Celeste Buckingham: Pre hudbu robím bláznivé veci

Keď počujete jej novinku v rádiu, predstavíte si speváčku, ktorá je ďaleko za hranicami slovenskej hudobnej scény. Celeste Buckingham nezaprie svoje kozmopolitné zázemie. Po otcovi Američanka, po mame Iránka sa však cíti byť predovšetkým Slovenkou. Otvorene hovorí aj o svojich odbočkách na hudobnej ceste.

14.07.2019 12:00
Celeste Buckingham Foto: ,
Speváčka Celeste Buckingham.
debata

Koncerty na Slovensku, hudobný festival Sziget a koncom augusta spievate v projekte SND Bondovky v opere. Je vám tento filmový žáner blízky?

Videla som všetky bondovky. Napriek tomu, že patria do kategórie akčných snímok, sprevádza ich istá elegancia. Som veľmi rada, že som mohla vstúpiť do tohto projektu. Veľkou výzvou sú interpreti daných skladieb – Tina Turner, Shirly Bassey, Adele či Louis Armstrong – to sú moje idoly kvalitnej modernej hudby.

S Martinom Madejom, ktorý zastupuje mužskú časť interpretov, ste sa už stretli na jednom pódiu?

S Martinom sme ešte dueto nespievali, hoci ho poznám dlhé roky. Nahrávame však v rovnakom štúdiu a korigovala som mu aj jeho anglické texty. Stretli sme sa na rôznych podujatiach, kde sme obaja vystupovali. Veľmi som sa potešila, že bude so mnou v projekte Bondovky, pretože je to milý človek, výborný spevák s dobrou angličtinou, čo sa týka výslovnosti aj frázovania.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia filmová hudba?

Páčia sa mi viaceré filmové skladby, milujem hudbu Ennia Morriconeho. Ak hovoríme o soundtracku, tak je to americký historický film Posledný mohykán.

Sama ste nedávno nakrútili soundtrack k filmu Kto je ďalší, ktorý bude mať premiéru v auguste. Láka vás aj komponovanie filmovej hudby?

Určite áno, ale nemám skúsenosti v oblasti klasickej kompozície a aranžmánu, na to by som si netrúfla. Mne ako songwriterovi – autorke skladieb – je blízka melodická linka a text.

Prevažná časť vašich textov je v angličtine, nájdu sa aj slovenské. Ako je na tom vaša slovenčina?

Zlepšuje sa. Kedysi som z nej mala obavy, pretože som nehovorila dobre. Jedna vec je ovládať jazyk a druhá vedieť v ňom písať stručné a zároveň zmysluplné texty. Bála som sa toho, ale vďaka podpore kolegov zo šoubiznisu a hudobnej scény som sa pustila aj do slovenských textov. Samozrejme, nechávam si ich odobriť – nielen po gramatickej, ale aj po obsahovej stránke. Zaujíma ma, či je zrozumiteľná podstata, ktorú som slovami chcela vyjadriť, či piesne vyvolávajú emócie.

Ako vznikajú vaše pesničky? Máte obľúbené tvorivé miesto alebo je to momentálny nápad?

Nedávno som sa vrátila z campu pre skladateľov v Zürichu, môžem vám povedať, ako to funguje. Samozrejme, je to iné ako pri tvorbe vlastných skladieb, keď sa zatvoríme s maximálne dvoma producentmi v štúdiu. Texty si píšem úplne sama. Občas si nahrám do telefónu melodickú linku, ktorá mi momentálne napadne, alebo nejakú vetu, ktorá sa mi páčila. Do textov dávam aj zážitky a skúsenosti, o ktorých chcem spievať. Tieto prvotné impulzy potom organicky narastajú, nahrá sa pilotná verzia, ku ktorej neskôr pribudnú aranžmány.

Na čo sú dobré campy pre skladateľov?

Camp v Zürichu, ktorý organizovala švajčiarska autorská spoločnosť, niečo podobné ako u nás SOZA, mal konkrétny cieľ. Pozvali ma spolu s ďalšími asi dvadsiatimi skladateľmi z iných krajín – z Kanady, zo Švajčiarska či z Talianska. Vytvorili sme skupiny a na tri dni sme sa zatvorili do obrovského nahrávacieho štúdia. Od deviatej rána do desiatej večer sme boli nonstop v štúdiu. Našou úlohou bolo napísať hity, z ktorých sa vyberie najlepší a ten bude reprezentovať Švajčiarsko na Eurovízii. Porota vyberie najskôr skladbu a potom interpreta. Výsledok sa dozvieme koncom leta.

