Hudobný publicista Karel Veselý: Hudbu sa snažím vysvetliť najmä sám sebe

, 11.04.2019 14:00
Karel Veselý
„Malé a veľké témy podľa mňa neexistujú,“ tvrdí český hudobný publicista Karel Veselý. Autor:

Za žiadneho spasiteľa vo svete hudby sa nepasuje, nič iné by vraj už jednoducho robiť nevedel. Český hudobný publicista a spisovateľ Karel Veselý (42) pravidelne informuje o novinkách, ktoré hýbu nielen českou, ale aj svetovou scénou. Výber toho najzaujímavejšieho z hudobného diania prinášal každý rok spoločne s kolegami Pavlom Klusákom a Alešom Stuchlým aj na Slovensko. Bol to práve bratislavský klub A4 – priestor súčasnej kultúry, kde nedávno trojica ukončila pätnásťročný maratón tematických prednášok.

Pri koncipovaní otázok som sa nevyhla lákavej myšlienke vydolovať z vás rady pre vlastné písanie. Otázku však položím trochu inak. Keby ste dnes už ako skúsený hudobný publicista stretli na ulici svoje mladšie a neskúsenejšie ja, aké profesijné tipy by ste mu dali?

Veľmi sa mi páči anglické príslovie „thinking outside the box“. Hovorí o búraní myšlienkových stereotypov, čo je pre človeka, ktorý sa chce písaním živiť dlhodobo – povedzme 20 rokov, základná požiadavka. Treba stále premýšľať inak, hľadať nové uhly pohľadu a ak by som na ulici stretol svoje mladšie ja, len by som ho v tom posmelil. Najväčší problém hudobného publicistu je starnutie. Vkus sa časom zakonzervuje a zostane visieť v naučených stereotypoch. Na akúkoľvek hudbu potom aplikuje overenú šablónu a texty chrlí automaticky ako stroj. Nechcem stráviť zvyšok svojho života ako počítač. Neprestajne písať texty, ktoré by síce boli celkom dobré, v nejakom denníku by ich aj vytlačili, ale stále by išlo o ten istý spôsob myslenia. Musím však priznať, že je to čoraz ťažšie. Môj mozog už nefunguje ako v dvadsiatke, ale nové výzvy treba hľadať stále. Čo ja viem, ak by ku mne teraz prehovorilo moje staršie žurnalistické ja, možno by mi povedalo, že to bolo celé len márnosť. Neexistuje väčšia márnosť, ako písanie o hudbe. Dnes si človek môže pustiť Spotify, prečo by si o hudbe mal čítať? Môj obľúbený filozof a hudobný teoretik Mark Fisher raz povedal, že píše predovšetkým pre seba, aby niektoré témy vysvetlil sám sebe. A možno práve preto píšem o hudbe aj ja.

V čom vidíte hlavný zmysel hudobnej publicistiky?

Rovnako, ako musí hudobný publicista búrať stereotypy sám v sebe, musí ich búrať aj v poslucháčoch. Mal by im ukázať nové možnosti, ako hudbu počúvať. Človek nikdy nepočúva len tóny alebo melódiu, hudba je oveľa komplexnejšia. Ak ľuďom vysvetlím, že konkrétny album nefunguje len sám osebe, dokážu ho vnímať novým spôsobom. Nechcem im hovoriť, čo majú počúvať, to ani nie je mojou úlohou. Chcem im povedať: Toto sa dá počúvať aj inak. Naučil ma to môj kolega Pavel Klusák, ktorý náš spoločný počúvací večer príznačne nazval Happy New Ears (v doslovnom preklade Šťastné nové uši, pozn. red.).

Do akej miery by sa mal samotný autor v texte priznať? Prikláňate sa k tomu, aby publicista svoju osobnosť skôr potlačil alebo na hudbu nazeral aj cez optiku vlastnej životnej skúsenosti?

V období, keď som začal písať, pôsobila v Česku vlna autorov, ktorí o hudbe písali veľmi osobne. Články zakladali vyložene na pocitoch, ktoré si z hudby odnášali. Svojím spôsobom išlo o reakciu na objektivistické písanie, ktoré pretrvalo z 80. a 90. rokov. Mal som však pocit, že skôr ako o hudobnú publicistiku, ide o literárny smer. Osobne ma vždy zaujímalo skôr akademické a kulturologické hľadisko, snažil som sa hudbu vysvetliť v širšom kontexte. No píšem už viac ako 15 rokov a časom prišlo nutkanie tento chladný štýl narušiť. Muzikanti stále vydávajú albumy. Napísal som o jednom, druhom, treťom… Cítil som, že stagnujem, že o hudbe dokážem vypovedať viac cez nejaký príbeh.

