Miro Žbirka: Vedeli, že McCartneyho kapela ma nenahnevá

, 08.10.2018 10:35
Miro Žbirka
Miro Žbirka nahral svoj štrnásty album, Double Album. Autor: ,

S hudobníkmi, ktorí hrávali s Paulom McCartneym, ale aj inými veličinami hudobného neba ako napríklad The Pretenders, nahral Miro Žbirka svoj štrnásty album. Double Album s jedným diskom v slovenčine a druhým po anglicky vyšiel včera a vznikal opäť v slávnych londýnskych štúdiách Abbey Road.

Pre Pravdu Žbirka porozprával aj o tom, čo vie hviezdnych hudobníkov presvedčiť na spoluprácu a prečo si myslí, že albumy nie sú mŕtve.

Dajú sa porovnať pocity, s ktorými ste do Abbey Road prišli nahrávať narodeninový darček – pesničku – v roku 2012, s tými, s akými do štúdií vchádzate dnes? Nevyprchalo z vás rokmi nadšenie pre tieto priestory?

Prvýkrát som bol v Abbey Road pred rokmi ešte ako turista. To nadšenie nemôže vyprchať. Niekomu možno stačí pozrieť si to tam raz, ale pre mňa Abbey Road je Abbey Road. Je to na mňa aj dobrá finta. Ak ma chcete nadchnúť, je to veľmi ľahké – stačí povedať poďme do štúdia. Za tú príležitosť som veľmi vďačný. Nikto ma do toho nemusí nútiť, nerozmýšľam, či sa mi chce, to všetko odpadá. V iných situáciách by som možno reagoval inak, ale predstava, že idem do Abbey Road, ma sama osebe nakopáva.

Je nahrávanie v jedných z najprestížnejších štúdií sveta pre slovenského hudobníka finančne rentabilné alebo sa vám to vracia iným spôsobom?

To je otázka pre Katku (Žbirkovu manželku a manažérku – pozn. red.), ale myslím si, že o rentabilnosti nemôže byť reč. Je to Abbey Road, to si treba uvedomiť. Na druhej strane sa mi to, samozrejme, vracia. Na nahrávkach, ktoré tam vznikli, by asi malo byť cítiť, že som tam rád a že tam chcem niečo kvalitné urobiť. Ak by som to počítal čisto plus a mínus, ako rentabilné by to asi nevyšlo, ale vracia sa mi to vo výsledku, ktorý tam vznikol. Technická kvalita, ktorú dodávajú, je nespochybniteľná. V dnešnom svete sa síce technika nahrávania tak zdokonalila, že technicky vynikajúcu nahrávku môžete urobiť aj mimo takýchto štúdií, ale Abbey Road má pre mňa v sebe ešte niečo iné. Ten pocit, ktorý mám, keď tam nahrávam, nemusí každému niečo hovoriť. Keď tam prídem a vidím tie priestory, ktoré mám namemorované… Vracia sa mi to aj v tom, že v takýchto štúdiách chcete zo seba dostať maximum. Neprídete do Štúdia tri s tým, že čo to vlastne ideme nahrávať? To je nezmysel. Jasné, že sa snažíte byť čo najlepší!

Hudobníci zvučných mien, s ktorými v Abbey Road nahrávate, to síce nerobia zadarmo, zrejme však ani pre peniaze. Aj textár kapely Cream Pete Brown, s ktorým už dlhšie spolupracujete, vo vašej knihe Zblízka hovorí, že nerobí nijaký zbytočný pop a musia mu pasovať ľudia aj ich hudba.

Áno, on to tak má. S Petom Brownom sme sa zblížili. Je to veľmi talentovaný autor a texty nepotí s nejakým vypätím síl. Nie je to preňho námaha, robí to rád a keby bolo treba, urobí text aj zo dňa na deň. Musí ho to však baviť. Kontakty, ktoré má producent Rob Cass, na tom stoja. Nie je to otázka finančnej ponuky. Tou by som týchto hudobníkov nemohol omráčiť. Ide o to, či sa im tým chce zaoberať. Predsa len, treba na tom urobiť prácu – vymyslieť sóla, stavbu skladby, zaranžovať to a podobne.

Kapela, s ktorou ste nahrali nový album, je plná hviezdnych mien. Bubeník Blair Cunningham už bol s vami na turné Road to Abbey Road, k Pearsovi McIntyrovi a producentovi Robovi Cassovi pribudli gitarista Robbie McIntosh, basgitarista Hamish Stuart a klávesista Dean Ross, teda ľudia, ktorí takisto ako Cunningham hrávali s Paulom McCartneym, ale spolupracovali aj s ďalšími veľkými hudobníkmi. Čím sa vám teda podarilo presvedčiť takúto hviezdnu zostavu?

