Na jeseň zaspievate v rámci koncertov v slovenských mestách, ktoré pripomenú dve osobnosti československej kultúry – Karla Svobodu a Jožka Bednárika. Spomeniete si na vaše prvé stretnutie s týmito pánmi?
S Karlom som sa stretla v roku 1994, keď som účinkovala v muzikáli Jesus Christ Superstar. V jednom pražskom bare na Vinohradoch, kde sa stretávala „muzikálová“ spoločnosť. Jedného večera sa tam spolu s kolegami ocitol tanečník a choreograf Richard Hess, s ktorým som spolupracovala na West Side Story. On ma zoznámil s Karlom Svobodom. V tom čase sa pripravoval muzikál Dracula a Karel nám púšťal ukážky, z ktorých sme boli nadšení. Tešili sme sa, že pôjdeme na konkurz. V tomto roku by sa Karel dožil osemdesiat rokov. Koncerty budú prierezom jeho tvorby – popových piesní a najslávnejších filmových a muzikálových árií v sprievode Štátneho komorného orchestra Žilina.
Foto: archív Leony Machálkovej
Ako na vás Karel Svoboda pôsobil? Vzbudzoval rešpekt?
V čase nášho zoznámenia už každý poznal meno Karel Svoboda. Nielen vďaka piesňam, ktoré sa hrali v rádiách a zaznievali z filmov a zo seriálov. Vždy som ho vnímala ako veselého, energického človeka, ktorý miloval hudbu a svoj klavír. Do všetkého bol vždy maximálne ponorený, vedel zaujímavo rozprávať o hudbe, o projektoch, ale aj o umení všeobecne. Patril k ľuďom, ktorí sa úprimne zaujímajú o svoje okolie. Bol to parťák na dialóg. Mal veľmi rád život, často hovoril o tom, že jeho mama sa dožila dlhého veku a dlhovekosť majú v génoch. Veľmi dbal na svoje zdravie – denne plával a kontroloval si váhu. Tá smutná správa o jeho konci sa mi preto k nemu vôbec nehodila.
V hudobnom svete po ňom ostala veľká priepasť. Nahradil ho niekto?
Krivdila by som mnohým zaujímavým autorom, ktorí sa objavili v ďalších generáciách. Vo svojom žánri bol jedinečný – úžasne melodický, ponúkal širokú škálu melódií a nálad. Jeho piesne boli rôznorodé, aranžérsky dokonale zvládnuté. V našich končinách je málo autorov, ktorí by sa mohli postaviť na tú druhú misku pomyselnej váhy.
Dnes spolupracujete s jeho manželkou Vendulou Svobodovou. Zaspomínate si spolu na neho?
Zámerne určite nie, ale chtiac-nechtiac sa spomienky vynárajú. Spomíname na neho veselo, viac na tie komické situácie. Nie je to žiadna trúchlohra ani zveličovanie.
S Vendulou vás istým spôsobom spája podobný osud. Vzťah so starším mužom, ktorý predčasne zomrel…
To by som veľmi neporovnávala. Môj partner nebol o toľko starší. Medzi nami bol rozdiel osemnásť rokov, Vendula bola od Karla mladšia o viac ako tridsať rokov. Je však pravda, že obe sme našli zázemie a citovú oporu v starších mužoch. Karel aj Bořek boli pracovití, kreatívni muži, ktorí mali radi život, radi cestovali, vedeli sa nadchnúť pre myšlienku, napriek vyššiemu veku. To všetko sa premietalo do ich tvorby. Veľa som sa od jedného aj druhého naučila.
Foto: archív Leony Machálkovej
Je ťažké nájsť si po takom mužovi partnera rovnakých kvalít?
Nezostáva mi nič iné, než si priať stretnúť iného zaujímavého muža, ktorý ma podobne obohatí.
V rámci pripravovaných koncertov ste spomenuli aj Jožka Bednárika, ktorého svojské režisérske postupy nejednu muzikálovú herečku dohnali k slzám. Vy ste prácu s ním vždy ustáli?
