Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Kde sú korene vášho priezviska?
Môj prastarý otec, otec môjho deda, pochádzal z Krymu. V osemnástich rokoch ho bielogvardejci odtiahli do vojny, kde ho zranili – prestrelili mu sánku. Po dlhom pobyte v lazarete sa rozhodol, že emigruje do Srbska, kde začal aj študovať. Po tom, čo Masaryk vyhlásil, že prijímajú na školy emigrantov, prišiel v roku 1923 študovať geodéziu a poľnohospodárstvo do Brna. Tam sa zoznámil s bratom svojej budúcej manželky. S ním v rámci jedného projektu išiel na Slovensko a už tu zostal.
Boli ste niekedy na Ukrajine?
Ešte nie, hoci počúvam, že by som tam mala ísť, vraj je to prenádherná krajina. S mužom sa v blízkej budúcnosti chystáme do Petrohradu. Každý rok, na výročie našej svadby, si urobíme nejaký výlet. Boli sme už v New Yorku, v Kodani a tento rok v Grécku.
Ste spolu päť rokov. Ako ste sa zoznámili?
Cez internet. Je učiteľom, ale z finančných dôvodov pracoval v oblasti informačných technológií. Keď sme si začali písať, vôbec netušil, kto som. Bolo to veľmi príjemné. Fragile mu nič nehovorilo, na rozdiel od jeho mamy a sestry. Tak si to potom vygooglil… Doteraz sa smejeme na poznámke jeho mamy, ktorá ho varovala: "Dávaj si na ňu pozor, vieš, akí sú umelci!”
Obidvaja ste do manželstva vstúpili s dcérami z prechádzajúcich vzťahov. Ako si dievčatá zvykli na novú rodinu?
Nebolo to ťažké. Tomášova Emka mala sedem, moja Hanka bola ešte v škôlke. S ňou nebol žiaden problém, je taký „mončičák“. Na každého sa zavesí, s každým sa skamaráti. Emka je vážnejšia, veľa číta, napriek tomu sa dali pekne dokopy. Dnes bývame všetci spolu v Rači a dievčatá chodia do rovnakej školy.
Steny vášho spoločného bytu zdobia plagáty z komiksov. Je to vaša alebo manželova záľuba?
Spoločná. Máme veľmi radi marvelovky, na sfilmované komiksy obaja chodíme do kina. Máme svojich obľúbencov a páči sa nám spracovanie plagátov aj z grafického hľadiska.
Čo máte ešte spoločné?
Okrem záhrady pri Piešťanoch sú to ekologické aktivity. Radi zveľaďujeme prostredie, v ktorom trávime čas – prerábame chatu v záhrade, pestujeme rastliny, obklopujeme sa zeleňou. Asi pred rokom a pol som sa začala zaoberať zero waste. Čoraz viac sa o tom hovorilo na sociálnych sieťach, pozrela som si videá o plávajúcich plastových ostrovoch, o veľrybe, ktorá mala útroby plné vrecúšok. Zasiahlo ma to a povedala som si, že s tým musím niečo urobiť. V tom čase som veľmi veľa nakupovala a vyhadzovali sme množstvo odpadu a pokazených potravín. Povedala som mužovi, že budeme žiť v štýle zero waste, teda produkovať nulový alebo minimálny odpad. Len kývol hlavou a myslel si svoje: Už to poznám, milión všelijakých projektov, namotáš sa na to a potom to pôjde do stratena… No podporil ma, začali sme to realizovať a tak nás to chytilo, že tento životný štýl sa stal našou súčasťou.
Dá sa skutočne žiť bezodpadovo?
Začali sme prísne sledovať to, čo do domácnosti pribudne. Nekupujeme hlúposti. Ak niečo potrebujeme, prejde to niekoľkomesačným výberovým konaním, aby bol výrobok kvalitný a za pár mesiacov sa nepokazil. Snažíme sa využiť aj second hand a veci od priateľov, známych a z internetu. Prestali sme kupovať veci v plastoch, nakupujeme v bezobalových obchodoch. Pred činžiakom máme komunitný kompostér, ktorý zdieľame spolu s našimi susedmi. Dievčatám dávame desiatu do kovovej škatuľky. Po Bratislave sa snažíme jazdiť na bicykli a električkou. Je to celoživotná cesta. U detí je to ťažšie, lebo sú pod vplyvom kolektívu. Ten produkuje trendy, s ktorými treba viac-menej ísť. Myslím si, že keď budeme dcéry viesť k takémuto spôsobu života, neskôr si k tomu samy nájdu cestu.
Zaviedli ste aj do šatníka ekológiu a obliekate sa v duchu udržateľnej módy?
Čo sa týka odievania, to je horšie. Snažím sa o výber značiek, ktoré majú certifikát pôvodu. Na slow fashion, pomalú módu, ktorá minimalizuje odpad, však človek musí mať čas. Často zistím tesne pred koncertom, že potrebujem konkrétny typ oblečenia. Nemám čas na to, aby mi ho niekto šil. U detí je to inak. Detské oblečenie si s kamarátkami a so susedkami medzi sebou vymieňame.