V Abbey Road som nahrával už viackrát. Po albume Miro (2015), ktorý tam tiež vznikol, mi producent Rob Cass navrhol, aby sme pokračovali. A aby sa to niekam vyvíjalo, tak si tentoraz vymyslel, že dá dokopy McCartneyho kapelu. S Paulom McCartneym hrávali asi tri roky a Rob vedel, že takýto nápad ma určite nenahnevá a že ma veľmi poteší. Tým aj určil, akým smerom sa album bude uberať. Povedal mi, aby som dal dokopy piesne, ktoré by som s nimi chcel nahrať, s tým, že oni si to vypočujú a buď prídu, alebo neprídu. A potom sa to začalo. Začal som chodiť po byte, skladať nové skladby, počúvať svoje demá a tak ďalej. Až napokon som Robovi zatelefonoval, aby spolu s Petom Brownom prišli a spolu vyberieme skladby. Prileteli, počúvali sme veci, ktoré som pripravil, vybrali sme pesničky, ako by asi to cédečko malo vyzerať. Oni to zobrali so sebou a potom som chvíľu čakal, čo na to Robbie McIntosh a spol. Až som dostal odpoveď, že prídu. Až dovtedy to bola len teoretická záležitosť.

Ako sa vám s nimi nahrávalo?

Nahrávali sme postupne, termíny neboli naraz. Je to zvláštny pocit byť v Abbey Road v Štúdiu tri (nahrával sa tu napríklad Dark Side of The Moon od Pink Floyd – pozn. red.) a počúvať hudobníkov, ako sa medzi sebou rozprávajú, že pred týždňom – a teraz povie nejaké šialené meno – nahrával s tým a tým. A potom zrazu ukáže na vás a povie: No tak poď, Miro, poďme spievať. Kráčate k tomu mikrofónu a hovoríte si: Bože, čo som si to vymyslel, teraz mu pôjde do slúchadiel namiesto Gallaghera alebo koho môj hlas. V niektorých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Človek si niekedy neuvedomí, do čoho sa pustil. Našťastie vtedy pomáha, že človek príde pripravený. Texty som vedel aj odzadu, vedel som, ako chcem čo zaspievať, všetko som si pripravil. Po tom všetkom, čo som v pop-music zažil, bolo pre mňa veľkou pridanou hodnotou, že som mal malý mixpultík, kde som si mohol nastaviť rôzne fajnovosti, trošku viac basy, trošku menej a urobiť si fantastický „posluch“. Užíval som si, že ma nikto nezastavuje, nestriháme, že môžem skladbu nejako začať a dokončiť ju v inej nálade, že môže gradovať a tak ďalej. Veľmi dobre sa tam nahráva, ale v tom momente človek zabudne na všetky súvislosti okolo, iba spieva a hotovo.

Na Double Album ste presvedčili McCartneyho spoluhráčov. Aký bude ďalší krok – Paul McCartney?

(smiech) Keď má človek šťastie, môže na Paula McCartneyho v Abbey Road natrafiť. Znovu kúpil dom, ktorý tam kedysi v časoch Beatles vlastnil, a v Abbey Road sa tu i tam objaví, niekedy aj prekvapí. Nahrával tam aj svoj najnovší album. Mne však absolútne stačia jeho spoluhráči, a najmä vzhľadom na to, že som nemal nijakú dovolenku, nepredstavujem si teraz, že by som išiel točiť zase niečo iné. Teraz žijem Double Albumom. S Katkou Knechtovou sme čerstvo dokončili klip k pesničke Skúška snov. Navyše ho režíroval môj syn, čo je vždy pre mňa zvláštny zážitok. Len nedávno to bol malý chlapec a teraz ma už režíruje. Na tom, čo sa so mnou teraz deje, mám rád, že stále zažívam nové veci. Stále tvorím, ale nie iba tak, že by som opakoval postupy, ktoré som sa naučil. Stále sú to nové dobrodružstvá.

Miro Žbirka s hudobníkmi, s ktorými nahral...
Miro Žbirka s hudobníkmi, s ktorými nahral Double Album. Zľava: klávesák Dean Ross, Žbirka, gitarista Robbie McIntosh, bubeník Blair Cunningham, basgitarista Hamish Stuart, producent Rob Cass a gitarista Pearse MacIntyre. Autor: ARCHÍV MIRA ŽBIRKU

Spomínali ste syna Davida, ktorý okrem najnovšieho klipu režíroval aj video k predchádzajúcemu singlu Dievča (na lásku nie je čas). Hovoríte mu do jeho práce?

