Navyše, v nehranom repertoári. K takému patrí odkaz Richarda Wagnera skomponovaný po Lohengrinovi. Okienko do druhej časti tetralógie Prsteň Nibelungov pootvorila minulý štvrtok Slovenská filharmónia s Jurajom Valčuhom. Škoda, že v ňom uzrela len prvé dejstvo Valkýry. Polovica večera tak zostala nenaplnená.
Vzhľadom na menej skúseností filharmonikov s tzv. veľkým Wagnerom treba oceniť vklad dirigenta, prenikajúceho k jadru špecifickej, u časti verejnosti (vo svete, u nás výnimočne) priam kultovej hudby. Juraj Valčuha vydoloval zo Slovenskej filharmónie, čo sa len dalo, a orchester znel kompaktne, hoci s istými rezervami v plechovej sekcii. Oprel sa tiež o trojicu sólistov, kde domáce farby obhajoval Peter Mikuláš ako impozantný Hunding. Nemecká dramatická sopranistka Manuela Uhlová (Sieglinde) sa kovom svojho materiálu niesla ponad orchester a štýlovo kompetentným bol aj svieži Siegmund dánskeho tenoristu Magnusa Vigilia.
Prehliadka zahraničných symfonických telies pokračovala v sobotu vystúpením Orchestra de Paris, ktorý dirigoval jeho stály hosť Thomas Hengelbrock. Napodiv sa hostia nesústredili na prezentáciu domácej tvorby (čo u hrdých Francúzov prekvapilo), ale po krátkej Berliozovej opernej predohre rozložili ťažiská medzi 2. klavírny koncert g mol od Sergeja Prokofieva a 7. symfóniu A dur Ludwiga van Beethovena. V Prokofievovi sa zaskvel mladý ruský rodák s prudko stúpajúcou kariérou Igor Levit. Perlivou technikou s intenzívnym prienikom do palety farieb, dynamiky a ostrého rytmického členenia harmonizoval s dirigentovým poňatím. Nemec Thomas Hangelbrock svojimi tvárnymi rukami (nepoužíva taktovku) vymodeloval Beethovenovu Siedmu s nesmiernou energiou a zároveň plastickými kontrastmi medzi vetami. Orchestre de Paris dokázal, že je dôstojným poslom kultúry z veľkomesta na Seine, kde hudobné tradície siahajú do nepamäti.
Vstúpiť do konkurenčného prostredia znamenitých zahraničných orchestrov nemuselo byť pre päťdesiatiny oslavujúcu Štátnu filharmóniu Košice vôbec ľahké. Nepreľakli sa, pod taktovkou šéfdirigenta Zbyňka Müllera siahli na dno svojich rezerv a v konečnom dôsledku príjemne prekvapili. Menšie nástrojové obsadenie spravidla napomáha odhaľovaniu nepresností, tie sa však po celý večer neobjavovali. Huslistku Sophiu Jaffé so sýtym a v duchu partitúry Sibeliovho Koncertu pre husle a orchester d mol ponad orchester sa nesúcim tónom sprevádzali Košičania poddajne a dynamicky diferencovane. V Omši D dur Antonína Dvořáka azda dominoval kompaktnosťou a diferencovanosťou zvuku vzorne pripravený Slovenský filharmonický zbor, no Müllerova koncepcia menej známeho diela mala jasné kontúry a čitateľné naplnenie obsahu.
