Prečo sú traja, už tak svojskí a osobití, hudobníci na pódiu lepší ako jeden?
Richard Müller: Ešte len uvidíme, či to tak skutočne bude. No traja sú vždy viac ako jeden, takže si myslím, že všade, kam prídeme, to zrovnáme so zemou.
Michael Kocáb: Ono to vlastne je jeden. Ten hlavný je tu Richard. Ide o jeho koncert a my mu iba pomáhame. Je to človek, ktorého si vážime a tejto úlohy sa radi ujmeme. A navyše tak máme príležitosť navštíviť Slovensko. Richard bude ten, kto je za všetko zodpovedný, a to nás upokojuje.
Ondřej Soukup: Ja som zase nadšený, že dostanem podporu od skvelých kolegov spevákov. Sám som len začínajúci spevák. Myslím, že ide o dobrú spoločnosť, ktorá neurazí.
Pán Soukup, vy o sebe vyhlasujete, že nie ste žiaden performer. Skúšate si už pred zrkadlom silné gestá, ktorými ohúrite publikum?
Ondřej: Nejako špeciálne sa nepripravujem. Nechám to ísť prirodzenou cestou.
Michael: Ale moonwalk by si mohol dať…
Ondřej: Budem radšej prirodzený. Sám som zvedavý, čo sa stane. Aj preto bude mať turné charakter absolútnej originality a myslím, že to tak bude pri všetkých koncertoch.
Spomenuli ste, že ide hlavne o Richarda Müllera a vy mu budete len pomáhať. Nebojíte sa, že sa na pódiu stretnú vaše muzikantské egá?
Michael: Toho sa báť nemusíme. Nejde o nejakú súťaž eg. Jednoducho sme prijali pozvanie od kamaráta, ku ktorému prechovávame veľký rešpekt. Richard je pre mňa legenda slovenskej šansónovej hudby. Tam nie je čo riešiť. Ondra je zase fenomenálny skladateľ obrovského rozsahu, muzikálu, piesní… „Urobil“ napríklad celú Luciu Bílú. Ani tam nie je čo riešiť. Navyše je to môj spolužiak už z čias konzervatória. Každý z nás už toho v živote dokázal dosť na to, aby mal potrebu vystavovať svoje ego.
Richard: Michael to kompletne vystihol.
Ondřej: Ako poznám Michaela, veľké ego tam nie je, to vôbec. No také to maličké ego tam predsa len je a občas narastie do väčších rozmerov. No myslím, že to nebude tento prípad.
Michael: Ale nie, pokojne pokračuj.
Ondřej: Jednoducho, keď jeho ego narastie do naozaj obrovských rozmerov, prestane mať nad ním kontrolu. Ale ja to celkom chápem. Má za sebou veľké úspechy, v oblasti hudby toho dosiahol toľko. A nielen hudby. Dokonca bol porotcom v tanečnej súťaži (StarDance, pozn. red.), je to jazdec na Segwayi, môže robiť čokoľvek v akomkoľvek odbore. Niečo z toho by sme pokojne mohli zakomponovať aj do turné.
Michael: Skúste si však predstaviť, ako by mal ten prejav neuspokojeného ega vyzerať. To skoro ani nejde, pretože ja tam svoj priestor dostanem, zaspievam. Ale keby mi to nestačilo, tak by som podľa vzoru filmu Hoří, má panenko vykročil pri každej piesni ešte pred Richarda. Potom by som sa však musel zase „odklidit“, pretože by som nemohol spievať.
Ako to teda bude na pódiu vyzerať?
Richard: Všetko je ešte otvorené. Zatiaľ sme si vybrali môj a Michaelov repertoár. V prípade Ondříka sme sa ešte nerozhodli. Ja budem spievať pesničky, ktoré podľa mňa – česť výnimkám – ľudia ani nepoznajú. Aj keď sú staršie, sú krásne a je mi veľmi ľúto raz a navždy ich odložiť. Či už ich budeme nazývať šansóny, alebo piesne, je naozaj úplne jedno, keďže šansón je po francúzsky pieseň.
Okrem nich však siahnete aj po repertoári iných autorov. Čo vás priviedlo k rozhodnutiu tematicky postaviť turné na albume V penziónu svět dvojice Hapka/Horáček?
Richard: Zrejme nepoviem nič nové. Všetci traja sa určite zhodneme na tom, že V penziónu svět je nedostihnuteľný. Ide o album, ktorý keď počúvate aj po 30 rokoch, ani na sekundu nemáte pocit, že by tam bolo niečo zastarané, že by už niečo nefungovalo. Je to jednoducho fantastická nahrávka. Do smrti budem pánom Horáčkovi a Hapkovi vďačný za to, že som sa tam mohol stretnúť s ľuďmi ako Michael, pani Hegerová či Pert Hapka.
Michael: Mám rovnaké pocity ako Richard. Takisto som za to vďačný, pretože je to naozaj výborný album. To mu už nikto nevezme. Aj Beatles nás presvedčili o tom, že nikdy nezostarnú. Nahrávanie bolo harmonické, až na jednu drobnú výnimku. Stále ktosi otváral dvere a závistlivo nakukoval. Zakaždým sme ich museli zabuchovať (smiech).
Ondřej: Áno, áno, pamätám si, ako som tam liezol. No k tomuto albumu poviem čosi iné. Je strašné, keď tvorca v rozkvete svojich síl zloží fenomenálny album, ktorý už nikdy neprekoná. Som presvedčený, že Horáček kvôli tomu dodnes trpí. Podobnému albumu neželá doba, nie je tu taká konštelácia síl a podobne. Sužujú ma rovnaké pocity, žiarlim sám na seba. Je to naozaj zvláštny moment, keď sa človek obzrie a všetko, čo prichádza, sa mu zdá veľmi neisté.
Čo sa týka konštelácie síl, pred časom som robila rozhovor s vašou manželkou Luciou Šoralovou, ktorá vyrážala na turné so skupinou Nerez. Reč prišla aj na česko-slovenskú hudobnú spoluprácu, ktorá podľa nich zažíva obrodu. Máte rovnaký pocit?
Ondřej: Nemyslím, že by niekedy prestala. Stále sa stretávame, veď sme boli jeden štát. Všetci sa dobre poznáme. Spolupracoval som napríklad s Oskarom Rózsom, bubeníkom Emilom Frátrikom a mnohými ďalšími slovenskými muzikantmi aj po rozdelení Československa.
Richard: Ja si osobne myslím, že my „kumštýři“ sme sa nikdy nerozišli.
Michael: Ja k tomu nemám čo dodať. Súhlasím.