Dokázal byť prísny v pomenovaní toho, čo chcel dosiahnuť. Hovoril priamo preto, aby nás posunul k spoločnému, dobrému výsledku. Hľadanie patrí k našej umeleckej profesii a niekedy je príjemné a inokedy bolí. Aj kritika človeka zoceľuje. Ak by som si jeho slová brala osobne, ľahko by som prepadla pocitu, že ma to ničí. Nikdy to tak nebolo, nikdy som s ním žiadne problémy nemala. Tak, ako dokázal byť prísny a vynadať nám, dokázal nás aj motivovať – vedel pochváliť a zahrnúť hercov láskou. Jožko bol obrovský telom, ale aj duchom.
Spievali ste bigbít, koketovali ste s džezom, máte za sebou muzikál, ste aj popová speváčka. S akou hudbou ste vyrastali?
V detstve to boli piesne Hany Hegerovej a Waldemara Matušku. Vďaka mame som dokonale ovládala ich repertoár. Keďže som mala rada poéziu a vyhrávala som rôzne súťaže v recitovaní, v dospelosti som začala počúvať folk. Neskôr prišiel džez, šansón, samozrejme funky a rokenrol. So zamatovou revolúciou sa na nás začala hrnúť hudba z celého sveta a ja som si veľmi obľúbila soul. Začala som sa učiť angličtinu a oceňovať texty Boba Dylana. K hudbe som mala vždy blízko. Odmalička som spievala v detskom zbore aj v ľudovej škole umenia, kde som sa učila tiež hrať na husle. Od strednej školy som spievala a hrala v divadle.
Napriek tomu, že ste vyštudovali učiteľstvo, vybrali ste sa za povolaním, ktoré vás napĺńalo viac…
Na vysokej škole som už spievala sólovo v dvoch kapelách – s folkovým Damiánom a džezovým Znamením dechu. Vďaka tomu, že ma revolúcia zastihla na vysokej škole, išla som na voľnú nohu, spievala som v kluboch a v divadle. V tomto prostredí som sa stretla so správnymi ľuďmi, ktorí ma odporučili ďalej. Jednou z prvých bola Jana Koubková. Povedala mi, že v Semafore robia konkurz na Kytice, comeback hry slávnej dvojice Suchý-Šlitr. Uspela som a bola som šťastná, že sa v Prahe dokážem živiť hudbou.
Je ešte nejaká hudobná trinásta komnata, ktorú ste si netrúfli otvoriť?
Mám rada aj folklór, teda nie dychovku, ale moravskú ľudovú pieseň. Mám rada cimbalovú hudbu a moravské ľudové balady. Rada by som sa naďalej venovala swingu, tak ako na platni Voda divoká. Od začiatku ma tiež zaujímal šansón a zaujíma ma dodnes. Treba zozbierať krásne texty, príbehy a zostaviť program, ktorý divákom a poslucháčom prinesie zážitok. Premýšľam, že sa do toho pustím. Momentálne pracujem na vianočnej platni, ktorú som si zatiaľ nedopriala, a pripravujem koncertné turné Swingové Vianoce.
Foto: archív Leony Machálkovej
Viete, akú hudbu počúva váš pätnásťročný syn Artur?
Odmalička som mu na dlhých cestách autom púšťala hudbu kamarátov, ktorú mám rada – Monkey Business, Pražský výběr alebo J.A.R. Artur hral tri roky na gitaru, tá však skončila v kúte, ale zatiaľ sme ju nepredali. Hudbu si odmalička sťahoval a dnes rád počúva rapperov. Občas vyhrabe príšerné retro, vykopávku, ktorú nepoznám ani ja. Nedávno sa z kúpeľne dokola ozývala pieseň Rupperta Holmesa, ktorého som dovtedy nikdy nepočula.
Zdedil po svojom otcovi – Bořkovi Šípkovi – vzťah k výtvarnému umeniu a k dizajnu?
Hoci nechodí na kreslenie, podobne ako chlapci v jeho veku tvorí na počítači, hrá rôzne dizajnové hry – neustále niečo buduje a stavia. S umeleckou profesiou ho spája kúzlenie, ktorému sa venuje päť rokov pod vedením mága Petra Kasnara. Má dlhé prsty po otcovi, na kúzlenie sa mu hodia. Je v ňom tiež trochu herectva, pretože triky musí vedieť obkecať, vygradovať. Všade na dovolenke sa jeho kúzlenie hodí, v batožine preto nesmú chýbať mince, karty a špagátiky.
S Arturom radi cestujete, je nejaká krajina, po ktorej obaja túžite?