Keď píšete pre iných interpretov, musíte ich poznať osobne?

Nie vždy. Som však radšej, keď sú pri vzniku skladby v štúdiu. Ak ma interpret požiada o text alebo hudbu, snažím sa zistiť, čo práve prežíva – či sa zamiloval, či má nejaké trápenie. Samozrejme, beriem do úvahy tému, o ktorej chce spievať. Niektorí klienti prichádzajú s konkrétnou predstavou, ako spevák, ktorý chcel skladbu o svojej mame. Slovenskú verziu už mal, z nej sme vychádzali pri anglickej.

Čo vám napadne, keď sa povie Amerika, Slovensko, Irán…

Domov, rodina… Niekedy sú vplyvy týchto krajín v mojom konaní veľmi silné, inokedy sú to maličkosti, ktoré podvedome robím alebo hovorím, a na ktoré ma občas upozornia moje kamarátky. Moje korene sú prítomné v tom, ako raňajkujem, akú hudbu počúvam, akými vecami sa obklopujem, ako sa obliekam, a, samozrejme, ako rozmýšľam.

Váš šatník, v ktorom prevažujú šaty, je veľmi ženský. Kým sa inšpirujete?

Obliekam sa trochu inak ako moje rovesníčky. Milujem šesťdesiate roky, mám rada eleganciu Sofie Lorenovej či Elizabeth Taylorovej. Vyrastala som v rodine so ženami, ktoré sú dámy. Moje tety sú príkladom elegancie, mama sa necíti dobre, keď má oblečené tričko a rifle. Rovnako ani ja sa v takom oblečení necítim pohodlne.

Koľko iránskeho ste zdedili po predkoch z maminej strany?

Na rozdiel od mojej sestry Carmel, ktorá svojou tmavšou pleťou a vlasmi pôsobí viac iránsky než ja, je vo mne viac vášne a lásky k tejto časti mojej rodiny. Perzštinu, ktorou s nami mama nehovorila, som sa naučila od babičky. Ak budem mať čas, chcela by som v nej naspievať aj nejaké piesne, je to však celkom iná kultúra a žáner. Vo mne, aj v mojej tvorbe je, samozrejme veľa amerického po otcovi. Paradoxne sa však z celej mojej rodiny najviac cítim Slovenkou. Som obrovský mišung všetkého.

Boli ste v Iráne?

Ešte nie. Chcem tam ísť, ale na dlhšie, na pár mesiacov, aby som spoznala krajinu, ľudí a moju vzdialenú rodinu.

V akej reči rozmýšľate a snívate?

Po anglicky a občas po slovensky. Dokonca aj teraz, keď sa s vami rozprávam, si prekladám, hoci veľmi rýchlo, myšlienky z angličtiny. Niekedy sa musím zastaviť a opraviť sa, lebo viem, že po slovensky by sa to povedalo inak.

Nemáte takú schizofréniu v hlave?

Kedysi som mávala, bol to veľký boj a mala som pocit, že sa z toho zbláznim. Tým, ako sa mi slovenčina zlepšuje, tieto pocity odchádzajú. Moja sestra s tým ešte bojuje, hoci za posledný rok sa jej tiež slovenčina veľmi zlepšila.

Je rovnako ako vy speváčka. Prečo sa rozhodla prísť na Slovensko?

Stále diaľkovo študuje v USA, ale chcela si dať pauzu a venovať sa hudbe. Navrhli sme jej, že by bolo dobré, keby prišla na Slovensko. Má tu možnosti, môže nadviazať na moje skúsenosti a kontakty, a potom sa rozhodnúť, akou cestou v hudobnej oblasti sa vydá. Slovensko je veľmi dobrý inkubátor.

Radíte jej?

Keď si to vypýta. Moja sestra nie je človek, ktorému sa dá len tak radiť. Je veľmi šikovná, čo sa týka kreatívnej sféry, moju pomoc veľmi nepotrebuje.

V čom ste úplne rozdielne?

Vo všetkom. Sme deň a noc, čo nám odmalička hovorila aj mama. Máme na chrbte kérky, ktoré navrhla Carmel. Ja mám slnko, ona má mesiac. Ja som neustále usmiata, hlava v oblakoch, sestra je tá vážnejšia, logickejšia, temnejšia. Napriek tomu si veľmi rozumieme.

