Spevák, skladateľ, multiinštrumentalista, no v prvom rade mimoriadny flautista Ian Anderson oslavuje so svojou skupinou Jethro Tull už 50 rokov na scéne a svojím sugestívnym prejavom plánuje v piatok v bratislavskej Hant aréne počarovať aj slovenským divákom.
„Nie som odkázaný na nostalgiu. Takisto nie som osoba, ktorá rada oslavuje narodeniny, výročia či úmrtia. Nebolo celkom v mojej náture podujať sa na oslavy 50. výročia skupiny Jethro Tull. Minulé leto som sa však rozhodol, aj keď trošku neochotne, že je to možno niečo, čo nerobím pre seba, ale pre všetkých fanúšikov, ktorí po celé tie roky kupovali naše nahrávky,“ prezradil v roku 2018 pre magazín PopMatters Anderson pri príležitosti vydania „výberovky“ najväčších hitov 50 for 50 a oznámenia následného turné. Ako zároveň dodal, na tom, že jeho kapela oslavuje päťdesiatku, sa mu nezdá nič nezvyčajné. „Keď som bol ešte mladík, sám som počúval hudbu, ktorá bola 50 rokov stará: klasickú hudbu, folk či raný blues či džez. Vyrástol som tak v predstave, že k hudbe dlhovekosť jednoducho patrí,“ priblížil vtedy hudobník.
Nie sme americkí
Britská kapela Jethro Tull sa sformovala koncom 60. rokov, teda v čase, keď si na dlhovekosť zamiesila nejedna progresívna hudobná formácia. Vo veľkej art-rockovej konkurencii sa však dokázali odlíšiť, a tým aj preraziť. V debutovom albume This Was z roku 1968 sa ešte odrážal zaoceánsky vplyv bluesu, ktorému na Britských ostrovoch okrem iných podľahli aj Rolling Stones, The Yardbirds či Cream. Ian Anderson si však už čoskoro našiel svoju vlastnú cestu a rock začal inovatívnou formou kombinovať s klasickými, folkovými či džezovými prvkami. Do svojej všehudobnej, no čerstvo znejúcej zmesi často primiešaval aj world music či elektroniku.
Vplyv americkej hudobnej tradície Ian Anderson nikdy neskrýval, ďakovné listy za oceán by však zrejme posielal len ťažko. Ako sám vyhlasuje, skupina Jethro Tull nepatrí ani do Rokenrolovej siene slávy. „Nie som skladateľ, ktorý by bol nasiaknutý americkým duchom. Z muzikologického hľadiska mal na mňa v začiatkoch čiastočný vplyv blues či afroamerická hudba, ale je to len maličký kúsok mozaiky. Nemyslím si, že Jethro Tull patrí do Rokenrolovej siene slávy. Tá by mala predovšetkým oslavovať úžasnú hudobnú cestu Ameriky,“ prízvukoval Anderson magazínu Smashing Interviews v roku 2017.
Jethro Tull vo vesmíre
Aj keď úspechy Jethro Tull nepripomína v clevelandskom múzeu žiadna presklená vitrínka, máloktorá kapela si môže povedať, že hrala vo vesmíre. V deväťdesiatych rokov si jeden z kozmonautov NASA zobral na svoju misiu do raketoplánu Space Shuttle album Aqualung (1971), ktorý mnohí fanúšikovia doteraz považujú za najlepšiu nahrávku kapely. V roku 2011 si zase Anderson zahral na flaute vesmírno-kozmické dueto s astronautkou Cady Colemanovou. K hviezdam však kapela vzhliadala už od začiatkov kariéry. Na svoj druhý album Benefit dokonca zaradili skladbu For Michael Collins, Jeffrey and Me, ktorú venovali tretiemu členovi posádky Apolla 11. V piesni sa sústredili na pocity, ktoré Collins prežíval, keď pozoroval svojich kolegov z veliteľského modulu na obežnej dráhe Mesiaca.
Pravidlo čím vyššie človek doletí, tým tvrdšie môže padnúť, však platí takmer so stopercentnou istotou. Aj keď sa Jethro Tull nerozpadli a dokázali si zachovať tvár aj v obdobiach, keď štafetu v hudbe prebrali iné hudobné štýly, časom ich poznačil najväčší postrach každej kapely, ktorá spolu pôsobí dlhodobo – tvorivá stagnácia. Dezilúziu sa Anderson snažil vyvažovať svojou sólovou kariérou. Keď v roku 2014 vydal zatiaľ posledný sólový album Homo Erraticus, v médiách vyhlásil, že Jethro Tull už patria do histórie. Súčasná koncertná šnúra je však dôkazom, že predsa len zmenil názor, aj keď názov turné spestruje všehovoriaci podtitul: Ian Anderson uvádza… Na oficiálnej stránke dokonca promuje aj prvú oficiálnu autobiografiu skupiny The Ballad of Jethro.
Do Bratislavy Anderson zavíta v spoločnosti Davida Goodiera (basgitara), Johna O’Haru (klávesy), Floriana Opahlea (gitara) a Scotta Hammonda (bicie). Viac ako tridsiatku ďalších členov, ktorí sa v kapele za 50 rokov vystriedali, má pripomenúť špeciálna projekcia. Ako spevák povedal pre magazín PopMatters, „budeme sa snažiť vzdať poctu nielen hudbe, ale aj všetkým muzikantom, ktorých hudobné zručnosti, smerovanie a osobnosti určili, akým smerom sa kapela za tie roky vyvíjala“.