Zrejme vás neprekvapí, že v tejto súvislosti spomeniem váš osobný text „Rap je posedlý Xanaxem. Co to prozrazuje o světě?“ zo začiatku minulého roka, kde ste otvorene písali o antidepresívach a súčasnom rape.

V mojom živote jednoducho nastal moment, keď som potreboval niečo povedať, vysvetliť. A napadlo mi, že by som tak mohol zároveň zachytiť náladu súčasnej rapovej scény. Snažil som sa to celé podať bez pátosu, a tým článok získal pridanú hodnotu. Je to text, ktorý človek napíše raz za päť rokov, možno vôbec. Našiel som spoločnú linku medzi mnou a rapermi, a tú som využil.

Majú podobné typy článkov silu publicistu emocionálne vyčerpať, ak by sa k nim prikláňal pričasto?

Je to možné, ale myslím, že nejde o reálnu hrozbu. Nie vždy sa osobná skúsenosť pretne s hudbou a o veciach, ktoré autor neprežil, by týmto štýlom písať nemal. Snažili sa o to práve autori z nultej dekády. Písali o sebe, o tom, ako počúvali hudbu, a nakoniec to skončilo v hrozných banalitách. Čítať o tom, ako idú na koncert, ako si sadnú a popíjajú za barom, to sa už prikláňa k blogerskému štýlu písania. V konečnom dôsledku je to nevierohodné a nezaujímavé.

Váš text však vzbudil ohromný ohlas a na stránke A2larm.cz sa stal najčítanejším článkom za uplynulý rok.

Ohlas ma naozaj prekvapil. Začali sa mi ozývať rôzni ľudia, ktorí mi posielali čísla na psychológov. V niečom ma to poučilo. Zároveň viem, že takto to nejde stále, navyše by to bolo umelé. V súčasnosti však pracujem na románe Kov, ktorý bude mať takisto silnú osobnú linku. Bude to dosť emocionálny text o hudbe a zároveň o mne.

Pôjde o ďalší mystifikačný román ako v prípade vašej knihy Bomba*Funk, v ktorej ste nechali Gustáva Husáka založiť fiktívnu punkovú skupinu?

Mám trochu blok, keď mám hovoriť o veciach, ktoré ešte nie sú hotové. Bojím sa, že sa to potom vyparí. Malo by ísť sčasti o sci-fi a sčasti o moje memoáre. A tiež by to mal byť existenciálny román o tom, aký má hudba vplyv na ľudí a ako ich formuje. Navyše to bude celé o metale, ktorý ma fascinuje. Vždy som o ňom túžil napísať knihu, ale nechcem, aby sa podobala mojej publikácii Hudba ohňa. Tam išlo o snahu objektívne zachytiť históriu černošskej hudby. Metal chcem poňať viac cez príbeh.

Od knižnej tvorby by som však rada zaradila spiatočku k publicistike. Zaujal ma najmä váš tematický záber, keď si od undergroundu bez problémov odskočíte aj k „rebríčkovému“ popu. Existujú pre vás vôbec kategórie ako slabá či silná téma?

Každá téma stojí za to, aby sa o nej písalo. Treba ju len podať zaujímavo. Žijem v Znojme, čo je celkom malé mestečko a nejaké dievčatá sa tam rozhodli založiť galériu moderného umenia. Urobili kampaň, kde mali ľudia na galériu prispieť a jednou z odmien bola moja prednáška o hudbe. Vtedy mi napadlo, že by som mohol hovoriť o niečom, čo na prvý pohľad vyzerá celkom banálne. Napríklad o skupine The Beatles či Karlovi Gottovi. Prípadne by som si zvolil všednú tému ako napríklad láska a cez ňu by som vysvetlil jej presahy v hudbe. Od všeobecných tém by som sa neskôr prepracoval aj ku konkrétnostiam. Malé a veľké témy podľa mňa neexistujú.

Rovnako, ako musí hudobný publicista búrať stereotypy sám v sebe, musí ich búrať aj v poslucháčoch.