Prečo ste na vysokej škole neštudovali spev?

Prvý semester som spev študovala, ale zabíjalo to vo mne lásku k hudbe. Na druhej strane som chcela viac porozumieť svetu šoubiznisu alebo hudobného biznisu, v ktorom sa pohybujem. Je jedným z najkompliko­vanejších, pretože v ňom predávame emócie. Študujem teda hudobný biznis a psychológiu, ktorej som sa chcela venovať od strednej školy. To som pravdepodobne zdedila po oboch rodičoch. Otec je lekár, kardiochirurg, ktorý bol docentom na Univerzite Komenského, mama bola desať rokov riaditeľkou súkromnej bilingválnej školy v Bratislave. Rodičia nám vždy zdôrazňovali, že je dôležité byť empatický. Psychológia ma fascinovala – som extrovert, chcem porozumieť tomu, čo je za správaním ľudí, tvorím texty, v ktorých sa ľudia môžu nájsť.

Pomohlo vám štúdium hudobného biznisu aj vo vašej kariére?

Určite. Už počas štúdia som mala za sebou skúsenosti z praxe. O tantiémach či zmluvách som sa ani nemusela učiť, lebo som sa s nimi už stretla.

Otec sleduje vašu hudobnú kariéru?

Veľmi nie, jeho svet medicíny je celkom iný, ale je na mňa hrdý. Chcel mať z nás lekárky, ale vybrali sme sa iným smerom a on to akceptuje. Je rád, že sa o mňa nemusí starať, je spokojný, že som samostatná. Mama, naopak, je moja veľká podporovateľka. Do osemnástich bola mojou pravou rukou, jej vďačím za to, že ma uchránila pred všetkým negatívnym a dohliadala na korektnosť zmlúv, ktoré som podpisovala. Pani Buckingham je doteraz pojmom v slovenskom šoubiznise. Vďaka nej som mala ochranu a teraz mám slobodu tvoriť.

Keď počujete svoju pieseň v rádiu, spievate si?

Ako kedy, najmä duetá. Run, run, run si už nespievam, hoci tá pieseň ma neomrzela. Naopak, som jej veľmi vďačná za to, že mi to naštartovala kariéru. Stále dostávam ponuky zo zahraničia, na základe tejto skladby. Budem jej doživotne vďačná.

Spievalo sa u vás doma?

Stále. Moji rodičia nie sú hudobníci, ale mamina má krásny hlas, ktorý zdedila po svojom otcovi. Dedkovi vďačíme za to, že ladíme a vieme spievať. Zomrel, keď mal 101 rokov…

Pred rozhovorom ste si objednali perlivú, studenú minerálku. Nebojíte sa o svoje hlasivky?

Mám šťastie, že mám málokedy problém s hlasivkami. Sú otužilé, aj moja fyzická kondícia je na tom dobre. Som málokedy chorá či prechladnutá. Snažím sa byť šetrná k hlasu, ale nie som tým posadnutá. Nebojím sa dať si niečo studené, kávu či cigaretu. Mrzí ma, že fajčím, ale zatiaľ nemám pocit, že s tým chcem skončiť. Tak som aspoň normálne cigarety vymenila za elektronické.

Ak by ste sa vrátili na začiatok vašej kariéry, ktorú v pätnástich odštartovala SuperStar, urobili by ste niečo inak?

Možno by som začala trochu neskôr. To isté si myslí aj mama. Hovorí, že s dnešnými skúsenosťami by ma do sveta šoubiznisu pustila až v sedemnástich či v osemnástich. Nie v pätnástich, rovno spod ochranných krídel rodiny. Odišla som z domu, odvykla som si od rodičov, stala som sa veľmi skoro samostatnou. Hoci sa mi nič hrozné nestalo, svoju dcéru by som v pätnástich do tohto sveta nepustila. Všetko prišlo rýchlejšie, dokonca aj vyhorenie v dvadsiatich troch. To nebolo normálne, najmä pri takejto úžasnej práci. Našťastie, s pomocou manažéra, psychológov a dvojmesačnej pauzy začiatkom tohto roka som to zvládla. Pochopila som, že môžem robiť zmysluplné veci a nemusím sa pre svoju prácu zabíjať.

Na svojom konte máte aj duetá. Podľa čoho si vyberáte spolupracovníkov?

Skladba a interpret ma musia osloviť. Nie som prieberčivá, nezaujíma ma predajnosť, úspech na hudobnom trhu, čísla. Už počas prvých desiatich minút v nahrávacom štúdiu viem, či bude spolupráca fungovať, alebo nie. Ak mi skladbu pošlú vopred, pustím si ju na najhorších slúchadlách. To je najlepší test, lebo bežný človek vašu skladbu nebude počúvať na „vymakaných“ štúdiových reprákoch. Pár skladieb som už po takomto vypočutí odmietla.

Stalo sa, že niekto odmietol vás?

Nie, zatiaľ sa to nestalo. Je však pravda, že na spoluprácu ľudí tak často neoslovujem.

Je niekto, s kým by ste veľmi rada spolupracovali?

Je toľko úžasných interpretov, u nás aj vo svete, ktorí možno nie sú mediálne známi, ale robia si svoju muziku, idú si svojou cestou… S mnohými by som rada pracovala, bez ohľadu na úspech či žáner.

Jedno meno?

Eminem.

Prečo Eminem?

Inšpiroval ma k tomu, že som v jedenástich začala písať svoje texty. So sestrou sme začali skladať piesne spolu, prvá bola o limuzíne. Eminem ma fascinoval tým, že dokázal v takej rýchlosti a s takým hudobným obmedzením toľko povedať. Aj ja som sa chcela naučiť vyjadriť takýmto spôsobom. Neskôr ma začali oslovovať skladby, kde bolo menej textu. Skladby, pri ktorých už v prvých sekundách viete, že to je ono. Je to trochu ako droga, ktorú naháňa každý skladateľ – vytvoriť pieseň, pri ktorej má poslucháč zimomriavky.

Ktoré vaše piesne to majú?

Z albumu Where I Belong je to pieseň Im’ Not Sorry alebo soundtrack Voiceless k filmu Kto je ďalší. Je to balada, úprimná spoveď. Poslucháč nemusí rozumieť textu, aby cítil, že sa tam odohráva niečo hlboké, bolestivé a zároveň nádejné. Je to aj vďaka citlivej téme, ktorej sa film venuje. V piesni priznávam, že som sa takisto stretla so sexuálnym zneužitím.

Kedy sa vám to stalo?

V trinástich. Nesúviselo to so šoubiznisom. Žena či dievča nemusia byť slávne, nemusia byť vyzývavo oblečené, a môžu sa stať objektom sexuálneho obťažovania. Bola som taká mladá a naivná, že som ani nechápala, čo sa vlastne stalo. Pochopila som to až neskôr, keď som dospela. S obťažovaním, aj verbálnym, sa stretla väčšina mojich kamarátok a známych. Preto som sa rozhodla, že pôjdem von s mojou skúsenosťou, aj keď hudobnou cestou.

Aj nakrúcanie klipu k piesni, pri ktorom ste "viseli” na zábradlí, bolo náročné. Ako ste ho zvládli?

Kaskadéri ma priviazali a držali, aby som nespadla. Dve hodiny sa nakrúcalo vo veľkej zime, aby som dala do klipu reálnu emóciu, musela som sa v spomienkach vrátiť k tomu nepríjemnému momentu. Pre hudbu som schopná robiť bláznivé veci, čo by som si normálnom živote nikdy netrúfla. Už som absolvovala najväčšie teplá aj zimy, zažila som aj stalkera priamo na pľaci.

Ako prijímajú vašu priamosť, otvorenosť muži?

Niektorí výborne, iní menej. Našťastie, moje fanúšičky sú väčšinou ženy, až sedemdesiat percent. Čím viac som otvorená – čo sa týka lásky, mojej váhy, feminizmu, tým viac mám fanúšikov a podpory. Oslobodzuje ma to a prináša mi to spokojnosť do mojej práce. Nemusím bojovať o fanúšikov, naháňať pozornosť z každej strany. Pre mňa je dôležitá výpoveď. Odmalička som bola naučená, že najdôležitejšie je byť spokojná, byť sama sebou a pomáhať druhým. Je to naša večná rodinná filozofia a dôvod, prečo žiť. Neznamená to, že musím zachraňovať celý svet. Stačí, že je človek k druhým milý, nevyvyšuje sa, nesúdi iných podľa vizáže, sexuality či farby pleti.

V médiách sa nerieši vaša tvorba, ale vaše vzťahy a problémy s váhou. Dá sa nad to povzniesť alebo s tým treba bojovať?