Precestovali sme Európu, Thajsko, Barmu, Japonsko aj Čínu. Neboli sme ešte v USA. Máme rodinu v Chicagu – plánujeme sa tam niekedy vydať a pozrieť si národné parky. Nikdy sme neboli ani vo Švédsku, ale zatiaľ nás to skôr ťahá do Ázie, kde radi chodíme do budhistických chrámov. Ľudia v Thajsku alebo v Barme sú vyrovnaní, ochotní a šťastní. Neťahajú za sebou bremeno minulosti, žijú prítomnosťou. Každý deň si to pripomínam, ale nie vždy sa mi darí nájsť spokojnosť v prítomnom okamihu. Je pekné si dávať veľké ciele, ale ešte krajšie je byť spokojný a šťastný v obyčajnosti.
V Thajsku ste boli počas tehotenstva, dokonca ste tam priviedli na svet aj svojho syna. Aký máte vzťah k tejto krajine?
V Thajsku sme strávili štyri mesiace vďaka projektu dizajnového hotela, na ktorom Bořek pracoval. Sú tam veľmi príjemní ľudia. Isteže aj tam sa nájdu rôzni chytráci, ktorí vás chcú oklamať. Artur je istým spôsobom pyšný na to, že sa narodil v Bangkoku. Rodný list má v thajčine aj v češtine. V osemnástich rokoch sa môže rozhodnúť, či chce byť Čechom alebo Thajčanom.
Foto: archív Leony Machálkovej
Bolo by zaujímavé s jeho vizážou mať thajské občianstvo. Podobá sa na Bořka aj povahou?
Áno, má v sebe takú zvláštnu trpezlivosť a pokoj, ktorý po mne určite nezdedil. To má po otcovi.
Rozmýšľate o tom, že tak ako vy v osemnástich, aj on sa vyberie hľadať šťastie do sveta?
Ak raz bude dospelý, pôjde tam, kam ho bude ťahať srdce. Dnes sa štúdium v zahraničí stretáva s hrozbou terorizmu. Artur má pätnásť a momentálne chodí na britské osemročné gymnázium. Hoci pôvodne plánoval pokračovať štúdiom v Paríži alebo v Londýne, postupne od toho upúšťa. Vraví, že tu sa cíti bezpečnejšie a radšej dá prednosť nejakej dobrej škole v Prahe. V každom prípade, ak aj odíde, urobím všetko pre to, aby sa rád vracal domov.
Pred rokom ste si skúsili aj pevnosť Boyard. Museli ste mať dobrú kondíciu?
Som celkom odvážna, ale v skutočnosti žiadnu veľkú fyzičku nemám. Na Boyarde som bola už druhýkrát a vždy sa najviac adrenalínu vyplavilo zo strachu, čo odo mňa budú o chvíľu chcieť, čo mi dramaturgia programu vybrala. Niektoré disciplíny si prajete dostať, do iných sa nehrniete. Po nakrútení sme boli všetci v obrovskej eufórii.
Z čoho ste mali strach?
Mohli sme si vybrať jednu disciplínu, ktorej sa chceme vyhnúť. Aj prvý raz v roku 1999, aj tentoraz som si vybrala bungee jumping. Predstava zviazaných nôh ma vôbec neláka. Telo ako tak drží pokope, tak prečo by som provokovala?
Leona Machálková
Narodila sa 24. mája 1967 v Zlíne, detstvo prežila v Přerove. Vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Palackého v Olomouci, odbor český jazyk – dejepis. Po príchode do Prahy začínala v divadle Semafor a moderovala v rádiu Europa 2, zároveň spievala v kapelách Damián a Znamení dechu. Od roku 1993 účinkovala v muzikáloch West Side Story, Jesus Christ Supestar, Dracula, Mise, Monte Cristo, Bedári, Jekyll & Hyde, Angelika, Robin Hood, Mamma mia!. Vydala osem sólových albumov (Leona, Film a muzikál, Film a muzikál II, Blízká setkání, Jsem to já, Voda divoká, Největší hity – 2009, Největší hity – 2013), koncertuje so svojou kapelou, big bandmi a symfonickými orchestrami. Vychováva pätnásťročného syna Artura zo vzťahu s architektom Bořkom Šípkom, ktorý pred dvoma rokmi podľahol rakovine.
