Vysoká kvalita interpretov a otázniky k dramaturgii – také boli BHS 2018

Tri víkendové večery speli ku koncu sedemnásťdňových sviatkov hudby, ktoré Bratislava zažila po päťdesiaty štvrtý raz. V piatok sa dostavil jeden z očakávaných festivalových vrcholov, hosťovanie Českej filharmónie, Pražského filharmonického zboru a sólistiek v Symfónii č. 2 c mol Vzkriesenie od Gustava Mahlera. Na čele mohutného aparátu stál Semjon Byčkov, súčasný šéfdirigent telesa schopného konkurovať svetovým orchestrom "prvej ligy".

16.10.2018 07:00
Akiko Suwanai Eivind Gullberg Jensen Foto:
Japonka Akiko Suwanai (vľavo) presvedčila bravúrnou technikou a pod taktovkou Eivinda Gullberga Jensena (vpravo) sa Slovenská filharmónia vypäla k nadštandardnému výkonu.
debata

Svojmu chýru neostali naši blízki hostia nič dlžní. Poldruhahodinový skvost v piatich vetách pri každom počutí nanovo šokuje nápaditosťou inštrumentácie, bohatstvom originálnych farieb, kombináciou hudobných myšlienok. Pritom nejde o fantáziou nabitú abstraktnú hudbu, ba ani o príbeh, hoci istým spôsobom možno Mahlerovu „dvojku“ využívajúcu tiež slovo čítať aj touto optikou. V prvom rade však ide o hlbokú filozofickú štúdiu o priestore medzi životom, smrťou a vykúpením. Semjon Byčkov sa do tohto sveta vhĺbil, odkryl jeho zákutia a inšpiroval celý aparát k dokonalému výkonu. Fascinujúco pôsobil zbor (jeho vynorenie sa z najtichšej možnej dynamiky) i obe sólistky Christiane Karg a Elisabeth Kulman.

Lotyšský národný symfonický orchester z Rigy pod taktovkou svojho šéfdirigenta Andrisa Pogu otvoril sobotný večer dielom domáceho skladateľa Pēterisa Vasksa Musica appassionata. Pre sláčiky skomponovaný opus striedmo moderným, ale invenčným slovníkom vyjadril pocity duchovne založeného autora. Orchester ich vykreslil s citlivým rozložením výrazu a dynamiky, stíšenej v závere do pavučinového pianissima. Violončelista Alexander Kniazev exceloval technicky i rozanalyzovaním výrazových a pocitových vrstiev vynaliezavého Šostakovičovho Koncertu pre violončelo a orchester č. 1 Es dur. V 4. symfónii A dur Talianskej od Felixa Mendelssohna Bartholdyho kvality Rižanov a dirigenta Andrisa Pogu preveroval nemecký romantizmus. Aj na tejto parkete obstáli kultivovaným tónom a vyváženými skupinami čestne.

Záverečný koncert bol v rukách hostiteľskej Slovenskej filharmónie. Od nej záviselo, akým programovým zložením dá festivalovú bodku. Prvé číslo, v pôvodnom programe neuvedené, sa viazalo k nórskemu pôvodu u nás debutujúceho dirigenta Eivinda Gullberga Jensena. Vo výbere z dvoch suít z Peera Gynta od Edvarda Griega sa prejavil eleganciou gesta a schopnosťou inšpirovať našich filharmonikov k málokedy počutej hre v ušľachtilom pianissime. Šesť častí malo však svoje dynamické vzopätia a prudké kontrasty, ktoré sa podarilo znamenito zvýrazniť. S veľkým temperamentom a energiou sa Jensen pustil do Čajkovského populárneho Koncertu pre husle a orchester D dur, kde Japonka Akiko Suwanai presvedčila bravúrnou technikou a držaním rytmu aj v najzávratnejšom tempe. Polemizovať by sa dalo o vhodnosti zaradenia Rachmaninovových Symfonických tancov ako posledného čísla festivalu. Nič to nemení na fakte, že pod Jensenovou taktovkou sa Slovenská filharmónia vypäla k nadštandardnému výkonu.

A tým sa dostávam k jedinému okatému problému ostatného ročníka BHS. K vyváženosti dramaturgie. Hosťujúcim orchestrom, ktoré zväčša Bratislavu zaradili do svojich medzinárodných turné, netreba klásť programové požiadavky. Ak pricestujú Moskovčania či Petrohradčania s čisto ruským repertoárom, neostáva iné, len akceptovať vizitku ich národnej kultúry. Ak sa však ruskí skladatelia objavia v plnej polovici profilových koncertov BHS (neraz viacnásobne a v kruhu opakovaných mien), je to už signál porušených proporcií. A keď už, tak prečo neponúknuť takú Ustvolskuju (Salzburský festival jej venoval celý cyklus) alebo Gubaidulinu? Musí to byť dookola najobohranejší Čajkovskij? Prečo v ruskom programovom zovretí ostala Janáčkova filharmónia z Ostravy či dve tretiny záverečného večera s rezidenčným orchestrom? Zvlášť keď česká a slovenská hudba, aj napriek storočnici vzniku štátu, ostala na večerných koncertoch hanebne v ústraní. Stačila inšpirácia festivalom Pražská jar. Podobne dopadol, s jedinou beethovenovskou výnimkou, aj viedenský klasicizmus.

Prioritou festivalu je prehliadka zahraničných orchestrov a špičkových sólistov. Z tohto hľadiska ostala značka BHS nepoškvrnená. Mahler s Českou filharmóniou, Šostakovič so Salzburčanmi, barokové kantáty s Collegiom 1704, Orchestre de Paris s Hengelbrockom, ale aj Temirkanov a Fedosejev na čele ruských orchestrov, ba i vkročenie do sveta Wagnerovej opery s Valčuhom – to sú silné festivalové momenty. Navyše celý rad sólistov najvyššieho rangu (Renaud Capuçon, Magdalena Kožená, Igor Levit, Yefim Bronfman, Alexander Kniazev či na prahu kariéry stojaci Lukáš Vondráček) dodávali sedemnástim bratislavským dňom slávnostnú náladu. Takú zažívame len raz do roka.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #festival #hudba #Bratislavské hudobné slávnosti