Dirigent Alexander Rahbari: So Slovenskom som mal vždy veľmi vrúcny vzťah

Je to naozaj veľmi dávno, no dokážete sa rozpamätať, pri akej príležitosti ste prvý raz navštívili Slovensko?

Vlastne tomu predchádzala náhoda. V roku 1980 som asistoval maestrovi Herbertovi von Karajanovi, dirigentovi Berlínskej filharmónie. Pamätám si, že to bolo v októbri, keď mi zrazu volali z jeho kancelárie. Dirigent Českej filharmónie Václav Neumann, ktorý bol práve na turné v Taliansku s Dvořákovou kantátou Stabat Mater, vraj ochorel a oni potrebovali niekoho, kto by ho okamžite nahradil. Mal som vtedy len 32 rokov, no kancelária von Karajana odporučila práve mňa. Spýtal som sa, koľko času mám na prípravu, a odpovedali mi, že o 24 hodín musím letieť do Talianska. Býval som vtedy v Paríži, hneď vedľa krásneho parku de Saint-Cloud, ktorý ma zlákal na prechádzku. A ako som tak kráčal, prichytil som sa, ako si spievam Stabat Mater dolorosa… Ponuku som prijal. Pozvánka do Prahy nasledovala takmer okamžite a tak som nadviazal svoj prvý kontakt s Československom. Môj koncert vtedy navštívil aj vtedajší riaditeľ Slovenskej filharmónie Ladislav Mokrý, ktorý ma chcel vidieť aj na Slovensku. „Som si istý, že s vaším temperamentom a mentalitou vás ľudia budú milovať,“ povedal mi vtedy.

Mal pravdu?

Trúfam si povedať, že medzi mnou a členmi orchestra išlo o lásku na prvý pohľad. Imponoval im môj charakter, moja otvorenosť a úprimnosť, to, ako tvorím hudbu. Vtedy som ešte netušil, že ide o začiatok jedného úžasného priateľstva. Dnes už dirigujem tretiu generáciu, hrával som ešte so starými rodičmi súčasných členov symfonického orchestra. A ak by ste sa ma prirodzene spýtali na môj vek, vôbec sa taký starý necítim. Známi mi navyše hovoria, že sa rokmi vôbec nemením.

Spomenuli ste lásku na prvý pohľad. Vzniká niečo také medzi dirigentom a orchestrom často?

Akýkoľvek orchester po pár minútach vycíti, či mu je dirigent sympatický. No rád by som to spresnil, pretože niečo ako láska v našej profesii v skutočnosti neexistuje. Nahrádza ju rešpekt. Nemôžeme zabúdať na to, že k hráčom neprichádzam preto, aby som im lichotil. Pamätám si, keď som mal prvýkrát hrať s Berlínskou filharmóniou, jedným z najlepších orchestrov sveta. Predtým, ako som mal vystúpiť pred muzikantov, počul som, ako si medzi sebou hovoria: „Kto to vôbec je? A navyše je to Iránec.“ Ich rešpekt som nakoniec získal po desiatich minútach. Pozvali ma dokonca hrať aj o šesť mesiacov neskôr, v rámci tej istej sezóny, čo sa bežne nestáva. Láska sa v našom ponímaní uplatňuje s rešpektom. Nie som jednoduchá osoba, vyžadujem obrovskú disciplínu. No orchester musí chápať, že ide o konštruktívnu kritiku, ktorá ho posúva ďalej. Dnes (pondelok, 25. 2., pozn. red.) som počas skúšky napríklad potrápil violončelistov. Líder sekcie za mnou neskôr prišiel a povedal, že mi ďakuje za výbornú skúšku. Niekomu sa tento prístup páčiť nemusí, no pokiaľ to povedie k zdarnému výsledku, spokojnosť je na konci vždy na oboch stranách.

Takže to bolo tajomstvo vášho dlhodobého vzťahu s orchestrom Slovenskej filharmónie?

Niektorí dirigenti majú pocit, že musia byť k hudobníkom len priateľskí, no robia chybu. Samozrejme, funguje to. Ale iba raz alebo možno rok či dva. Ale nie 39 rokov.

Je to bežná situácia?

Skôr nezvyčajná ako zvyčajná. Som možno jediný dirigent, ktorý sem chodil tak dlho. Vzťah medzi mnou a Slovenskom je omnoho silnejší, ako si mnohí uvedomujú. Asi pred 30 rokmi ma vydavateľstvo Naxos oslovilo, aby som pre nich nahral prvé opery so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. V štúdiu som vtedy strávil dlhé mesiace. Do života sme nanovo uviedli skoro všetky Verdiho či Pucciniho opery. Stačí, ak len zadáte moje meno do internetového vyhľadávača a vyhodí vám množstvo výsledkov súvisiacich so Slovenskom. Mám rád túto krajinu a stál som pri nej aj v zložitých časoch pred revolúciou. V roku 1994 ma orchester dokonca požiadal, aby som sa stal ich umeleckým riaditeľom. Vtedajšia riaditeľka Slovenskej filharmónie Alžbeta Rajterová mi však nakoniec oznámila, že politici sa rozhodli pre iného dirigenta. Cítil som veľký hnev, dokonca som ďalšie tri či štyri roky na Slovensko neprišiel. Netrápilo ma, že mi vyfúkli miesto. Vtedy som bol šéfdirigentom Bruselskej filharmónie. Trápilo ma to, pretože som vedel, že dokážem orchester Slovenskej filharmónie dostať medzi svetovú špičku. Že môžem byť nápomocný.

Máte pocit, že potrebuje pomoc?

Každý orchester potrebuje pomoc. Slovenská filharmónia má dnes pomerne mladý ansámbel, no netýka sa to len Slovenska. Mnoho svetových orchestrov, špeciálne v Európe, omladlo. Odkiaľ sa majú učiť, ak nie od skúseného dirigenta? Dobrý dirigent musí byť aj dobrý učiteľ. Prísť na pódium a podať skvelý výkon nestačí. Hudobníci sa musia neustále vzdelávať ako v škole. Na tom nie je nič zlé ani zahanbujúce. Je to, naopak, celkom prirodzené.

Vzťah s filharmonickým orchestrom opisujete priam idylicky, prečo ste sa rozhodli po toľkých rokoch spoluprácu ukončiť?

Nedávno som mal stretnutie so zástupcami Slovenskej filharmónie, ktorí mi oznámili, že ma počas nasledujúcej sezóny neplánujú pozvať. Miesto pre mňa vytvorili až o sezónu neskôr. Po dlhých rokoch som sa rozhodol spoluprácu ukončiť, aspoň pokým sa situácia vo filharmónii nezlepší. Musím však jedným dychom dodať, že s hudobníkmi mám aj naďalej nadštandardné vzťahy a nikdy som s nimi nemal žiadne problémy.

Hovoríte o aktuálnej situácii v Slovenskej filharmónii, čo máte presne na mysli?

Priznám sa, že mám mierne obavy. Nielen, čo sa týka budúcnosti Slovenskej filharmónie, ale celkovo orchestrov dotovaných štátom. Nemali by padnúť do rúk manažérov, ktorí si dovezú vlastných dirigentov či sólistov. Posledných pár rokov tento trend sledujem najmä v krajinách bývalého východného bloku. Dirigenti vychádzajúci z tradičného prostredia, ako napríklad ja, sa potom ocitajú v ohrození. Niečo je jednoducho nastavené zle a ja neviem prísť na to, čo. Česi a Slováci majú nádherný kultúrny život a mali by si ho udržať. Zodpovednosť je, samozrejme, veľká, no musí sa dbať najmä o kvalitu. Slovensko má mnoho skvelých hudobníkov či sólistov, sám som niektorých držal pod ochrannými krídlami. No ja vplyv nemám. Podporu musia cítiť zhora, od štátu, od ministerstva kultúry. Medzi súkromnými a štátnymi orchestrami je veľký rozdiel. Kým tie súkromné môžu v rámci dosiahnutia zisku zmýšľať populistickejšie, štátne majú za úlohu povzniesť kultúru ľudí. A to sa dá robiť len vtedy, keď štát podporí mladých muzikantov a skladateľov. Ak budeme dokola hrať len Čajkovského, Beethovena, Mozarta či Dvořáka, čo bude o 20, 50 či 100 rokov? Ja ako dirigent očakávam progres od členov orchestra, štát by mal očakávať progres aj od publika.