„Vrie to vo mne, keď rytmus volá. Rozdávam sa celá, vždy som veľmi chcela,“ pokračuje spomínaná pieseň Pár nôt, ktorú pre Janu Kocianovú zložil v roku 1976 Pavol Zelenay s textom Ľuboša Zemana. Skladba, s ktorou speváčka ten istý rok získala aj zlatú Bratislavskú lýru, odznela v jej podaní aj pred dvoma rokmi počas slávnostného galavečera Lýra 50. Na pódiu sa vtedy pred plnou sálou bratislavskej Incheby zjavila elegantná dáma v priliehavých červených šatách s vlečkou. Koketne, no s gráciou, komunikovala raz s klavírom, raz s davom ľudí a každou ďalšou sekundou vystúpenia len potvrdzovala pravosť odspievaných slov, ktoré mali rovnakú váhu ako pred štyridsiatimi rokmi.
Speváčka sa už ako čerstvá sedemdesiatnička neustále vlnila po scéne a na všetky strany rozdávala povestné úsmevy. Pomedzi ne však do sýtosti tešila ľudí aj svojím špecifickým hlasom, ktorý, ako dosvedčila, s pribúdajúcimi rokmi v žiadnom prípade nestratil na intenzite, akoby práve naopak, pomaly dozrieval. Popri temperamentnom "záhoráckom“ prejave to bola to práve farba hlasu, ktorá Janu Kocianovú zaradila medzi najvýraznejšie slovenské interpretky. V začiatkoch jej kariéry si to nevšimla len laická verejnosť, ktorú bavila chytľavými piesňami, ale aj hudobná kritika, ktorá ju nešetrila chválou.
„Jej hlas sa nedá prehliadnuť. Je temný ako pravý včelí med a uviazli v ňom omrvinky cukru, takže sa tiahne sladko a sýto. Dokáže ním vytvoriť pocit ťaživého napätia a dusna ako počas júlového poludnia, no rovnako ho vyklenie do dúhy a rozochveje nezbedným vibratom, takže jej niekedy nie je dobre rozumieť. Najcennejším pokladom, ktorý Jana Kocianová má, je schopnosť cítiť a spievať swingovo, avšak bez onoho mamutieho prišliapnutia na párnu dobu, ako chybujú nevedomé začiatočníčky v túžbe po zvládnutí swingových piesní,“ cituje článok redaktora časopisu Melodie Jana Rejžeka z roku 1976 kniha Roberta Rohála Legendy československej populárnej hudby. Ako speváčka neskôr priznala, pri formovaní hlasu a spôsobu frázovania často čerpala inšpiráciu zo zámoria.
Pozor, talent na scéne
Rodáčku zo Šaštína-Stráže to už od mala ťahalo k „černošskej“ muzike. Obľubovala interpretky ako Bessie Smithová, Dinah Washingtonová, Ella Fitzgeraldová či Aretha Franklinová. "Je možné, že v začiatkoch, keď som počúvala všetky tieto speváčky, kopírovala som ich a vďaka tomu som sa dostala do tvorenia tónu. Spirituálom som v roku 1968 aj začala. Moja prvá pieseň v Zlatej kamere bola Summertime a spirituál Go Tell It on the Mountain,“ priblížila Kocianová v roku 2014 v relácii Rádia Regina Staromódne spomienky výhru v televíznej súťaži, ktorá znamenala veľký zlom v jej kariére. Aj keď dovtedy skúšala rôzne profesie – chvíľu bola sekretárkou, no chcela byť aj pedagogičkou či dokonca farmaceutkou, volanie múzy skutočne vypočula až po svojom triumfálnom víťazstve.