Po kom ste zdedili umelecké sklony?
Hoci môj starý otec vyštudoval Slovenskú vysokú školu technickú, hrával aj v bábkovom súbore Radosť. Navrhol podchod na Trnavskom mýte v Bratislave, presmeroval električky do tunela pod Hradom a pracoval aj na projekte podzemnej električky. Podľa jeho projektu sa rekonštruovalo bývalé divadlo Astorky na Suchom mýte. Tak, aby tam mohla hrať činohra aj bábkové divadlo. Otec bol operetný spevák na Novej scéne, mama pracovala ako fotoreportérka v ČTK. Ako dieťa som žila v spoločnosti hudby. Bola som často chorá a otec ma brával na skúšky do divadla. Keďže mám dobrú hudobnú pamäť, všetko som si pamätala, a keď na javisku niekomu vypadol text, nahadzovala som. Odvtedy sa traduje, že som robila šepkárku na Novej scéne.
Spievali ste si s otcom?
Vždy, keď sa učil novú rolu. Sadla som si k nemu a spievali sme spolu. Nedávno sme s otcom strávili veľmi príjemnú chvíľku. Vo svojom posluchovom štúdiu mi pri pohári rumu púšťal svoje staré vinylové platne a rozprávali sme sa. Po dlhom čase som sa dostala k počúvaniu hudby.
Ovplyvnila vás aj mama so svojím fotoaparátom?
Mám od nej krásne fotografie z detstva. Mama ma do ničoho nenútila, ale podporovala vo všetkom, čo som si vymyslela. Keď som začala robiť horolezectvo, pomohla mi nakúpiť veci. Tatko sa len za hlavu chytal. Nadchla sa pre všetko, do čoho som sa pustila – či to bol country tanec alebo kreslenie, či rôzne ručné práce.
Kedy ste zistili, že spev by mohol byť vašou profesiou?
Spievala som odmalička. Na gymnáziu ma v rámci hodiny francúzštiny učiteľka prihlásila na súťaž v spievaní francúzskej piesne. Tam som prvýkrát verejne spievala. Keďže som sa hanbila a mala som šialenú trému, takmer som si vybila zuby trasúcim sa mikrofónom. Nedokázala som spievať plným hlasom, napriek tomu som získala druhé miesto. O niečo neskôr som začala chodiť s bubeníkom, členom kapely Funkdamental. Spievala som s nimi asi päť rokov, medzitým som sa na nejakej párty zoznámila s Vilkom Csontosom, ktorý mi povedal, že Fragile hľadá speváčku. V tom čase som už študovala manažment na vysokej škole. Stretli sme sa s Braňom Kostkom a od začiatku sme si sadli. Vyskúšali ma a zobrali. Dnes už je to štrnásť rokov.
V tom čase ste si už spievanie užívali?
Vo Fragile som bola asi tri roky, stále som však bola počas spievania sóla nervózna. Pri nástupe sa mi rozbúchalo srdce, stiahlo sa mi hrdlo, bála som sa, že sa mi zlomí hlas. Jedného večera, keď som už po neviemkoľký raz spievala skladbu Golden Eye, to prišlo. Nemala som trému. Osvietilo ma. Bol to úžasný pocit. Konečne, po prvý raz som spievala slobodne. A odvtedy to funguje.
Čo ste sa vo Fragile naučili?
Je to neskutočná škola. A cappella je náročné spievanie – technicky aj muzikantsky. Spieva šesť alebo sedem hlasov, treba sa naučiť vnímať harmóniu, ich súzvuk. Bola som hodená do vody. Keď niekto ochorel, musela som počas pár hodín zvládnuť soprán, tenor alebo bicie. Naučilo ma to obrovskej flexibilite.
Dá sa pri štýle a cappella improvizovať?
Kedykoľvek sa vo Fragile pokúsim improvizovať, rozhodí ma to. Človek pri improvizácii uletí. Je to niečo tvorivé, spontánne, čo ide zvnútra. Spevák sa pri improvizácii ponára hlbšie do seba a prestáva vnímať, čo sa deje okolo neho, prestáva sa orientovať, v akej je slohe.
Kedy ste začali spievať sólo projekty?
Prichádzalo to postupne, keď ma začali volať na rôzne eventy. Istý čas som mala džezovú kapelu. Momentálne nespievam v žiadnej stabilnej formácii, ale mám okolo seba muzikantov, s ktorými sa stretneme, urobíme skúšku a ideme hrať. Tento spôsob koncertovania ma viac baví, mám možnosť stretávať sa s energiami rôznych ľudí. V dnešnej dobe dobrých muzikantov nie je tak veľa, takže si ich my sólisti striedame.
Rozhodli ste sa študovať manažment. Hudobné vzdelanie vám nechýbalo?
Jedine v tom, aby som mohla tvoriť vlastnú hudbu. Keby som sa viac orientovala v hudobnej skladbe a v komponovaní, bolo by to pre mňa jednoduchšie. Nikdy som netlačila na pílu, všetko prišlo prirodzene, vtedy, keď malo. Ani teraz nebudem nasilu niekoho zháňať, aby som nahrala vlastný album. Viem, že to príde. Musím stretnúť tých správnych ľudí v správnom momente.
Viete svoje smerovanie žánrovo ohraničiť?
Vôbec nie. Robím z každého rožka trošku. Nahrávala som vokály do rozprávok, refrény do hiphopovej či punkovej skladby. S orchestrom som nahrala úvodnú skladbu k seriálu Vlci. K ľudovej piesni som sa dostala s kapelou Karpatské Horké a v predstavení so SĽUK-om. Cigánske piesne som spievala v baletnom predstavení SND Za hranicami hriechu, čo považujem za jeden z najsilnejších zážitkov. S Petrom Lipom a aj v rámci projektu Jazz and Soul Night som sa venovala jazzu a soulu. Baví ma spolupráca na rockových veciach s Jurajom Zaujcom a jeho kapelou Shot up. Dokonca som spievala na hodine jogy. Každý nový žáner je pre mňa výzva.
Čo teraz pripravujete?
Na novom albume Mariána Čekovského som si s ním zaspievala duet. S Fragile pripravujeme špeciálny koncert na tému ľudové piesne. Už sme niekoľko upravených ľudoviek zaradili do repertoáru, aby sa usadili.
Fragile znamená krehký. Aká krehká je spolupráca práca v a cappella zoskupení?
A cappella súbor musí fungovať ako hodinky. Tak ako ja som závislá od všetkých ostatných, všetci sú závislí odo mňa. Stačí, aby bol jeden spevák nekoncentrovaný, a celé sa to môže rozsypať. Aj sa to sem-tam prihodí, nie sme roboti. Každému sa občas stane, že počas koncertu odbehne myšlienkami inde. Vypla som tú žehličku? Kedy je rodičko? Keď sa nespamätáme dostatočne včas, je zle. Výhodu nášho žánru je, že to nie je nič strojené, že sa medzi vystúpeniami rozpráva, že sa smejeme. Ak sa niečo také stane, vtipne to okomentujeme a ideme ďalej. Krehkosť je aj v tom, že speváci si musia dávať veľký pozor na svoj hlas, na životosprávu, na spánok. Žúrky u a cappella spevákov? To nefunguje. Som šialene citlivá na nedostatok spánku. Stačia mi dve-tri kratšie noci a je zle, príde choroba. A viete, ako je to pri malom dieťati…
Ktoré zahraničné a cappella zoskupenia sú pre vás inšpiráciou?
Pred niekoľkými mesiacmi sme boli všetci zo skupiny na koncerte amerického zoskupenia Naturally 7. Počas celého koncertu mi tiekli slzy, bolo to neuveriteľne krásne. Taký súzvuk… Sledujem tiež tvorbu Take 6 a Pentatonix, od ktorých máme aj pár aranžmánov. S členmi Take 6, ktorým sme v Istropolise robili predkapelu, sme sa mali možnosť aj porozprávať.
Ku komu vo Fragile máte najbližšie?
Pekný, kamarátsky vzťah mám s Braňom. Vážim si ho ako človeka a hudobníka. Je ako môj starší brat. Keď mám nejaký problém, môžem mu zavolať a zdôveriť sa mu. Počas tých štrnástich rokov sme spolu strávili veľa času a dobre sa poznáme. Spolu s Jankou Golis sa v trojici stretávame najčastejšie.
Vyskúšali ste si spev aj s iným dirigentom?
Raz som spolupracovala s Oskarom Rózsom na Plese v opere. Zvlášť na túto príležitosť sa vytvorila päťčlenná a cappella. Bola to celkom iná, zaujímavá spolupráca s ďalšími spevákmi. Užili sme si to, ale Fragile je domov. Tam sa cítim bezpečne.
Svetlana Rymarenko
Narodila sa 24. marca 1984 v Bratislave. Študovala na Gymnáziu Metodova a na Fakulte manažmentu UK. Jej otec bol operetný spevák na Novej scéne a mama fotografka. Spieva odmalička, od šestnástich rokov začala pôsobiť v skupine Funkdamental a svoj prvý album nahrala v kapele Fragile v roku 2007. V rámci Fragile, ale aj samostatne spolupracovala s mnohými českými a slovenskými umelcami a umelkyňami – s Richardom Müllerom, Petrom Lipom, Mariánom Čekovským, Ľubicou Čekovskou, Janou Kirschner, Jankom Lehotským, Oskarom Rózsom, Jurajom Zaujcom, Martinom Valihorom, Helenou Vondráčkovou, Michalom Pavlíčkom, Davidom Uličníkom, SĽUK-om, Baletom SND, orchestrom Viva Musica, Cimbal Brothers… Momentálne ju môžete vidieť v projekte Fragile a Balet SND a na koncertoch skupiny Fragile. Spolu s manželom Tomášom a dvoma deťmi žijú v bratislavskej Rači.
