Zuzana Homolová: Pri pochode na smrť nie je veselo

Piesňami sa počas vojen zvykla posilňovať bojovnosť a morálka, oveľa častejšie však slúžili ako tlmočníčky drsných životných podmienok vojakov či tragických príbehov o strate blízkych. Ľudové balady o vojnách zozbierala aj pesničkárka Zuzana Homolová, ktorá ich spoločne s Trojkou Zuzany Homolovej – Milošom Železňákom a Samom Smetanom – nahrala na nový album Keď vojačik narukoval.

24.03.2019 12:00
debata
„Nikdy by mi nenapadlo, že budem spievať o... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Zuzana Homolová „Nikdy by mi nenapadlo, že budem spievať o takých strašných veciach,“ tvrdí slovenská pesničkárka Zuzana Homolová.

Album ste venovali osudom vojakov z rôznych období až po prvú svetovú vojnu. Práve príbehom z prvej „veľkej“ vojny sa podľa vás nevenuje dostatok pozornosti. Bolo jedným zo zámerov albumu sčasti to napraviť?

Je to pochopiteľné z pohľadu dneška – ľudí zaujímajú každodenné kauzy a snaha prežiť s čo najmenším stresom. O albume som premýšľala už oveľa skôr, tak, aby vyšiel k 100. výročiu ukončenia prvej svetovej vojny. Presne pred sto rokmi sa vracali z vojny domov tí, čo prežili… Pochádzam z generácie, ktorá vojnu nezažila, no vyrastala som v časoch, keď sme boli dotovaní vojnovými príbehmi z každej strany. Samozrejme, zvyčajne vyústili do momentu, keď nás oslobodila sovietska armáda. Sovietske filmy a kultúra atakovali ľudí z každej strany, no v nás to nevyvolávalo až taký záujem. Boli sme tým presýtení. Na druhej strane si však spomínam, že keď sa v Ružomberku, mojom rodnom meste, kládli vence na pamiatku ukončenia druhej svetovej vojny, len pár metrov odtiaľ stál pamätník prvej svetovej vojny. A ten kvetmi ovešaný nikdy nebol, stál tam spustnutý a opustený. Keď sa informácie stali dostupnejšími, ľudia sa začali zaujímať aj o tému holokaustu, ktorá počas socializmu prakticky neexistovala, prípadne ju spomínali len sporadicky. Neskôr aj o smutné kapitoly 50. rokov či témy spred druhej svetovej vojny. Môj záujem o prvú veľkú vojnu narastal postupne. V poslednom čase som veľa cestovala a všímala si, ako krajiny konečne začínajú obnovovať a opravovať pamätníky či cintoríny z tohto obdobia. U nás to je konkrétne východné Slovensko, kde boli najväčšie boje. Aj môj starý otec bol účastníkom prvej svetovej vojny, brat mojej starej mamy v nej zahynul, keď mal len 18 rokov. Ľutujem, že som sa od starých rodičov nedozvedela, čo by ma dnes zaujímalo, lenže vtedy som bola malá. Pamätám si, že na zrkadle s vyrezávaným rámom visela široká trblietavá stuha s radom, ktorý dostal starý otec po zranení do zápästia a ktorý si odniesol do hrobu. Nikdy by mi nenapadlo, že budem spievať o takých strašných veciach, no venujem sa ľudovým baladám a v mojom repertoári sa vždy nejaký príbeh spojený s vojnou objavil.

Možno zaostrenie na vojnové piesne vnímať aj v kontexte použitých dobových reálií? Dá sa pri štipke fantázie hovoriť aj o edukačnom rozmere?

To by som musela preštudovať kvantá literatúry o bojovom umení, ktoré som nedávno videla v Univerzitnej knižnici v Bologni. Ale existuje dostatok zbierok piesní z rôznych lokalít Slovenska aj zo zahraničia, ktoré obsahujú témy viažuce sa k vojnám. Čítala som si publikácie od Sone Burlasovej, zberateľky a spracovateľky slovenskej hudobnej tvorby, ktorej prešlo rukami okolo 66-tisíc rôznych piesní. Pesničky sú zachované rádovo od 17. storočia. Je zaujímavé, že hoci boli využívané vyslovene individuálne, ich témy sa zachovali až do dnešných čias. Len v málo prípadoch išlo o motívy, ktoré slúžili propagácii vojny, predstave hrdinstva či posilňovaniu bojovnosti. Pochodujúci vojaci si takéto piesne jednoducho nespievali. A ak, tak určite nie slovenské. Sú to jednoducho dôkazové materiály o strastiach, s ktorými sa vojaci krížom cez stáročia stretávali.

