„Jaro je dnes národný poklad. Nie je ľahké zmapovať všetky sféry jeho pôsobenia. Nebol to človek intenzívneho ponoru, ale extenzívneho záberu, spontánnych reakcií a improvizácie. Mal niekoľko vrstiev: excelentný hudobník, usmiaty entertainer, glosátor udalostí, počítačový fanatik, homo politicus, občan. Možno preto si ho privlastňujú viaceré society, ktoré si ho žiarlivo, a niekedy až nekriticky strážia,“ napísal o Jarovi Filipovi Marian Jaslovský v úvode knihy Človek hromadného výskytu. Presne tak ho raz vďaka všestranným aktivitám nazval Marián Varga. Je však jedno miesto, kde sa Filip vyskytoval azda najhromadnejšie, a to za klavírom, ktorý bol pre neho rovnako prirodzeným vyjadrovacím prostriedkom ako materinský jazyk. Už od detstva však musel prekonávať podstatnú prekážku – nechuť k cvičeniu.
Filip sa narodil v učiteľskej rodine v Hontianskych Nemciach. Odmala hral na klavíri, s vášňou tiež do rána počúval Rádio Luxemburg. Niekde tam má počiatky aj jeho láska k bigbítu, ktorú neskôr potvrdil nástup The Beatles. Rodičia okamžite spozorovali talent, ktorý sa skrýva v ich najstaršom synovi. Po absolvovaní základnej umeleckej školy ho poslali na konzervatórium do Bratislavy, kde si privandrovalec okamžite našiel partiu kamarátov. S nimi čoskoro okúsil návykovú atmosféru bohémskeho života. Na školu nezvýšil čas. Zasiahli rodičia a nedisciplinovaný „búrlivák“ dostal ďalšiu šancu na konzervatóriu v Žiline. Po ukončení štúdia sa do hlavného mesta vrátil, nie v celkom ideálnom čase. Písal sa rok 1968, no Filip sa rozhodol v Bratislave, aj v Československu, zotrvať. Slovenská kultúra je mu za toto rozhodnutie dodnes vďačná.
Ozbrojený prirodzeným šarmom a všestranným humoristickým talentom žal Filip ako nová osobnosť na scéne jeden úspech za druhým. Či už to bolo v Divadle u Rolanda – alebo neskôr v Poetickom súbore Novej scény – v rozhlase alebo na hudobnom poli, kde ho výrazne ovplyvnila spolupráca s Dežom Ursinym… Podľa Jaslovského knižky zvykol Ursiny hovoriť, že „čo Filip nezahrá, to zatancuje. Čo nezatancuje, to obkecá. A ak to neobkecá, tvári sa, že to má tak byť“. V každej oblasti sa Filip snažil narúšať kánon a elegantne spochybňovať autority. Asi najintenzívnejšie to diváci vnímali pri spolupráci s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským, z ktorej vzišli aj dnes už zľudovené pesničky z albumu Bolo nás jedenásť.
Hudobníci sa okolo Jara Filipa len hemžili. Jeho schopnosť citlivo doviesť skladbu k zdarnému výsledku vyžil aj Richard Müller, netreba však zabúdať na sólové albumy, ktorými potvrdil autorskú svojbytnosť. Zrejme ich mohlo byť viac, nebyť náhleho úmrtia. Vo veku 51 rokov zomrel na rozsiahly srdcový infarkt. Filipove dielo však aj vďaka jeho fanúšikom nezomiera. Opäť ožije aj na Pohode alebo najbližšie na spomienkovom koncerte v pondelok 24. júna v Bratislave. V AXA Aréne NTC vzdajú Jarovi Filipovi hold viaceré osobnosti slovenskej hudby, ktoré s ním spolupracovali.
3-krát Jaro Filip
- Bol zanietený fanúšik nových technológií, predovšetkým internetu.
- S herečkou Annou Šiškovou má dcéru Dorotu Nvotovú.
- Pri príležitosti nedožitých 70. narodenín opäť vyjde jeho sólový debutový album Cez okno (1996).