Ľudí zaujímajú jednoduché veci – kto je s kým, kto sa s kým rozišiel, ako vyzerá… Žijeme v čoraz materialistickejšom svete, vďaka sociálnym sieťam sa dokonalosť stáva cieľom, životným naplnením. Dokonalý fyzický vzhľad, dokonalý vzťah, dokonalé deti, práca… Je to vymývanie mozgov a nekonečný cyklus. Ľudia si tieto informácie pýtajú a médiá ich ponúkajú, lebo sa dobre predávajú. Aj ja som si na začiatku myslela, že musím byť dokonalá, lebo si nezaslúžim byť v šoubiznise. Lenže Slovenky sú geneticky chudšie ako my Iránky a tieto obavy ma priviedli až k anorexii. Tri mesiace som nejedla, lebo som si myslela, že si nezaslúžim byť speváčkou, ak nebudem vážiť 48 kíl. Obetovať psychické a fyzické zdravie, aby som patrila do jednej kategórie ženskej krásy v jednej krajine alebo v jednej kultúre? Prestať jesť alebo posadnute editovať svoje fotky na instagrame? Chudnúť kvôli titulke v časopise? To pre mňa nie je dôležité. To neznamená, že sa nechcem cítiť krásna, sexy, že sa nechcem páčiť mužom. Ale musí to prinášať spokojnosť predovšetkým mne.

Veľa týchto tém ste načrtli v albume Bare, kde ste sa nevyhli ani pomenovaniu problémov s alkoholom. Bude táto otvorenosť pokračovať?

Určite, bude to len horšie a horšie. Je to sloboda, ktorá mi nedovolí vrátiť sa späť k prispôsobovaniu sa, meneniu osobnosti. Vďaka sociálnym sieťam môžem svoje názory zdieľať.

Pomoc iným sa pretavila aj do projektov, do ktorých sa zapájate. Podporili ste mentálne postihnuté deti, nepočujúcich, nie sú vám ľahostajné rómske deti či práva žien.

Máme to v rodine. Mama do svojich filantropických projektov zaangažovala celú rodinu, spievala som na každej jej akcii. Aj otec bol v rámci Lekárov bez hraníc jedným z prvých v Afrike.

Vy ste však jednu podporu vrátili. Bolo to ťažké rozhodnutie?

Len finančne. Peniaze, ktoré som dostala od Donalda Trumpa a jeho nadácie FundAnything.com sa použili, preto som musela 25-tisíc dolárov vrátiť zo svojho vrecka. Povedala som si, že ak má byť moje meno spojené s týmto človekom – pretože z googlu sa to nedá vymazať – nech je spojené aj s tým, že peniaze som vrátila. Podporu som získala ešte pred kandidatúrou Donalda Trumpa. Presne si pamätám na chvíľu, kedy som sa rozhodla, že s týmto človekom nechcem mať nič spoločné. Sedeli sme s maminou a babičkou v obývačke, sledovali sme televízor, v ktorom Trump v rámci prezidentskej kampane vyhlasoval, že Iránci sú zodpovední za terorizmus vo svete. Rozhodnutie bolo veľmi jednoduché, horšie bolo dať dokopy peniaze. Ten rok som koncertovala dvakrát viac ako zvyčajne…

Celeste Rizvana Buckingham je slovenská speváčka, skladateľka a príležitostná herečka sa narodila 3. mája 1995 vo švajčiarskom Zürichu. Jej matka je iránskeho pôvodu a otec je americký lekár. Do troch rokov žila na Aljaške, potom sa s rodinou presťahovala na Slovensko, kde vyrastala a začala hudobnú kariéru. Je finalistkou druhej série Česko Slovenskej SuperStar. V roku 2012 vydala debutový album Don't Look Back a bola nominovaná na MTV Europe Music Awards v kategórii Best Czech and Slovak Act. Bola porotkyňou slovensko-českej verzie X Factoru. V roku 2013 získala cenu OTO ako speváčka roka. Bola nominovaná aj na Radio Disney Music Awards v Amerike. So svojou mladšou sestrou Carmel Buckingham, ktorá je takisto speváčka, nahrali pieseň Gone. V roku 2013 vydala Album Where I Belong, v roku 2017 album Bare. Účinkovala aj vo filmoch Láska na vlásku (2014), Bajkeri (2017). K novému slovenskému filmu Kto je ďalší nahrala soundrackt Voiceless. 30. a 31. augusta vystúpi v Opere SND, v predstavení Bondovky v opere.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #hudba #Celeste Buckingham #rozhovor