Album Keď vojačik narukoval vyšiel vo... Foto: Slnko records
Keď vojačik narukoval Album Keď vojačik narukoval vyšiel vo vydavateľstve Slnko records 30. novembra 2018.

Celkovo vládne albumu ponurá nálada. Vojačikov rúbu, sekajú, kvapká z nich krv, teraz citujem len pár úryvkov… Napriek tomu ste album nazvali po skladbe, ktorá je, naopak, pozitívna. Išlo o vyváženie ťažšej témy? Aj v aranžmánoch som postrehla, ako by sa snažili byť akými štítom voči temnote, ktorá prúdi z textov.

Je to tak. Aranžmány Miloša Železňáka sú skvelé, originálne a nápadité. Boli to dva roky sústredenej práce, nahrávanie desiatok nástrojov, hľadanie výrazov, nálad a významov, ku ktorým prispel aj Samo Smetana svojím spevom, husľami a violou. Keď vojačik narukoval je zhodou okolností pieseň, ktorú mám v repertoári už takmer 40 rokov. Nikdy som ju nevyužila ani nepublikovala na žiadnom albume. Keď som ju v rámci širšieho výberu predložila Milošovi Železňákovi, rozhodol, že by mala byť v polohe, v akej som fungovala aj ja, keď som ešte robila sólo pesničky s gitarou. Skladba ponúka oslnivý a úsmevný príbeh, ktorých je v zbierke naozaj málo. Takže popri piesňach, pri ktorých mi behali zimomriavky po chrbte – surových a veľmi tragických – sme uplatnili aj trochu roztopašný či rozprávkový pohľad (napríklad vo francúzskej piesni). Dopomohli nám k nemu skvelí hostia Iva Bittová a Lukáš Lacko.

Ako dezertér ujdem z vojny do príjemnejších končín, k vašej ďalšej polohe, ktorou sú zhudobnené básne. Zachytili ste ich aj na predchádzajúcom albume Medzi dvoma prázdnotami. Na jeho obale je váš portrét, ktorý v roku 1988 zhotovila známa fotografka Ľuba Lauffová. Čítala som, že pôvodne mal spestrovať iný album, schvaľovacej komisii OPUS-u sa však nepozdával.

Nebola to konkrétne táto fotka, ale áno, bol to portrét z tej istej série.

Aké argumenty vtedy proti nej použili? Zdala sa im príliš depresívna?

To nedokážem posúdiť, depresívna určite nebola, len celkový koncept „neprešiel“. Vtedy sme boli jednoducho zvyknutí na argumenty, ktoré sa nedajú nijako obhájiť. Ja som dlho napríklad nemohla vydať album, pretože moje balady neboli dostatočne optimistické. Ak by balady oplývali radosťou a pozitivizmom, prestali by byť baladami. Keď som v 70. rokoch robila sériu hudobných filmov pre košické štúdio Slovenskej televízie, musela som improvizovať a vynechať v skladbách slová ako Boh, duch, čert, aby ich vôbec mohli pustiť nášmu občanovi.

Tú fotografiu nespomínam náhodne. V knižke o Ľube Lauffovej od Eleny Lichej-Zábranskej som ju objavila hneď vedľa portrétu Mily Haugovej. Zdalo sa mi to ako pekná analógia, pretože časť jej básne sa tiež nachádza na albume, dokonca mu dala názov.

V prípade úryvku z jej básne Priesvitnosť išlo o jediný súčasný, novozhudobnený text. Ostatné básničky, ktoré pre mňa Miloš Železňák (takisto spolupracoval na albume, pozn. red.) zaranžoval, mali 20 až 30 rokov. Bola to poetická nahrávka, z rôznych pohľadov a rôznych období môjho života. Báseň Mily, s ktorou sa už takisto poznáme desaťročia, sme vyložili „do výkladu“.

Robert Pospiš spolu s ďalšími hudobníkmi nedávno vydal album Spev tebe, ktorý vzdáva poctu velikánovi americkej poézie Waltovi Whitmanovi. V rozhovore mi prezradil, že ho očarila najmä hudobnosť jeho básní. Siahate aj vy – možno vedome/podvedome – po dielach, pri ktorých okamžite cítite melódiu, rytmus?

Určite. Vyštudovala som slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika, kde sme jazyk vo fonetike a fonológii pitvali do najmenších detailov. Chodila som odmalička aj na recitačné súťaže a účinkovala som v študentskom divadle, kde som si mohla využitie melodiky jazyka odskúšať v praxi. Odtiaľ som vychádzala aj pri zhudobňovaní a interpretácii veršov.