Dôverujem mu. Keď hrám s hudobníkmi a oni sa rozhodnú pre nejaký aranž, tak im uprostred toho nezačnem niečo hovoriť, lebo to môže výsledok iba poškodiť. Keď sa pre niekoho rozhodnem, potom mu dám dôveru, aby to urobil. So svojím synom postupujem rovnako ako s akýmkoľvek iným režisérom. Na začiatku sa dohodneme, že ideme robiť nejakú pesničku, on mi vysvetlí, ako to bude robiť a potom, keď sa to už robí, som iba herec. Nemôžem uprostred toho povedať: Počkať, tento záber, to by si mal spraviť inak. V určitom momente som ani nemyslel na to, že nakrúcam so synom. V prípade Skúšky snov ide o špecifický klip. Robil sa na jeden záber a musel som sa sústrediť, aby som ho nepokazil. Vôbec som nerozmýšľal o tom, že mi môj syn dáva pokyny a nijako ma to nefrustruje. So synom si totiž rozumieme.

Zapojili ste nejako aj dcéru Lindu, ktorá s vami v minulosti spievala?

Môj syn televíziu a film vyštudoval, zaoberá sa tým a zaujímalo ho to, takže robiť klip je preňho prirodzené. Dcéra je niekde inde. Občas nám pomôže, zaspieva s nami, ale nemá ambíciu ísť na pódium alebo niečo natočiť. Syn však v Anglicku hráva aj s kapelami, bubnuje a tak ďalej, vždy mal k hudbe blízko. Nie je to tak, že by som ho k tomu viedol, pretože viem, aký neistý chlebík to je.

Na Double Albume máte jeden disk so slovenskými skladbami a druhý s anglickými. Prečo ste sa opäť rozhodli pre dvojjazyčnú verziu piesní?

To je takmer nutnosť. Keď chcete nahrávať s Angličanmi – a tentoraz boli všetci naozaj buď Angličania, alebo Američania – tak je dobré, keď im je to zrozumiteľné, keď tam pre nich nie je nič, čomu by nerozumeli. Keď máte anglické texty, navyše kvalitné od Peta Browna, tak vám to otvorí dvere. Môžete nahrávať, riešiť aranže, sóla, čo ako bude, vokály, všetko, lebo pracujú rovnako ako na akomkoľvek inom albume v angličtine a texty sú im jasné. Potom, keď príde čas na slovenské texty, už ich to nijako nedezorientuje. Vedia, že sa to točí dvojmo. Od začiatku som vedel, že treba urobiť dvojalbum. Pre mňa je prvý album slovenská verzia, ale kvôli nim sme začali tou anglickou.

Texty oboch verzií sa líšia, nie sú prekladom z jednej verzie do druhej. Rozprávate sa s Petom Brownom, o čom sú slovenské texty?

Pýtal sa ma na to na začiatku, ale povedal som, že najlepšie bude, keď to rozdelíme. Som textár, ktorý píše texty sám za seba, a tiež som nechcel niekomu dávať prekladať Brownove texty. Tak sme to rozdelili. Ja som si slobodne napísal svoje a on svoje. Zdalo sa mu to rozumné a ďalej sme o tom nedebatovali. Slovenské verzie neriešil, lebo vedel, že neprekladám jeho texty.

Autorom textu k skladbe Dievča (na lásku nie je čas) je zosnulý Jožo Urban. Máte veľa textov, ktoré čakajú v šuplíku?

Mám ešte Jožkove texty doma. Tento som stále odkladal. Je to trochu iná pieseň ako všetky ostatné. Na začiatku síce počujete Dievča, ale druhá veta už je: Na lásku nie je čas. Jožko to naschvál otočil, pretože sa mu nechcelo písať ďalší typický lovesong. Preto sme s tou piesňou dlho čakali a rozmýšľali, ako ju spraviť. Som rád, že som ju spravil až teraz s týmito fantastickými hudobníkmi. V štúdiu sme sedeli viacerí, môj syn David navrhol tú časť, ktorá je v závere, Rob k tomu pridal ďalšie veci. Som presvedčený, že keby to Jožko Urban počul, povedal by: Takto som to chcel. Text k duetu Skúška snov mi spravil zase Kamil Peteraj. Poprosil som ho, aby mne a Katke Knechtovej vložil do úst niečo, čo si myslí, že by sme my dvaja mohli spievať. Som rád, že ho na tomto albume mám, lebo ako textár ma sprevádza roky. Pôvodne som počítal s viacerými textami iných autorov alebo od Kamila, ale potom som sa dostal do textárskeho tranzu a začal som chrliť texty. Až som zrazu zistil, že som ten album napísal.

