Gleb: Som svoj najväčší fanúšik aj kritik zároveň

„Mám rád hudbu, nič okolo nej.“ „Vtedy ma neznášali, dnes vidia plný klub a chcú sa so mnou baviť.“ To sú len dva z mnohých príkladov, ako sa v textoch vymedzujete voči biznisu a falošnému záujmu. Ide však o prirodzenú súčasť rastúcej popularity. Vnímate to ako nutné zlo? Napríklad ako tento rozhovor?

Dobré rozhovory sú práveže celkom príjemná vec. Veľa vecí okolo hudby je super. Konkrétne tieto alebo podobné riadky vznikajú v momentoch, keď sedím doma v tvorivom zápale, a počas toho ma znervózňujú telefonáty a maily. Koncertný manažment si riešim sám, takže podobné situácie zažívam často. Aj keď by som sa nemal sťažovať, niekedy je náročné robiť hudbu a administratívu na­raz.

Minulý rok ste sa s Lavičkou Pimpin ocitli v nomináciách na Radio_Head Awards. Vypredali ste MMC a tento rok okrem novej nahrávky pripravujete ďalšie veľké koncerty. Rastie s úspechom aj zodpovednosť? Čo vás vie udržať na zemi, keď máte pocit, že ste až príliš vyleteli?

Určite rastie. Obrovskú zodpovednosť cítim najmä pri veľkých koncertoch. Keď sa na druhý deň dozviem, že bol napríklad problém so zvukom, viem z toho nadlho upadnúť do totálnych depresií. A takisto si dovolím povedať, že absolútne neulietam. V prvom rade už nie som tínedžer. Hudbu robím už nejaký čas, počas ktorého som mal možnosť mnoho vecí pochopiť. A nohami na zemi ma drží ešte niečo iné. Sám som si najväčším fanúšikom aj kritikom zároveň. Vypredané koncerty beriem jednoducho tak, že sa v klube zíde veľká banda, ktorú baví rovnaký zvuk. Keby som to vnímal inak, cítil by som sa divne, nepríjemne.

Vaše skladby som počula na ulici z mobilu asi 15-ročného mládenca, prvý raz som sa však s nimi zoznámila z prednášky českého publicistu Aleša Stuchlého. Uvedomujete si, akú širokú fanúšikovskú základňu máte?

Uvedomujem. Som asi jediný slovenský MC (alebo jeden z mála), ktorý môže hrať na toľkých tematicky a žánrovo odlišných festivaloch. Je to super.

Aleš Stuchlý vašu hudbu síce odporučil, zároveň však dodal, že niekedy rapujete tak rýchlo, že vám české publikum nedokáže rozumieť. Stále považujete fast flow rap za váš poznávací znak?

Niekedy som pľul slová s o dosť rýchlejšou kadenciou. Artikulácia a kvalita nahrávok bola úplný punk a vtedy mali ľudia určite problém porozumieť každému slovu v texte. Úprimne to vtedy ani nebolo mojím hlavným cieľom, ale tie časy sú už dávno preč. Stále idem „fast flow“, aj keď už to nie je taký extrém. Moji „fans“ mi posielajú videá, kde rapujú najzložitejšie rapové pasáže, plus na koncertoch idú so mnou každý riadok, takže v tomto smere som pokojný. Nerapujem rýchlo, to len niektorí ľudia pomaly počúvajú.

V textoch si nekladiete servítku pred ústa, najmä čo sa týka slovenskej hip-hopovej scény. Sám sa do nej nezaraďujete, ako tvrdíte, navždy zostanete outsider. Súvisí to s vašimi začiatkami, keď bol v móde old school rap a – ako často spomínate – kto rapoval do niečoho iného, automaticky ho odstavili?

Súvisí to hlavne s tým. To, čo robím, som si musel obhajovať a ochraňovať. Práve preto som si vtedy zvolil formu battle rap. Doteraz mám battle rap rád, ale v poslednom čase už nemám potrebu také riadky písať. Svoj zvuk som si už obhájil a, našťastie, doba sa zmenila. Dnes sa už môže rapovať do čohokoľvek. Kto má iný názor, žije v stredoveku. Tiež je pravda, že som vyšliapal cestu mladým MC's, ktorí rapujú do DnB, grimeu alebo do akéhokoľvek iného uptempa. Dnes už na nich nepozerajú s otáznikmi.

Aký je váš názor na autotune, program upravujúci ľudský hlas, ktorému sa vyhýbate? Je niečo, čo vás na súčasnom, aj slovenskom, hip-hope prípadne najviac otravuje?