Mladučkú nádejnú speváčku si vtedy všimol kapelník Jerry Shejbal, ktorý ju so sebou zobral na trojročné turné po kluboch a baroch západnej Európy. Jej prvým veľkým hitom sa po návrate do Bratislavy stala pieseň Kadiaľ ísť (1971), zároveň však išlo aj o jej prvú rozhlasovú nahrávku. Na trému, ktorú pritom cítila, si Kocianová spomínala v relácii Staromódne spomienky: „Mala som zimomriavky od hlavy až po päty. Najviac som sa bála toho, že zabudnem text, a to sa mi aj stalo. Predstavte si, čo sa v tej mladej hlave môže zrodiť… Vymyslela som si takú kulehu, budem sa tváriť, že vypadol mikrofón. Ja som akože spievala ďalej, otvárala som ústa, technici tam behali hore-dole a potom zrazu som začala spievať.“
Poslucháči v tom čase netušili, že z úst Jany Kocianovej často počujú slovenské verzie černošských spirituálov a gospelov. Bol to aj prípad ďalšieho veľkého hitu na text Zora Laurinca – piesne Zahoď starosti. Obe úspešné nahrávky tvorili základ jej prvého albumu Jana Kocianová (1973). V tom čase už mala za sebou účinkovanie v bratislavskej Tatra revue, hosťovanie v Orchestri Juraja Velčovského a našliapnuté na úspešnú sólovú kariéru. Keď však prišla ponuka z Prahy vystupovať ako vokalistka Karla Gotta, neváhala ani minútu. Po boku niekoľkonásobného Zlatého slávika sa stretla spoločne s Jitkou Zelenkovou. Pre zaujímavosť, práve tieto dve speváčky to spomedzi Gottových vokalistiek neskôr dotiahli až k sólovej dráhe.
Z vokalistky sólistka
Aj keď dva roky žila v tieni veľkého mena, svoj krok nikdy neoľutovala. „Účinkovanie s Gottom bolo pre mňa veľmi dôležité, pretože ma na Slovensku začali považovať za ozajstnú speváčku. To však nie je žiadna novinka, aj Hegerová či Blehárová boli prijaté lepšie po nahrávaní v Prahe či Brne. Dá sa povedať, že som si dvoma rokmi v Prahe zaistila takú pozíciu, ktorú by som na Slovensku budovala päť rokov,“ citovala speváčku kniha Legendy československej populárnej hudby. Ako zároveň dodala, u Karla Gotta sa takisto naučila profesionálne pristupovať k práci, čo sa jej hodilo aj na Slovensku – pri svojom prvom koncertnom programe Stretnutie s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským. O réžiu sa postaral Ján Roháč.
Jane Kocianovej sa v tom čase podaril husársky kúsok. Dvojicu zabávačov vytiahla na scénu v čase normalizácie, keď mali zákaz účinkovania. V knihe Zahoď starosti z roku 2016 speváčka uvádza aj detaily. Spoločne s hudobným manažérom, kapelníkom a neskôr aj manželom Josefom Škvařilom vymysleli plán, ako zúročia „osobné kontakty“. Kocianová využila svoj vplyv, oslovila starého priateľa z „ÚV“ a ľady sa zrazu pohli. S programom Stretnutie mali za rok 200 repríz. Legendárnym televíznym stretnutím Jany Kocianovej s dvojicou Lasica + Satinský bolo ich spoločné silvestrovské číslo z roku 1977 s piesňou C'est si bon. Najväčšia pozornosť však vtedy nepatrila spevu, ale odvážnemu výstrihu speváčky, ktorý po celý čas "dráždil“ oboch humoristov.
Koncom 70. rokov dostala speváčka ponuku nahrať platňu a urobiť turné v Amerike, no nakoniec z toho zišlo. Zostala pôsobiť na Slovensku, kde sa venovala rôznorodým žánrom – nielen populárnej piesni, džezu či bluesu, ale aj cigánskym piesňam či ľudovkám, ktoré jej ostali v srdci z rodného kraja. V ére popovejších hitov to boli práve speváčky ako Jana Kocianová, ktoré sa snažili stredný prúd udržať v rovine znesiteľnej aj pre náročnejších poslucháčov. Neskôr sa opäť vrátila k milovanému gospelu, spolu so zborom The Gospel Family vystúpila v roku 2016 aj na veľkom koncerte Slovenské divy v pražskej Lucerne. A v rámci koncertu Lýra 50 sa opäť po rokoch objavila na jednom pódiu s Karlom Gottom. Avšak už nie ako vokalistka, ale ako rovnocenná sólistka.
