Dnes sa umelci prezentujú na sociálnych sieťach, mnoho interpretov vzišlo z platforiem ako SoundCloud či Bandcamp. Prečo je podľa vás dôležité, aby sa udržiaval aj takýto typ festivalu, kde sa začínajúce kapely prezentujú naživo?
Pri živých koncertoch je kontakt publika s hudobníkom predsa len silnejší, ako keď sa s nimi stretne len na streamingových službách, či už je to Spotify, alebo hocičo iné. Už len fyzický album dokáže komunikovať na celkom inej úrovni. Vizuálne vás zaujme obal, môžete si prelistovať booklet, dostávate sa do kontextu. Je však niečo, čo celkom presahuje zvuk aj obraz, slová aj hudbu, a tým je medziľudská komunikácia medzi obecenstvom a performerom. Na tomto type komunikácie veľmi záleží, dokáže totiž o hudobníkovi prezradiť omnoho viac, ako priznáva v hudbe.
Hudba teda nie je len o zvuku, ako si podľa vás ľudia často chybne myslia.
Každý koncert ponúka obojstranne fungujúcu sociálnu interakciu. Hudobník ťaží z publika a publikum ťaží z hudobníka. Platí to dokonca aj pri veľkých štadiónových šou. Samotný zvuk, aj keď tvorený peknými tónmi a pútavým textom, je predsa len menej osobný ako elementy živej komunikácie.
Zažili ste takúto sociálnu interakciu na Sharpe?
Priznám sa, že ani nie. Ale môže za to aj môj vek. Veď už mám 75 rokov, prepánajána! (Dnes už 76, pozn. red.). Som už neuveriteľné starý na podobný typ hudby (smiech). Ak by som chcel tancovať, tak by som si prišiel na svoje, lenže ako starší pán o paličke už vyhľadávam niečo iné. Viac ako elektronická hudba ma zaujímajú pesničkári a živé tóny. Ale videl som iba pár z množstva koncertov. Jedna vec ma predsa len zaujala. Na jednom z poschodí som narazil na výborné kníhkupectvo (vydavateľstvo ilustrovaných kníh Čierne diery – Egreš – Risomat, pozn. red.). Majú tam naozaj pekné veci. Vďaka nim som bol schopný lepšie pochopiť kontext krajiny, v ktorej som sa ocitol. Listoval som si hlavne v knižke Čierne diery, ktorá mapuje priemyselné pamiatky Slovenska. Spojenie histórie a prírodnej krásy na grafikách a vizuáloch ma nadchlo.
Vráťme sa však predsa len k hudbe, k prostrediu, v ktorom sa pohybujete viac ako 50 rokov. V 60. rokoch mali pri promovaní hudby silné postavenie dídžeji na rozhlasových staniciach, rôzne kluby či nezávislé predajne s platňami, ktoré organizovali koncerty. Internet všetko zmenil. Ako to ovplyvnilo hudobný priemysel?
Mnoho sme v tomto smere nenávratne stratili. Špeciálne v Spojenom kráľovstve sa výrazne oslabila celá infraštruktúra – zúžila sa hudobná komunita, zanikli mnohé staršie obchody s platňami či malé lokálne kluby, kde začínalo veľa kapiel. Takisto prestalo vychádzať množstvo miestnych hudobných či študentských časopisov. Spôsob, ako nájsť novú hudbu, sa výrazne obmedzil, prišiel svoj o ľudský rozmer. Nekomunikujeme s ľuďmi, ale s elektronickým signálom. Navyše ide o jednostrannú komunikáciu. Na internete sa staviame do pozície konzumenta hudby. Spomínal som obal albumu. Tvorí ho vizuál alebo obrázok, ktorým sa kapela či interpret snažia niečo povedať. V niektorých prípadoch ho navrhne vydavateľstvo, no hudobník ho musí minimálne schváliť. Je tam jednoducho skrytý ďalší kontakt a aj dôvod, prečo mám rád hudbu. Na druhej strane, niekedy sa hudba ľuďom nepáči, a preto nepociťujú potrebu dozvedieť sa viac. Je to zaujímavý proces. Vy ste ma videli na niekoľkých koncertoch festivalu, no aj keď sa mi nie všetky páčili, stále to bola hlbšia skúsenosť, ako keby som ich počúval cez Spotify.
Živý kontakt v podobe koncertov sa však paradoxne dostal do popredia z hľadiska príjmov. Hovorí sa, že v minulosti hudobníci chodili na turné, aby promovali svoj album. Teraz vydávajú albumy, aby promovali svoje turné.
Nemyslím, že je to tak. Aj dnes to platí obojstranne. Ako schopný manažér sa snažíte skĺbiť tieto veci dokopy, benefity prichádzajú z oboch strán.