Okrem širokého tematického záberu je však pre vás typická aj snaha vyhnúť sa publicistickému „elitárstvu“ a písať zrozumiteľne pre masy. Ide o zámer?

Je vtipné, že to spomínate. To isté mi vravel aj slovenský hudobný publicista Andrej Kabal. Nikdy som nemal potrebu demonštrovať, aký som intelektuál. Snažím sa byť taký ako moji čitatelia. Som v jadre nadšenec, baví ma to a chcem témy podať jednoducho. Navyše ma vycvičila prax v denníkoch, kde ma k zrozumiteľnosti tlačili editori. Som za to vďačný a ako editor sa snažím o to isté.

Ako zvládate sledovať hudbu na všetkých frontoch? Je ťažké sa v novinkách zorientovať?

Je to súčasť mojej práce. Hľadám nové mená českej alternatívnej scény a pravidelne ich zverejňujem na sociálnych sieťach. Pre Radio Wave takisto objavujem kapely, ktoré sú v niečom zaujímavé. Musím byť stále v strehu. Preliezam Bandcampy, facebookové stránky, všetko. Česká scéna je, samozrejme, maličká. Kto sa tomu venuje intenzívne, časom zistí, že tu existuje možno nejakých desať bublín. Čo sa týka svetovej scény, je to pre mňa relatívne jednoduchšie. Prehľad, aj keď prefiltrovaný, získavam sledovaním vybraných médií. Nemôžem počúvať 50 albumov denne.

Čo vás dokáže v hudbe zaujať? Autentickosť?

Nenávidím slovo autentickosť. Ide o nadmieru využívané slovo, ktorým sa autori niekedy zaklínajú. Píšu: títo muzikanti sú autentickí, títo zase nie. Často som sa to snažil vyvracať. Samozrejme, že potrebujem uveriť tomu, čo muzikant robí. Že ho k tomu vedie silné vnútorné presvedčenie a nie to, že ho budú obdivovať dievčatá a dostane peniaze. Mám asi šťastie, pretože väčšinou na takých hudobníkov nenarážam. Na druhej strane však poznám aj takých, ktorých som mal rád a časom sa zmenili. Ich tvorbu poznačil stereotyp a automatizmus a pravdivosť sa zrazu stratila. Muzika je najsilnejšia vtedy, keď ňou jej autor žije. David Bowie sa menil s každým albumom. Povedzme, že „pravdivosť“ dokážem z hudby vycítiť, no určite nikdy nechcem použiť verdikt autentická/ne­autentická.

V jednom rozhovore ste spomenuli, že hudobný vkus do značnej miery ovplyvňuje nostalgia. Keď sa teda súčasná česká mládež opije, nakoniec si aj tak pustí Michala Davida. Prečo má hudba minulosti taký silný „stmeľovací“ efekt aj na mladšie generácie?

Ide o diagnózu doby, spoločnosti a systému, v ktorom žijeme. Hudba už nedokáže ľudí spojiť tak ako predtým. Pred 30 rokmi rádiá dookola hrali Michala Davida, na Slovensku to bol napríklad Elán. Všetci ich poznali a milovali, kupovali si ich platne. Dnes každý počúva niečo iné. Ľudia sledujú milióny kanálov a spojovací prvok chýba. A to je niekedy škoda, pretože človek je spoločenský tvor a niektoré zážitky potrebuje prežívať s inými ľuďmi. Kultúra je dnes neskutočne roztrieštená a faktorov, ktoré na to pôsobia, je mnoho. Či už je to technologická revolúcia alebo jednoducho neochota ľudí vystúpiť z vlastných stereotypov. Opäť si pomôžem slovami Marka Fishera, ktorý tvrdí, že systém núti ľudí, aby prestali intenzívne sledovať nové veci a uzavreli sa v nostalgii. Retromániu, ktorú zažívame posledných 20 rokov, spustil aj Youtube. Čo si na ňom ľudia ako prvé pustia? Pustia si kapelu, ktorú počúvali, keď boli mladí. Predtým si možno naladili rádio, kde počuli aj nových interpretov. Teraz však nemajú dôvod, a tak to vždy skončí pri Michalovi Davidovi či Eláne.

Istou protiváhou by mala byť práve hudobná publicistika. Ako vnímate jej budúcnosť v Českej republike?