S Katkou Knechtovou nahral dueto Skúška snov.
S Katkou Knechtovou nahral dueto Skúška snov. Autor: ARCHÍV MIRA ŽBIRKU

Na platni máte aj pre vás neobvyklú skladbu Undergrant, v ktorej „rapujete“ a uťahujete si z grantov a undergroundu. Čo vás inšpirovalo k jej napísaniu?

Zaujalo ma slovo undergrant, ktoré mi ktosi povedal. Utkvelo mi v pamäti a napísal som text. V mojom repertoári to nie je úplná novinka, raz som niečo podobné nahral na album Nemoderný chalan, volalo sa to V klub. Tiež tam nebola melódia, bol to iba text ako tu. Zhodou okolností výtvarníčka Míla Fürstová počula demo a strašne sa tomu smiala. Tak mi svitla nádej, že to bude správne pochopené, pretože som chcel, aby to vyvolalo práve takúto reakciu. Keď som videl, že to funguje, tak som sa dohodol s bubeníkom Blairom Cunninghamom, že ja budem spievať vetu Prosím vás, dajte mi grant, on sa na to napojí a spolu sme vytvorili základ piesne, ktorú potom Rob doaranžoval. Dostal sa do takého tranzu, až som sa ho potom ku koncu až bál. Bavia ma experimentálne veci a pri tomto albume som chcel, aby sa nikam nebál ísť. Je to rôznorodé, sú na ňom rôzne polohy a tak to mám rád.

Vydali ste dvojalbum, niektorí hudobníci pritom hovoria, že formát albumu je dnes mŕtvy, prežitý, že ľudia počúvajú skôr jednotlivé skladby alebo pozerajú videá. Čo si o tom myslíte?

Kto ako. Niekto si rád vypočuje celý album. Ľudia si dodnes kupujú Dark Side of The Moon a ten album vám nedá zmysel, keď budete počuť iba skladbu Money. Má to zmysel, keď si ho vypočujete celý. Idea celého albumu sa nikdy neskončí a pri tomto albume mi dokonca na tom aj záleží. Je uzavretý pesničkou Márny boj, ktorá má v sebe akoby niekoľko piesní. Od určitého pochybovania v nej prídem k takému pozitívnemu záveru. Márny boj ten album uzatvára a mal som pocit, že to je koncept, že tento song musí byť na konci a nemôže byť nikde inde. A v takom prípade si viem predstaviť, že môj album niekto počúva celý a dáva mu to zmysel dohromady.

Ako antitéza „smrti“ albumov rastie popularita vinylov. Nakoniec aj vy vydáte Double Album na vinyle. Čím to je, že sa klasické platne vrátili do módy? Je to iba nostalgia a retro vlna alebo to má aj iné opodstatnenie, povedzme zvukové? Ako to vidíte z pohľadu hudobníka?

Jednoznačným plus je výtvarno. V našom prípade napríklad obal Míly Fürstovej (výtvarníčky, ktorá robila obal albumu aj pre skupinu Coldplay – pozn. red.). To je niečo, čo si v podobe LP vychutnáte oveľa viac ako na malom CD. Tiež si myslím, že zvuk platne je pre ľudské ucho lepší. Je to zvláštne, človek by si myslel, že cédečko je modernejšie, má teda lepší zvuk a tak ďalej, navyše lepšie sa ovláda, môžete preskakovať skladby, predsa nebudete podchvíľou chodiť ku gramofónu… Ale pre ľudské ucho je príjemnejší zvuk z elpéčka. Nemáte tam nepríjemné vyššie stredy, záznam je akoby plnší, nič tam nechýba. Keď si chcete nejakú nahrávku naozaj vychutnať a sústrediť sa na ňu a máte čo i len trochu dobrý gramofón a debny, tak zistíte, že naozaj lepšie znie. Dnes robia platne 180-gramové. Takže aj keď si pustíte nejaké elpéčko, ktoré pôvodne praskalo, zistíte, že tieto ruchy tam nie sú. Naraz sa objaví plný, sýty zvuk, máte bohatú gitaru, ktorá má naozaj hutný tón a zrazu zistíte, že to elpéčko okrem nostalgie, okrem toho, že máte pekný obal, ešte aj lepšie znie. Bol som prekvapený, keď som to pochopil, ale odvtedy majú elpéčka pre mňa reálny význam. Keď si chcem niečo naozaj vypočuť a viem, že nebudem stále prehadzovať – tretiu skladbu a potom siedmu – tak si pustím platňu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#The Pretenders #Paul McCartney #Miro Žbirka #Double Album #Abbey Road
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk