Konvergencie nás Modrofúzom vrátili domov

Keď medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie pred 20 rokmi vznikol, jeho autor a dramaturg Jozef Lupták voľne nadviazal na starú bratislavskú tradíciu domáceho muzicírovania.

25.09.2019 18:28
Jana Oľhová uvádza povesť o Hrade kniežaťa... Foto:
Jana Oľhová uvádza povesť o Hrade kniežaťa Modrofúza.
debata

Na nej bývalo najzaujímavejšie to, že takto spolu hrávali profesionálni hudobníci s amatérmi a Bratislava sama osebe sa stala komorným centrom celoeurópskeho diania: nielen na koncertných pódiách, ale aj v domácnostiach sa stretávali a míňali veľké mená klasickej hudby a v rodinách sa tak udržiavala kultúrna pamäť, ktorá spájala náš stredodunajský priestor s dejinami aj priestorom Európy.

Začiatkom a v prvej polovici 20. storočia bola takouto inštitúciou domácnosť Alexandra Albrechta, dirigenta Cirkevno-hudobného spolku pri Dóme sv. Martina (Kirchenmusik­verein), ktorý sa stal kľúčovou osobnosťou hudobného života Bratislavy v medzivojnovom období a tvorcom základov domácej profesionalizácie hudby. Pokračovateľom tejto tradície bol jeho syn Ján (Hansi), bolo to však už v pomeroch, keď bol kultúrny internacionalizmus len trpený. A po novembri 1989 so smrťou Hansiho Albrechta prakticky zanikla.

Tohtoročné Konvergencie, ktoré oslávili dve desaťročia svojej úspešnej existencie, sa dramaturgiou priklonili aj k výročiu nežnej revolúcie a prerozprávali aj príbeh toho, na mnohé z čoho sme takmer zabudli. Nielen za posledných 30 rokov, ale aj uplynulé storočie.

Albrechtovci a Béla Bartók

Možno vrcholom Konvergencií boli z obsahového aj zo symbolického hľadiska dva koncerty. Festival otváral mimoriadny koncert klasikov českého undergroundu Plastic People of the Universe a diela Dmitrija Šostakoviča, Benjamina Brittena, Edwarda Elgara, Samuela Barbera a Aarona Coplnada v podaní slávneho britského kvarteta Brodsky quartet. Absolútnou lahôdkou však bolo predvedenie opery Bélu Bartóka Hrad kniežaťa Modrofúza v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. A v nadchádzajúci večer Bratislavská noc komornej hudby, venovaná práve pamiatke Albrechtovcov. O to symbolickejšia, že tento rok uplynulo sto rokov od narodenia Jána Albrechta.

Bartók aj Albrechtovci sú spätí nie len vzájomne, ale aj s bratislavským a slovenským hudobným životom a je len škoda, že sa ich tvorbe venuje stále nedostatočná pozornosť. Hrad kniežaťa Modrofúza, Bartókova opera z rokov 1910 – 1911, sa v meste jeho mladosti uvádzala len zriedka. Je to škoda, pretože jeden z najväčších hudobných zjavov 20. storočia bol známy svojím blízkym vzťahom k Slovensku. Je absurdné sa stavať k reprezentantom kultúrneho internacionalizmu z nášho spoločného územia ako k cudzím. Je skvelé, že sa prostredníctvom Konvergencií mohol aj Béla Bartók opäť vrátiť domov. A dať domov aj mnohým, ktorí ho stále nemôžu nájsť. Príbeh jeho opery je zároveň pôsobivou výpoveďou o dobe, ktorá sa lúčila so „starým svetom“, a o novom, ktorý mal prísť a o ktorom nemala jasnú predstavu. V tom sa nám možno môže prihovárať aj dnes.

Libreto k Hradu kniežaťa Modrofúza napísal spisovateľ Béla Balázs, ktorý siahol po predlohe Mauricea Maeterlincka Ariadna a Modrofúz, ale rozprávka o tajuplnom Modrofúzovi nás vedie až k hlbokým mytologickým počiatkom Európy. V mnohom pripomína antický mýtus alebo starobylé ľudové rozprávky či balady. Romantizujúci motív bol v začiatkoch 20. storočia iste spôsobom, ako nadviazať na tradície storočia predchádzajúceho, ale ponúknuť z tradície do budúcnosti aj tú jej súčasť, ktorá jej umožní novú interpretáciu. V príbehu sa opakuje motív zakázanej trinástej komnaty – ktorej tabu má človeka uchrániť pred neistotami poznania a tápaním, za odmietnutie tejto prikázanej bezpečnosti však zvyčajne prichádza trest. Jablko poznania vyženie človeka z raja, trinásta komnata v ľudovej slovesnosti býva vždy pokušením zvedavosti, ktorá prináša riziko, ale je nevyhnutná, ak má byť nevedomosť nahradená svetlom poznania. Za svoju zvedavosť bývajú v starých príbehoch trestané ženy, neprekročiteľné tabu určujú muži.

Hrad kniežaťa Modrofúza

Modrofúzov hrad je metaforou duše, ktorej trinásta komnata má byť jeho žene Judite zakázaná. Ona ho však neuposlúchne, a keď Modrofúz zistí, že tam objavila mŕtve telá jeho predchádzajúcich manželiek, chce zabiť aj ju. Ale v modernom Bartókovom a Balázsovom príbehu už niet jasného konca, Modrofúz nie je jednoznačným víťazom, ktorý potrestaním zvedavej ženy tvrdou rukou zabezpečí staré poriadky. Dve postavy, ktoré sa spolu zhovárajú, nenesú moralitu ani návod, čo je správne. V ich slobodnom konaní je rovnocennosť, ktorej zodpovedajú Juditine a Modrofúzove spevácke party.

Na Slovensku nemá Hrad kniežaťa Modrofúza priveľa naštudovaní, posledné režíroval Martin Bendik v roku 2003. V súčasnom spracovaní chýbal orchester, postačil klavír v podaní Petra Pažického a vizuálne projekcie, ktoré premieňali zatemnenú Zrkadlovú sieň na strašidelný Modrofúzov hrad. Spolu s elektronickými efektmi možno trochu bizarný spôsob, no zodpovedal duchu experimentovania s hranicami možného, ktoré bolo pre autora aj v jeho dobe dôležité. Divadelne dielo v slovenskom preklade Alžbety Rajterovej uviedla Jana Oľhová, potom už ostal priestor na fantasticky zvládnuté party Judity a Modrofúza v podaní sopranistky Evy Šuškovej a barytonistu Petra Mazalána v dokonalo naštudovanej maďarčine. Ak je pravda, že slovo dokáže istým spôsobom imitovať hudbu a samo sa tak vysvetliť, tak autorovi libreta aj interpretom sa to podarilo úchvatne.

Hrad kniežaťa Modrofúza bol krásnym šperkom tohtoročných Konvergencií, a bolo by skvelé, keby sa prostredníctvom ďalšieho uvádzania opery v rôznych kútoch Slovenska vrátil Béla Bartók a jeho svet domov do nášho samozrejmého kultúrneho života.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #výročie #Konvergencie #Modrofúz