Autotune vnímam ako nástroj, ktorý sa dá skvelo využiť. V rape má však dve nevýhody. Veľa raperov ho nevie používať. Myslia si, že ho stačí iba zapnúť. Druhá nevýhoda je, že trapové bíty, na ktoré sa nahráva, bývajú do veľkej miery podobné. Kombinácia rovnakých podkladov a rovnakého efektu na hlase tak hádže väčšinu interpretov do jednej polievky. Robí to veľa ľudí a robia to už dlho. Nepríde mi to nijako progresívne. Na súčasnom hip-hope ma neotravuje nič, možno iba MC's, ktorým sa nedarí, no vedia si preto vždy nájsť nejakú výhovorku. Alebo MC's, ktorí by sami nevypredali ani ten najmenší klub v meste, a v rozhovoroch o sebe rozprávajú ako o superhviezdach. Jednoducho neznášam, keď niekto klame seba a svoj tieň. Všetci robíme tú istú vec – hádžeme svoje treky na internet a zvyšok je už na ľuďoch.

Pár súputníkov ste si však našli aj na Slovensku. V čom spočíva originalita MC's ako Fobia Kid, Samey či Dymer Surovec?

Nechcem aby to pôsobilo tak, že som nahnevaný a zakomplexovaný raper, ktorý nenávidí slovenský rap. Zlých raperov mám práveže rád. Dá sa na nich smiať bez „hejtu“ a battle rap treba niekedy brať s rezervou. Samey je ako interpret kompletný balíček. Čo sa týka rapu, používa dobré slová a správne ich ukladá. Na mikrofóne nepôsobí ani primitívne, ani ako buran. Napriek tomu, že ho všetci zaraďujú do novej školy, old school rap má veľmi dobre naštudovaný. Preto má v rape ten „NYC vibe“ a na boom bap bíte schová vždy tých „akože“ milovníkov a zástancov klasického rapu, ktorí sú väčšinou paradoxne jeho kritici. Fobia Kid je „pančlajnová“ mašina. Má v textoch veľa odkazov na rôzne filmy a knihy. Pôsobí ako autista, ktorý iba fajčí a pije, a úprimne netuším, kde sa mu to všetko v jeho hlave berie. Taktiež vie v textoch veľmi dobre opisovať situácie a miesta. Čo sa týka Dymera, keď som ho spoznal osobne, a rovnako aj jeho štýl života, každá veta v jeho trekoch nabrala veľkú váhu. Ide o zrkadlo jeho chorého oravského života, ale neviem, či má zmysel sa o ňom baviť, pretože všetko, čo nahrá, ostáva väčšinou vždy iba v štúdiu.

Ochranné krídla nad vami drží label F*CK THEM. Ako ste už viackrát prízvukovali, nejde o žiaden oficiálny, ale najmä priateľský vzťah. Ako vnímate doterajšie pôsobenie pod touto značkou?

S Yakshom (stojí v čele F*CK THEM, pozn. red.) spolupracujem ešte od čias, keď sa F*CK THEM label nazýval ILPP. Na začiatku som sa tam necítil úplne doma, keďže label na mňa pôsobil priveľmi hip-hopovo zameraný. Mal som 20 rokov a z lojality som išiel do niektorých vecí, ktoré by som teraz nedal. Neskôr mi však došlo, že značka ešte len rástla a tým, že som bol jej súčasťou, moja tvorba tiež prispela k podobe a imidžu, aký má F*CK THEM teraz. Yaksha je jeden z mojich najbližších „felákov“. S nikým iným si spoluprácu predstaviť neviem, ani nechcem. Keď som mal 20, nemal som prostriedky na to, aby som vydal mixtape sám. Yaksha bol jediný človek, ktorý bol ochotný mi dobrovoľne pomôcť, čo mu nikdy nezabudnem.

Foto: Filip Poreba

Gleb Na novom albume bude Gleb podľa svojich slov jemne sofistikovanejší, ale určite nie nudný.

V hudbe ste ovplyvnený grimeom, ktorý sa v súčasnosti opäť hlási o slovo. Je už hudobná scéna presýtená pomalými bítmi a efektným trapom?

Grime počúvam dlhé roky. Získal si ma všetkým – britskou estetikou, rýchlosťou, surovosťou… Už neraz mal grime ako žáner svoje vzlety, ale úprimne si nemyslím, že to bude masová záležitosť. Moji obľúbení grime MC's a producenti majú na internete absolútne tragickú sledovanosť a slabú koncertnú činnosť. Na vrchole je iba pár jedincov. Grime je nádherná a špinavá hudba pre milovníkov, určite nie pre masy.

Luxusné autá, vily, párty, šperky, krásne ženy v bikinách… Ako sa staviate k hip-hopu, ktorý predáva lacnú pozlátku? Snažíte sa v klipoch tento stereotyp zmeniť?

Ale to všetko sú predsa krásne veci, ktoré k hip-hopu patria. Ja sa tento stereotyp meniť nesnažím, podobné klipy sa k mojej hudbe jednoducho nehodia. Viac ma baví vymýšľať originálne prístupy, ako sa riadiť zaužívaným scenárom. Autá síce v klipoch máme, ale nikdy nie sú luxusné. Skôr sú to staré autá zo 70. a 80. rokov, ktoré v klipe pôsobia ako rekvizity na dotváranie atmosféry.