Tento odbor podľa mňa v Česku umiera. Strácajú sa aj možnosti, kde o tom referovať. Hudobná publicistika je navyše veľmi slabo ohodnotená, to sa však týka kultúrnej publicistiky všeobecne. Vidím mnoho talentovaných mladých ľudí, ktorí prechádzajú redakciou Radia Wave alebo magazínu Fullmoon. Cítim, že sú v rovnakej pozícii ako ja pred 20 rokmi a že by pokojne mohli prevziať štafetu. Snažím sa ich podporovať, no pravda je, že 95 percent z nich prestane písať o hudbe a začne písať napríklad o futbale, ktorý má omnoho širšiu čitateľskú základňu. Na webe si potom ich články prečíta 20-tisíc ľudí, nie 15 nadšencov. Dokážem ich pochopiť. Pre autorov je nesmierne dôležité mať spätnú väzbu. Nechcem byť pesimista, ale rýchla spotreba, ku ktorej dnes spoločnosť a technológie vedú, má výrazný vplyv aj na hudobnú žurnalistiku. Málokto má túžbu spoznať veci hlbšie. A keď takí ľudia sú, nemajú na to čas. Papierové médiá, ktoré v tomto veľmi pomáhali, pomaly končia. Nad dlhý text si človek sadne a premýšľa. Teraz sedí pred počítačom, prečíta si odsek, „zoskroluje“ facebook, dostane sa k ďalšiemu odseku, pozrie si instagram… Veľké formáty sú pre písanie o hudbe a kultúre dôležité. Aj preto sa snažím písať knihy, kde sa dá téma rozobrať zoširoka a v celkovom kontexte.

Vnímate preto svoje povolanie ako poslanie?

Nechcem sa nasilu stavať do úlohy nejakého kazateľa, ale ja už nič iné vlastne robiť ani neviem. Prvých päť rokov svojho publicistického života som pracoval ako učiteľ a písanie som mal ako „bokovku“. V istom okamihu som sa však sám seba spýtal: A prečo nie? Svoje rozhodnutie neľutujem, ale určite by som sa nerád pasoval za nejakého spasiteľa. Mám skôr pocit, že som v rovnakej pozícii ako majster sveta v guľôčkach. To, čo robím, zaujíma len hŕstku ľudí. Možno sa iba spochybňujem, priveľmi to riešim. Samozrejme som rád, ak mi niekto povie, že ma číta, prípadne ma pochváli niekto z mladšej generácie. Ale vždy, keď zaznie, že by chceli robiť to isté, reagujem: Radšej si to rozmyslite. Niekedy o svojej práci premýšľam ako o kariére muzikanta. Vlastne zažívame podobné veci. Dlhé roky veci robíte na kolene, obliehate kluby, píšete si nejaké „fanziny“, potom vydáte album, v mojom prípade napíšete článok, a pozvú si vás vyššie. A zrazu riešite, či sa zapredáte, alebo nie, či si ponechať pohodu a hrať len v kluboch, alebo hrať na scéne, ktorú sponzoruje firma Andreja Babiša. Písať pre Mladú frontu DNES alebo nie? Pomáha mi, keď u muzikantov vidím, že sa hudbe venujú z vnútorného presvedčenia. Že im nejde len o peniaze, ale snažia sa ňou skutočne povedať niečo dôležité, trebárs len pre nich. A tak sa to snažím robiť aj ja.

Karel Veselý

Narodil sa v roku 1976 v Znojme. Po absolvovaní Filozofickej fakulty na Masarykovej univerzite v Brne pracoval ako učiteľ a prekladateľ. Od roku 2008 pôsobí ako publicista na voľnej nohe. V súčasnosti píše pre Aktualne.cz, Nový prostor či A2larm. Je tiež editorom hudobného magazínu Full Moon, dlhodobo spolupracuje aj s Českým rozhlasom – Radio Wave. V roku 2010 publikoval knihu Hudba ohně o dejinách tzv. černošskej hudby, literárny debut Bomba*Funk nasledoval v roku 2017. Podieľal sa aj na knihe Kmeny o českých subkultúrach či knihe Planeta Nippon o japonskej popkultúre. V súčasnosti pracuje na publikácii Hudba úzkosti, ktorá sa zaoberá úzkosťami a depresiami v súčasnom pope. Pripravuje tiež existenciálny sci-fi román Kov o metale.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#hudobná publicistika #Karel Veselý
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku