Andrea Danková: Do opery som si kupovala neoprén

Nemá trému ani maniere opernej speváčky. Andrea Danková je temperamentná sopranistka, ktorá pôsobí na najznámejších zahraničných scénach. A hoci na javisku sa stáva opernou divou, v súkromí je to žena z mäsa a kostí, s vášňou pre život. Po dlhšom čase sa vrátila aj na Slovensko. Po operách Tosca a Don Carlo v SND ju v novej sezóne čaká Aida.

04.08.2019 09:00
Don Carlo Foto:
Sopranistka Andrea Danková.
debata

K spevu vás priviedol starý otec z maminej strany. Tlieskal vám ako hotovej speváčke v opere?

Žiaľ, nie. Zomrel, keď som mala osemnásť a bola som len študentkou konzervatória. Mojím rozhodnutím študovať na konzervatóriu nebol veľmi nadšený. Čo bude z teba? Komediantka? Pýtal sa. Pritom sám krásne spieval. Do piatich rokoch sme bývali v Haliči pri Lučenci so starými rodičmi. Každý večer, keď starký prišiel z práce, zobral si ma na kolená, otvoril si ovocné víno Venušino čaro a hodiny sme spolu spievali ľudovky. Aj druhý starý otec, ktorý býval v Žarnovici, pekne spieval.

Už na konzervatóriu ste chceli byť opernou speváčkou?

Vôbec nie. Prvú operu som videla až v pätnástich, ako študentka konzervatória. V žilinskom amfiteátri hosťovala ostravská opera s Predanou nevestou. Pôvodne, bez nejakých veľkých ambícií, som chcela byť učiteľkou v materskej škole alebo na hudobnej škole. Najmä preto, že by som mala dva mesiace prázdnin. A pretože som už na základnej škole hrala na klavíri a súťažila v speve, spojila som príjemné s užitočným. Po konzervatóriu som pokračovala na VŠMU u profesorky Zlatice Livorovej. Vďaka nej som sa dozvedela o konkurze do opery Bohéma, ktorý vypísalo SND.

Konkurz sa vám podarilo vyhrať a v SND ste debutovali postavou Mimi. Čím ste zaujali dirigenta Ondreja Lenárda, že obsadil študentku?

Ani Rastislav Štúr neveril, že by som mohla Mimi spievať, a stavil sa so mnou o šampanské. V druhom ročníku vysokoškolského štúdia som na rok odišla študovať spev do Talianska. U profesorky Gianelly Borelliovej som sa zdokonaľovala v technike spevu. A s vynikajúcim korepetítorom Rodolfom Riccim som si interpretačne naštudovala celú Bohému. Odhadol môj hlas a povedal, že táto rola bude pre mňa vhodná. Na predspievanie si spevák väčšinou pripraví dve najdôležitejšie árie. Ja som však vedela postavu celú, a to komisiu pravdepodobne zaujalo. Postava Mimi bola zároveň moja absolventská rola na VŠMU.

Stihli ste v Taliansku naštudovať aj iné úlohy, ktoré sa vám neskôr zišli?

Po tom, čo som Bohému zvládla, pýtala som si od profesora ďalšie úlohy. Keď som mu však povedala, že by som chcela spievať Toscu, zúrivý tresol vekom klavíra a odišiel z miestnosti. Keď sa vrátil, začal na mňa kričať. Zbláznila si sa? Veď máš len dvadsaťštyri rokov! Chceš si zničiť hlas? V žiadnom prípade, Butterfly si naštuduješ! Na druhý deň mi priniesol, aj s venovaním, jej úplne nový klavírny výťah.

Kedy ste spievali Toscu prvý raz?

Profesor mal pravdu, je to jedna z najťažších Pucciniho opier – náročná na techniku aj na výraz. Toscu som prvý raz spievala, keď som mala štyridsaťštyri rokov, v Grazi.

Stáva sa často, že si mladí speváci zničia hlas?

Veľakrát. Aj neskôr som musela odmietnuť roly, ktoré neboli adekvátne môjmu veku a hlasu. Radila som s mojou profesorkou spevu v Taliansku Enzou Ferrari aj so Zlaticou Livorovou. Len vďaka tomu stále spievam. Ak hlas preťažíte, po piatich rokoch sa začne triasť, šuští. Hlas sa dá zničiť aj jednou jedinou produkciou. V zahraničí sa dennodenne skúša mesiac, potom nasleduje päť až šesť predstavení. Ak by som v skúšobnom procese spievala naplno, hlas by som si zničila. Ten, kto nevie markýrovať, príde o hlas.

Markýrovať, teda predstierať?

Profesorka Jana Škripeková na žilinskom konzervatóriu ma naučila nespievať plným hlasom. Plný hlas používam len na posledných skúškach s orchestrom. V argentínskom Buenos Aires som s časovým posunom bojovala dva týždne. Než som si zvykla, spievala som ešte „o pol druhej ráno“ nášho času. Ak by som spievala každý deň plným hlasom, moja kariéra by sa skončila.

S hlasom ako zvon sa človek musí narodiť alebo sa hlasivky dajú „obrúsiť“?

Musí sa s tým narodiť. Je to dar od boha. Spievať sa nedá naučiť. Moje deti tento talent nezdedili. Syn Andrej hrá výborne na klasickej gitare. Hoci je len na základnej škole, je na úrovni konzervatoristu. Dcéra Barbarka takisto nespieva, ale pekne kreslí a zaujíma sa o výtvarné umenie. Možno sa vyberie týmto smerom, lebo uvažuje o štúdiu dizajnu.

Váš manžel má takisto blízko k hudbe?

Je právnik, ale má hudobné vzdelanie. Preto ma vie pochopiť a podporiť. Nikdy nemal problém, keď som účinkovala v zahraničí, dokázal sa postarať o deti. Nežiarlil, aj keď na javisku sa dialo hocičo… Som rada, že mi vie povedať aj konštruktívnu kritiku – má dobré uši, a preto na jeho slová dám. K jeho obľúbeným predstaveniam patrí Tosca a Bohéma. Na rozdiel odo mňa má však pred premiérou trému.

Sopranistka zvyknutá na zahraničné operné domy nikdy nebojuje s trémou?

Nie, trému nemávam. Možno to súvisí s tým, že odmalička mám nízky tlak a som pokojná povaha. V súkromí som taká pomalšia, komótnejšia, na škole ma dokonca prezývali lekvár. Môj otec mi zase hovoril, že som lemra. Neznášala som telesnú výchovu, to je pravda… Tréma prichádza vtedy, ak spevák nie je na rolu pripravený. Prípadne pri záskokoch, keď produkcia zavolá, že večer speváčku potrebujú. Záskoky tak často nerobím. Do každej úlohy sa snažím úplne ponoriť. Do postavy sa vžijem nielen spevácky, ale aj herecky. Nemôžem mať trému, lebo v jednej chvíli nemôžem myslieť na dve veci. Buď mám trému, alebo spievam a hrám. Môj mozog nerozptyľujú v danej chvíli žiadne iné podnety.

Prečo ste sa rozhodli pre zahraničie?

Chcela som sa veľa naučiť. Na Slovensku máme dobrú techniku, veľmi dobrých učiteľov spevu, ale ja som chcela preniknúť do interpretácie opier. Preto som si vybrala Taliansko, kolísku opery. Chcela som sa tiež naučiť jazyk, spolupracovať s dobrými režisérmi a dirigentmi a cestovať. Veľmi ma baví spoznávať iné krajiny a ľudí.

Ako vyzerá váš život v zahraničí, v cudzom meste?

Väčšinou si prenajmem byt v centre mesta, vždy v blízkosti opery, aby som nemusela cestovať. Dvoj-, trojizbový, podľa toho, či za mnou príde rodina, alebo nie. Keď boli deti malé, cestovali so mnou aj s mojou mamou, ktorá sa o ne starala. Žijem teda v byte a chýba mi náš dom na Devíne – veľký priestor so záhradou. Keďže som na jednom mieste šesť týždňov, mám čas aj na jeho spoznávanie – chodím do múzeí, do zámkov a nakupujem… Ako väčšina žien.

Rozumie operný spevák vždy všetkému, o čom spieva?

Taliančinu ovládam veľmi dobre, je ako môj druhý rodný jazyk – viem presne, o čom spievam, aj o čom spievajú kolegovia. Sú však aj takí kolegovia, ktorí nevedia, o čom spievajú, napríklad pri českých operách. Aj preto komolia slová.

Dostala sa vám nejaká postava pod kožu tak, že ste s ňou žili aj mimo javiska?

Ťažké bolo spievať hlavné postavy v Janáčkových operách Jenůfa (pôvodný názov Jej pastorkyňa) a Káťa Kabanová. Obe majú veľmi tragické osudy. Keď skúšam a žijem takýmito postavami mesiac, začne sa mi o nich aj snívať. Sú to psychicky náročné roly. Zaujímavá je aj žiarlivá hysterka v Pucciniho Tosce. Interpretovala som ju už veľakrát v rôznych naštudovaniach. Tosca patrí k osudovým ženám – vášnivo milujúcim a veľmi vlastníckym. Žila som ňou aj mimo javiska – záverečnú scénu so Scarpiom, ktorého zavraždí, som si skúšala na manželovi. Našťastie som ho netrafila…

Zranili ste sa niekedy pri spievaní?

Nedávno, práve v predstavení Tosca. Na záver musím preletieť cez stenu v Anjelskom hrade. Stena je postavená z polystyrénových dielcov, ale jej spodnú časť majú otvárať technici. Niečo zlyhalo a tehly v spodnej časti zostali na svojom mieste. Odniesli si to doudierané nohy, tehly mi padli na krk aj na ruku.

Ste pre takéto prípady poistená?

Som, ale poistku som si ešte, našťastie, nemusela uplatniť.

Scéna na javisku býva skutočne niekedy nebezpečná. Ktorá vás najviac potrápila?

V opere Káťa Kabanová bola celá scéna pokrytá vodou. Bol to jeden veľký, tridsať centimetrov hlboký bazén. Namiesto javiska v ňom boli úzke drevené lávky, po ktorých sme chodili. Pomedzi operné čísla vystupovali aj baletky, ktoré tancovali vo vode. Vodu našpliechali na dosky, po čase bolo všetko šmykľavé a ja som mala veľký strach, aby som nespadla. V jednej scéne totiž vyskakujem a zoskakujem zo stoličky… V inej produkcii Káte Kabanovej vo Francúzsku bol v strede javiska postavený bazén so schodíkmi. V záverečnej scéne, kde sa Káťa utopí, som sa postupne ponárala do bazéna. Pod hladinou ma čakal potápač s kyslíkovou maskou, ktorú som si nasadila a spolu sme preplávali do zadnej časti bazéna. Tam sme asi tri minúty čakali, kým sa skončí opera. Bála som sa, aby som počas predstavenia neochorela, aby si to neodniesli dutiny.

Aj kanadský režisér Robert Carsen sa vie so scénou pohrať…

Jeho réžia Jenůfy v Palerme bola skutočne zaujímavá. Na scéne – šikmine – bolo niekoľko vlečiek zeminy. Pred predstavením ju pokropili vodou, aby sa z nej neprášilo. Raz ju však pokropili príliš a my sme sa na vzniknutom blate začali šmýkať. V druhom dejstve spievam áriu v bielej nočnej košeli a ležím aj na zemi – viete si predstaviť, ako som vyzerala… Kvôli tejto produkcii som si musela kúpiť aj potápačské neoprénové návleky na nohy. Na ne som si natiahla ponožky, v ktorých Jenůfa spievala. Ak by som ich nemala, začala by som na javisku kýchať. Aj takéto veci pripravia režiséri…

Môže aj kostým ovplyvniť výkon speváka?

Určite áno, keď je ťažký alebo úzky, prípadne je v ňom teplo. Práve v tomto predstavení som spievala posledné dejstvo v neopréne. Nie je to nič príjemné. Je v ňom veľmi teplo, sťahuje pľúca a bránicu, spevák nemôže dýchať. Zažila som aj ťažký, dvadsaťkilogramový kostým. Keď som si ho po predstavení vyzliekla, cítila som sa ako pierko. Výkon môže ovplyvniť aj ostré svetlo alebo samotná scéna.

Máte rada moderné, minimalistické scény?

Nie veľmi. Pripadám si v nich taká… nahá. Ani divácky tieto scény nie sú zaujímavé. Páčia sa mi však moderné réžie Roberta Carsena, ale v nich sú zaujímavé prvky ako voda či odraz z nej premietaný na plátno. Vtedy netreba veľa kulís.

Opere sa nevyhýbajú ani činoherní režiséri, ako sa vám s nimi spolupracuje?

Mám skúsenosti, keď režisér presadil činoherné herectvo s minimálnymi gestami. Cítili sme sa veľmi zviazaní, ruky sme museli držať pri tele. Bolo to náročnejšie, ale zvládli sme to. Divákom sme však pripadali ako múmie. Na diaľku treba používať predsa len väčšie gestá. S Francom Zeffirellim, ktorý sa preslávil svojimi úspešnými filmovými a televíznymi adaptáciami klasických divadelných hier a opier, som robila La Traviatu. Bol to obrovský profesionál a pre mňa veľká skúsenosť. Taký konkurz ako uňho som nezažila nikde inde. Pôvodný termín konkurzu som zmeškala, ale Zeffirelliho zaujala moja prezentačná ponuka s fotografiami. Pozval ma pozval k sebe do nádhernej vily neďaleko Ríma, so záhradou plnou ruží a hortenzií. Hoci ma tri hodiny maskér líčil, vyzerala som nenalíčená, a pritom som bola krásne namaľovaná. V obývačke Zeffirelliho ma potom fotili. Na obede, ktorý nasledoval, sme spolu s tenoristom preberali všetko možné, len nie spev. Spievanie prišlo na rad až večer, keď som bola riadne unavená. Zeffirelli chcel spoznať umelca komplexne a vyberal si takých, ktorí spolu ladili nielen hlasom, ale aj dušou.