Takže zrejme súhlasíte s výrokom Princea, že „na albumoch stále záleží“.
Predstavte si, že prídete do reštaurácie a dáte si kávu. Môže byť výborná, pochutíte si, ale ani dobrá káva nie je dostatočne pádny dôvod, aby ste sa tam vrátili. Najmä ak je na druhej strane mesta. Môžete si však objednať celé menu – polievku, hlavný chod, dezert a potom si pokojne dáte aj kávu. A ak vás presvedčí, budete chcieť viac. K dobrému albumu sa vraciate neustále, aj po rokoch.
Aký máte názor na streamovacie služby?
Netreba to nevyhnutne vnímať ako niečo zlé. Tá situácia jednoducho nastala. Aj streamovanie hudby ponúka výhody. Ak hovoríme napríklad o službe Spotify, za poplatok asi 10 eur mesačne môžu ľudia cez slúchadlá počúvať prakticky čokoľvek a kedykoľvek, komfort poslucháča sa zvyšuje. Navyše si myslím, že možnosti digitálnej distribúcie nie sú ani zďaleka preskúmané. Jej služby dokážu byť oveľa zaujímavejšie, ak by sa napríklad v odporúčaní viac zamerali na čiastkové hudobné zložky. Niekedy vás môže zasiahnuť gitarový part, inokedy vám zase zaimponuje výnimočný hlas. Nie vždy poslucháča zasiahne hudba ako celok, a je to v poriadku. Čo takto odporučiť ľuďom ďalšie piesne od konkrétnej speváčky, prípadne interpretiek s podobným hlasom? A ak sa niekomu pozdáva zvuk, nemohli by ho osloviť aj ďalšie práce konkrétnych zvukových inžinierov či producentov? Nájsť tieto maličké chodníčky v obrovskom množstve obsahu je veľkou výzvou.
Poradný hlas však v tomto prípade neprichádza od človeka, ale od algoritmu.
Aj algoritmus je založený na spätnej väzbe. Vychádza z toho, že ľuďom, ktorým sa páči skupina A, sa bude páčiť aj skupina B. Ja som však v tomto skôr stará škola. Tí najlepší dídžeji boli vždy živé bytosti, nie počítače riadené chladným výpočtovým procesom. Streamingové služby budú vždy odporúčať to, o čom si myslia, že sa ľuďom páči. A ľudia tak zostanú „zaseknutí“ v jednej línii. Chuť objavovať sa, aj vďaka ponúkanému komfortu rozhodnutia, ktoré za nich urobí niekto iný, potlačí. Vzniká tak pasívny poslucháč, recipient. Ale mňa sa to už netýka, pretože viac-menej už hudbu nepočúvam.
Nepočúvate hudbu?
Navštevujem koncerty, ale nahrávky už veľmi nepočúvam. Cez Spotify som napríklad nepočúval hudbu nikdy.
Takže vás hľadanie nových objavov už nezaujíma?
Až tak nie. V istom zmysle však stále prijímam mnoho novej hudby cez soundtracky a podobne. Kedysi to bolo celkom inak. Bol som nesmierne zvedavý. Intenzívne som hudbu počúval asi od 11 alebo 12, takže som za tie roky získal naozaj slušný prehľad, a najmä vycibrený sluch. No zostarol som a zlenivel.
Vtipné, že to vravíte práve vy, človek, ktorý stál pri zrode kapely Pink Floyd. Skupinu ste sa rozhodli opustiť spoločne so Sydom Barrettom. Stále veríte, že práve on bol vedúcou osobnosťou tejto formácie?
Určite.
V jednom rozhovore ste vyhlásili, že bol jedinou osobou, ktorú Roger Waters počúval a ktorú si skutočne vážil.
Myslím si to doteraz. Roger si uvedomoval, že Syd skladal oveľa lepšie piesne ako on. To sa týka aj spevu a hry na gitare, aj keď dnes je už možno Roger oveľa lepším gitaristom. Syd bol umelec, navštevoval umeleckú školu, kde študoval maľbu. Roger študoval architektúru, a to je veľký rozdiel. Mal všetko veľmi dobre zorganizované, zmýšľal skôr pragmaticky. Nebol tak duchovne založený ako Syd. Ak by som to mal zjednodušiť, Syd robil skvelé umenie, Roger robil skvelú šou. Ako architektovi sa mu do hudby podarilo pretaviť množstvo skvelých nápadov. Vždy ho bavilo budovať, vytvárať nové štruktúry. Veľmi sa mi páčia aj skladby Davida Gilmoura, najmä jeho gitarový zvuk, no na vrchole pomyselného rebríčka u mňa vždy stál Syd Barrett. Dave hrá možno lepšie na gitare, Roger možno tvorí oveľa lepšie príbehy a konceptuálne diela, no Syd bol ozajstný kreatívny génius.