Pri slovenčine ešte zostanem. V jednom rozhovore ste spomenuli, že tým, že ste študovali slovenčinu a máte vzťah k fonetike, nalepilo sa na vás po troške čohosi, o čom sa väčšine spevákov možno ani nesnívalo a vám sa z toho potom ježia vlasy. Čo konkrétne vás dokáže rozladiť?

Výslovnosť, väzby, spojovanie, asimilácie… V rozhlase a televízii museli kedysi moderátori a hlásatelia absolvovať kurzy, kde sa toto všetko učili. Jazykového korektora mali aj niektorí speváci. Upozorňoval ich na to, čo sa s čím ako viaže, ako sa to vyslovuje, prípadne na to, čo je ako spevné. Dnes, keď si zapnem rádio, mám pocit, že sa od tejto dobrej tradície upustilo.

Čo sa týka Whitmana, nadviazala na neho aj bítnická poézia, ktorá udala tón novej vlne amerického pesničkárstva. Patrí do nej aj váš veľký vzor, speváčka Joan Baezová. Čo vás na nej ohúrilo?

Joan Baezová bola pre mňa, spolu s ďalšími pesničkármi, ktorí vytiahli anglosaský folklór na výslnie, obrovským zdrojom inšpirácie. Úplne som žasla čo i len nad obrázkami z folkového festivalu v Newporte, kde sedela krehká žena a spievala starodávnu anglickú pieseň. Keďže som v tom čase študovala historickú gramatiku a literatúru, celkom som sa do toho ponorila. Pripadalo mi zvláštne, že banálne ľudové príbehy, ktoré niekto vynesie na veľké pódiá, zrazu vníma také obrovské publikum. To mi dodalo odvahu a začala som podobné témy vyhľadávať doma. Vďaka tomu, že sme boli hornatou, a tým aj rozdrobenou krajinou pánubohu tak trošku za chrbtom, ľudová tvorba sa mohla dlhodobo rozvíjať. Česká republika (Moravu vynímajúc) prišla o autentický folklór veľmi skoro. Zjednodušene povedané, pokrokom a industrializáciou v 19. storočí sa ich tradícia prerušila. Prestali nosiť kroje, prestali spievať, no hlavne tvoriť nové piesne.

Keď hovoríme o zachovaní folklóru, ako vnímate obrovský ohlas, ktorý posledné roky v hudbe, ale aj v spoločnosti celkovo, zaznamenal?

Ako kultúrny fenomén je to určite zaujímavé. Moja generácia mala folklór spojený s ideológiou, lebo žiadna politická udalosť sa bez neho neobišla. Napriek tomu som si bola istá, že ľudová pieseň môže osloviť aj najtvrdšieho nepriateľa folklóru. Druhá vec je, že nie každé uchopenie folklóru rešpektuje jeho pôvodnú funkciu. Niekedy mám pocit, že sa až príliš často zjednodušuje, že nad všetkým prevláda len jedna funkcia – zábava. Túžba po pozitívnej emócii je v kultúre stále dominantná. Nevravím, že všetci teraz musia smútiť a trápiť sa žiaľom, no treba to prijať ako prirodzenú súčasť života.

Vy to cez tvorbu prijímate po celý život. Neovplyvní človeka, keď sa taký dlhý čas venuje baladám?

Možno áno. Niekedy sa mi preto zvykli smiať. Kamaráti ma dokonca volali Krvavá Zuza. Bola som známa tým, že som vyťahovala témy, o ktorých sa nerozpráva, a ak, tak iba na prvých stranách bulvárnej tlače. Každodenných tragédií sú plné noviny, ľudia to zbožňujú. Na druhej strane, aj balady na albume Keď vojačik narukoval sú dôkazom, že ľudí zaujímali aj pred stovkami rokov. A dokázali sa zachovať, čo je úžasné. Zachovali sa preto, aby ľudí pred svojím smutným obsahom vystríhali.

Zuzana Homolová

Vlastným menom Dobromila Baloghová sa narodila v roku 1948 v Ružomberku. Popri štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove absolvovala koncom 60. rokov aj štipendijný pobyt vo francúzskom Tours na L'Université de Poitiers, kde zaznamenala prvý kontakt s anglosaským folkom zameraným na ľudové balady. So spevákom a textárom Vlastom Redlom vydala v roku 1995 album Slovenské balady. Od roku 2006 vystupuje v zoskupení Trojka Zuzany Homolovej, ktorú s ňou tvoria Samo Smetana a Miloš Železnák. Spojenie poézie a hudby priniesol album z roku 2014 Medzi dvomi prázdnotami. Nahrávkou Keď vojačik narukoval sa opäť vrátila k ľudovým baladám.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #vojna #Zuzana Homolová #ľudové piesne #Samo Smetana