Dokáže speváka potrápiť aj dirigent?

Môže ho aj potopiť. Niektorí dirigenti speváka nepočúvajú a necítia ho. Vtedy sa môže stať, že spevák tempo neudýcha a nedospieva frázu. Dobrý dirigent speváka cíti – takým je Talian Daniele Gatti, výborne sa mi robilo so sirom Colinom Davisom v Londýne, od ktorého som sa naučila absolútnej precíznosti a vnoreniu do hĺbky postáv. Nezabudnuteľný bol kórejský dirigent Myung-Whun Chung, ktorého ruky a gestá sú magické. Pred orchester sa postaví ako čarodejník, z ktorého ide nadpozemská energia. Z hráčov aj zo spevákov vytiahne celkom inú energiu, na akú sú zvyknutí.

Stalo sa vám, že váš hlas znel v jednom opernom dome lepšie ako v inom?

Akustika je fenomén. V Buenos Aires je obrovské divadlo Teatro Colón. Keď sme doň vstúpili po prvý raz, boli sme šokovaní. Všetci speváci sme sa obávali, že taký obrovský priestor neuspievame. Režisér s dirigentom nás však upokojili tým, že v tejto opere je fantastická akustika. A skutočne, v divadle bola radosť spievať. V niektorých divadlách sú však na javisku hluché miesta a spevák sa im musí vyhýbať. Nová budova SND, na rozdiel od starej, sa tiež nemôže pochváliť dobrou akustikou. Je to tam ako v kinosále.

Aj milánska La Scala je vraj dosť problematická…

Sú tam hluché miesta aj také, kde hlas krásne zaznie. Také miesto je v pravej časti javiska.

Ako sa obsadzujú speváci do hlavných postáv?

V prvom rade sa musí na rolu hodiť spevákov hlas. V dnešnej dobe je pre režisérov podstatná aj vizáž. Na javisku chcú mladých, pekných, štíhlych ľudí. Speváčky po päťdesiatke nemajú toľko ponúk.

Stretli ste sa s tým?

Ešte nie, ale možno ma to čaká. Až sa sama čudujem, že v mojom veku to ešte funguje.

A čo vás čaká budúcu sezónu?

Budúcu sezónu budem v SND spievať Aidu, na čo sa veľmi teším. Režisérom bude Pavol Smolík a dirigentom Ondrej Lenárd, s ktorým som debutovala v opere Bohéma. V SND budem ďalej spievať v operách Don Carlo a Tosca. Na jar sa chystá premiéra v Staatsoper Unter den Linden v Berlíne, kde budem účinkovať v Musorgského opere Chovančina, mám tiež dohodnuté ďalšie kontrakty v Berlíne a vo Viedni.

  • Andrea Danková sa narodila 25. februára 1970 v Lučenci. Študovala spev na Konzervatóriu v Žiline a na VŠMU v Bratislave, neskôr v Ríme. V Opere SND debutovala v roku 1994 v úlohe Mimi (Bohéma). Je pravidelným hosťom na významných zahraničných operných scénach: v Teatro alla Scala v Miláne, v Teatro La Fenice v Benátkach, Teatro Comunale v Bologni, v opere San Francisco, v Teatro Real v Madride a v ďalších. Ako Violetta debutovala v produkcii Franca Zeffirelliho v Teatro Verdi v Bussete a Ravenne v hudobnom naštudovaní Placida Dominga. Ako Káťa Kabanová a Jenůfa sa predstavila v produkciách režisérov Roberta Carsena či Alvisa Hemranisa. Spolupracovala s dirigentmi svetových mien – sir Colin Davis, Daniele Gatti, Lothar Koenigs, Marco Armiliato, Ivor Bolton, Jiří Bělohlávek, Kent Nagano, Juraj Valčuha a Tomáš Netopil. Na scéne SND aktuálne spieva v opere Don Carlo a Tosca. Žije v Bratislave, je vydatá, má dve deti.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #hudba #opera #rozhovor #Andrea Danková