Tak z iného konca, čo vo vás dokáže vyvolať angažovaný rap?

Ak sa vrátime ku koreňom hip-hopu (Public Enemy, N.W.A), angažovaný rap sem vždy patril a patriť bude. Ale ak mám byť úprimný, politické rapové skladby si dobrovoľne nepúšťam, a keď si ich náhodou pustím, veľmi rýchlo ich vypínam. Nedovolil by som si na ne nadávať ani nimi pohŕdať, ale mne ako poslucháčovi absolútne nič nedávajú. Viem, že nám raperom, ktorí sa k súčasnému dianiu nevyjadrujú, to ľudia vyčítajú. Zároveň nás obviňujú, že sa bojíme, aby sme na základe našich politických názorov nestratili fanúšikov. Podobné vyjadrenia sa ma vedia veľmi dotknúť, pretože ja sa riadim iba tým, čo zo mňa prirodzene ide von. Nikto mi nemôže hovoriť, čo mám do textov dávať a čo nie. Keby mi išlo o nejaké lacné nabaľovanie fanúšikov, tak by som robil úplne inú hudbu a odlišne sa prezentoval aj na sociálnych sieťach.

V textoch staviate najmä na príbehovosti, opise situácií zo života, kde nechýba nadhľad, ale ani momenty, ktorými by si nikto prejsť nechcel. Páčia sa vám tieto vtipno-trpké protipóly?

Baví ma písať texty tak, aby mal poslucháč všetky situácie a ľudí, ktorých opisujem, pred očami a vedel si to celé naživo predstaviť. Je to koncept môjho aktuálneho štýlu písania a koncept plánovaného albumu.

Čo sa týka príbehov, ako vás ovplyvnil život na sídliskách Ružinov či Petržalka?

Po sídliskách som sa naposledy flákal, keď som mal 17 rokov. Vo svojich textoch sa niekedy vraciam do starých čias, pretože obdobie dospievania je dôležitá časť života. Sídliská však nie sú ani dostatočný, ani hlavný zdroj inšpirácie. Úprimne, na tie časy nespomínam najlepšie. V mladom veku som videl zbytočne veľa zla. Keby som vedel vrátiť čas späť, tak sa hrám doma na počítači a chodím na tréningy.

K vašej prezentácii patrí aj osobitý imidž. Stále si žijete svoj „gopnik life“? Je odkazom na robotnícku triedu aj promo oblečenie s vaším logom, ktoré pripomína pracovný odev s reflexnými prvkami?

Gopnik štýl bol predovšetkým súčasťou konceptu môjho prvého albumu Lavička Pimpin. No trochu som sa od toho začal dištancovať, pretože tesne po vydaní albumu sa „gopnictvo“ stalo trendom. Len čo mi začali promotéri vyvolávať s tým, aby som hrával na rôznych gopnik párty, pochopil som, že je to už trochu priveľa. Reflexné prvky som nosil vždy, bolo to moje poznávacie znamenie, a stavbárska uniforma bola jednoducho vyvrcholením reflexného štýlu. Vždy sa mi ten odev páčil, no nič hlbšie za tým nie je.

Narodili ste sa v ruskom meste Piatigorsk a svoj pôvod neskrývate. Ako na vás pôsobia dve protichodné nálady, ktoré sú živené na Slovensku – proamerická a proruská? V jednom rozhovore ste spomínali, že sa už chcete cítiť ako Slovák, no keď vo vašej prítomnosti stále niekto kritizuje Rusko, vtedy sa ako Slovák necítite, vtedy sa necítite nijak.

Neskrývam to, no zároveň som sa tým ani nikdy nechválil. Áno, stále sa necítim nijak, ale cítim sa našťastie ako človek, a to je hlavné.

Už sa vám podarilo dokázať, že ste za prvý rok života v Rusku nespáchali žiadnu trestnú činnosť? Inými slovami, máte už slovenské občianstvo?

Nemám, ale ak ho dostanem, určite to spomeniem v texte.

Sledujete aj ruskú hudobnú scénu?

Sledujem zaujímavých interpretov a raz za čas ich zdieľam na svojom Instagrame, ale nikto nový sa zatiaľ nezjavil.

O debute Lavička Pimpin ste sa vyjadrili, že už by ste ani jednu skladbu nenahrali tak ako na tomto albume. Éra punkového písania je vraj preč, nastupuje na scénu nový sofistikovanej­ší Gleb?

Jemne sofistikovanejší, ale určite nie nudný. Podklady budú tvrdšie aj jemnejšie, skôr som hovoril o forme textov. Na základe posledných troch singlov si môžu ľudia vytvoriť predstavu. V každom prípade punková éra písania sa tiež určite čoskoro vráti.

Po dvojkoncerte v klube MMC plánujete ešte jeden veľký koncert v novembri. Miesto je tajné, no mám pocit, okrem predstavenia novinky plánujete aj vyššiu kapacitu…

Váš odhad je veľmi správny.