Čítala som o jednej smutnej príhode, keď Syd Barrett po rokoch navštívil kapelu Pink Floyd počas nahrávania albumu Wish You Were Here. Objavil sa v štúdiu počas piesne Shine On You Crazy Diamond, ktorá bola inšpirovaná práve jeho osobou, no človeka s prázdnym pohľadom, oholenou hlavou a obočím členovia kapely najskôr nespoznali. Keď im došlo, že ide o ich bývalého kolegu a priateľa, ktorý si navyše ani neuvedomoval, že už k Pink Floyd nepatrí, všetci sa z toho položili.
Syd sa psychicky zrútil. Nezvládal tlak, ktorý súvisel s rastúcou slávou. Sám o sebe možno nemal až takú vysokú mienku, akú o ňom mali ostatní. Z každej strany počúval, aký je skvelý. Musí to byť veľmi mätúce, najmä v mladom veku. Študujete umenie, hráte na gitare, lebo vás to baví, a zrazu za vami chodia ľudia a pýtajú sa na zmysel života. Syd pre fanúšikov nereprezentoval len hudobníka, ale aj istý životný štýl. Brali ho veľmi vážne a kládli mu otázky, na ktoré nedokázal odpovedať. K tomu sa nabalila mediálna pozornosť a otázky typu: „Čo ste sa snažili povedať touto piesňou?“ Vedel, že sa očakáva iná ako úprimná odpoveď: „Nič, jednoducho som ju napísal.“ Dookola sa objavovali tie isté požiadavky – zlož ďalšiu pieseň, zlož singel, zlož nové skladby na album… Tlak neúnosne rástol, aj z našej strany, aj zo strany verejnosti. Syd ho neuniesol.
Tlak, o ktorom hovoríte, sa z hudobného biznisu nevytratil. Najmä v populárnej hudbe sa však akosi snaží skryť za bezstarostnú a farebnú pozlátku. Prečo je podľa vás dôležité o ňom hovoriť?
Hudobný priemysel nie je ideálne miesto a mnoho umelcov, ktorí sa rozhodnú pristúpiť na jeho pravidlá, to nakoniec nezvládne. Nesúvisí to však len s touto brandžou. Kreativita je vo všeobecnosti vrtkavá a nestála záležitosť, ktorá dokáže citlivých umelcov dohnať až do šialenstva. Najmä ak niekto nedokáže úplne presne vyjadriť to, čo cíti, a vnútorne s tým zápasí. Má nejakú myšlienku, napíše pieseň, no stále to nie je ono a prichádza frustrácia. Napísať dobrú skladbu nie je také jednoduché, ako urobiť si šálku čaju. A nahrať dobrý album už vôbec nie. Ide o proces, v ktorom hudobník sám seba odhaľuje, vystavuje svetu, a to je nielen veľmi náročné, ale aj nebezpečné. Mnoho ľudí neuspokojivý výsledok zraní alebo urobí zraniteľnejším.
Niekedy má na tom zásluhu aj producent, ktorý sa snaží skupinu či interpreta nasilu dostať do polohy, v ktorej sa necíti komfortne. Na druhej strane sú aj takí, ktorí hudobníkov posmelia a postrčia správnym smerom. Aký typ producenta ste boli vy?
Správny producent by mal pomôcť umelcom vyjadriť to, čo vyjadriť chcú. Samozrejme, sem-tam môže aj niečo zmeniť, no ja osobne som sa nikdy nestaval do pozície tvorcu albumu. Mojou úlohou bolo pomôcť album nahrať. Byť producent znamená oveľa viac, ako len radiť, čo máte napísať a hrať. Poznám ľudí, ktorí tak uvažujú, no ja nie. Ak som napríklad zistil, že hudobníkom ich práca už neprináša potešenie, že si už hudbu neužívajú a idú na manuál, ukončil som spoluprácu. Ako producent som sa vždy snažil dosiahnuť ich najlepší možný výraz.
Peter Jenner (1943)
Je zakladajúcim členom Medzinárodného manažérskeho fóra hudobníkov a vyhľadávaným spíkrom v oblasti modernizácie a inovácií v kreatívnom priemysle. Spolupracoval s umelcami ako Pink Floyd, T Rex, Ian Dury alebo The Clash. Zorganizoval aj viacero verejných koncertov v londýnskom Hyde Parku, okrem iných aj vystúpenie skupiny The Rolling Stones v roku 1969. V súčasnosti sa venuje otázkam hudobného priemyslu, ako napríklad možnostiam podpory nových hudobníkov alebo ich autorským právam v digitálnom veku.
