Keď dostal ponuku interpretovať jeho diela na pódiu, prikývol. Od prvého momentu to vnímal ako službu – hudbe, tradícii, ale aj kultúre ako takej. Vargove piesne v Šarišského úpravách odznejú aj počas otváracieho koncertu festivalu Konvergencie v pondelok 17. septembra vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave.
Časť programu venovanú Vargovej tvorbe odohrajú spolu s Vladislavom Šarišským aj Marián Svetlík, Andrej Baran, Martin Ruman a Jozef Lupták tvoriaci Konvergencie Quartet – sláčikovú esenciu festivalu. Špeciálnym hosťom bude aj speváčka a hudobníčka Iva Bittová. Ansámbel sa spolu stretol už koncom januára na spomienkovom koncerte Marián Varga 70+1, pričom podobný repertoár (ale aj pár noviniek) zaznie v jeho podaní aj počas Konvergencií. Čo sa týka aranžovania skladieb, Šarišský sa snažil byť verný pôvodným verziám. Ambíciu uplatniť vlastné inšpirácie považuje pri interpretácii cudzieho diela za nie veľmi korektný prístup.
"Fantáziu som si veľmi na špacír nepustil. Ako aranžérovi mi išlo najmä o to, aby úprava disponovala podobným espritom ako originál, aby zostali zachované všetky tie drobné, no dôležité nuansy, ktoré vyšli z hlavy autora. Aj keď v určitých momentoch som si dovolil posunúť inštrumentačnú logiku trochu iným smerom, úpravy vychádzali najmä z prispôsobenia sa kvartetu, zvukom a hmatom, ktoré užíva. Či už človek chce, alebo nechce, musí ohýbať hudobný materiál vzhľadom na podmienky, aké práve má,“ priblížil celý proces hudobník.
Počas koncertu bude priestor aj na improvizáciu. Ako tvrdí Šarišský, Varga bol sám výborným improvizátorom a práve cez oslobodený prístup k hudbe sa dopúšťal preňho typických zvukov: "Keď niekto analyzuje tvorbu iného skladateľa, jednou z disciplín je aj to, že sa pozrie na jeho harmonický jazyk a myslenie, spôsob spájania tónov. Marián Varga mal svoj rukopis, aj keď veľmi dobre rozumel aj štandardizovanému jazyku, povinnej výbave každého skladateľa. Dôkazom sú jeho písané výsledky, ktorých sa síce nedopúšťal až tak často, ale všetko záviselo od vôle a chuti.“
Aj keď väčšina Vargovej tvorby nie je zaznamenaná na papieri v podobe klasických nôt a partitúr, podľa Šarišského možno povedať, že je vytesaná do kameňa. "Tým, že sa viac venoval práve hraniu a interpretácii hudby, fixoval ju najskôr v pamäti, potom v rámci nahrávky a podľa mňa nakoniec aj v rukách, vo svojom svalovom aparáte. Za nástrojom odsedel hodiny a hodiny a prišiel na spôsob, ako z neho cez prsty dolovať kvality, ktoré, napriek tomu, že neboli kodifikované, boli okamžite priraditeľné k jednému jedinému muzikantovi na tejto planéte,“ dodal.
Vladislav Šarišský nevyrastal na bigbíte. Do svojich 15 rokov poznal len klasickú hudbu a až potom začal prijímať aj iné hudobné fenomény. Napriek "odrezanosti“ však ako mladý človek vedel, že hudba Mariána Vargu a Collegia musica žije a rezonuje. "Nesprávala sa veľmi komerčne a nesnažila sa zaujať prvoplánovým spôsobom. Mala ambíciu vzniknúť, zostať zaznamenaná a ľuďom, ktorí po nej siahnu, dopraviť pocit zmysluplnosti každého nového dňa, zmysluplnosti zotrvať vo viere v lepšiu budúcnosť. Išlo o čosi viac ako len zjednodušený populárny prístup k hudbe. Vysielala omnoho sýtejšiu a farebnejšiu informáciu, a to mi vždy imponovalo, pretože som bol naučený prijímať zložitejšie hudobné potravy s otvoreným srdcom,“ tvrdí muzikant, ktorý Vargovi hral aj počas minuloročného narodeninového koncertu k sedemdesiatke.
Aj keď ho vtedy oslávenec sledoval z prvého radu, trému necítil. Práve naopak, tešil sa, že vďaku za život a tvorbu diváci adresujú presne tomu, komu právom patrí, a nie spomienkovej fotografii. "Videl som na ňom, ako sa pre svoju skromnú povahu cíti občas až nekomfortne za to, že mu ľudia tak dlho a intenzívne odovzdávajú toľko energie. No určite musel byť dojatý,“ spomína Šarišský. V tom, čo robí, vždy cítil s Mariánom Vargom tvorivú zhodu: "Či už píšem opery, klasickú alebo inožánrovú hudbu, či chodím hrať vo fraku alebo v roztrhanejších nohaviciach, mám pocit, že ťaháme za rovnaký povraz. Povraz, ktorý sa nechce predávať. Ľudia ako on nám tu zanechali poklad, na ktorý môžeme byť právom hrdí. Tvorili hudbu, aby ľudí obohatili, a spolu s hudobným základom im tak odovzdávali aj pocit slobodnejšieho bytia.“
