Hudba má byť rozhovor s Bohom, tvrdil Gija Kančeli

Hudba má byť rozhovor s Bohom, nie so sebou samým. To bol životný a umelecký postoj svetoznámeho gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho, ktorý 2. októbra vo veku 84 rokov zomrel v rodnom Tbilisi.

04.10.2019 16:47
Gija Kančel Foto:
Gija Kančeli, dirigent Valerij Gergiev a dirigent Juri Bašmet po koncerte vo Veľkej sále Moskovského konzervatória v januári 2013.
debata

Gija Kančeli bol jedným z posledných žijúcich klasikov hudby, ktorého diela sa hrali na celom svete a opakovane sa vracal aj na Slovensko. V Bratislave uzavrel viacero pevných tvorivých priateľstiev, napríklad s hudobnými skladateľmi Iljom Zeljenkom a Vladimírom Godárom. V roku 2007 bol hosťom hudobného festivalu Melos Étos. Na Slovensku a v strednej Európe po prvý raz zarezonoval v 70. rokoch, v Slovenskej filharmónii zaznela jeho 4. symfónia. Na jeseň v roku 1985 zaznela, takisto v Slovenskej filharmónii, jeho kantáta Svetlý žiaľ.

V podvedomí našej kultúrnej verejnosti však Gija Kančeli pôsobil v 80. rokoch najmä prostredníctvom fenomenálnych gruzínskych filmov Pokánie (r. Tengiz Abuladze), Kin-dza-dza! A Nesmúť (r. Georgij Danelija), ku ktorým skomponoval hudbu. Prvé obdobie jeho tvorby sa spája najmä s džezom, šansónmi, populárnou piesňou, filmovou a scénickou hudbou, jeho symfónia Pesnopenija však začiatkom 70. rokov spôsobila revolúciu v otázkach vývoja hudobnej kompozície 20. storočia. Kančeli do svojich symfónií a kantát premietol nielen prastarú tradíciu gruzínskej liturgickej hudby, ale prenesením tonalít gruzínskeho polyfonického spevu pozdvihol aj význam ticha ako kľúčového prvku svojej tvorby.

Gija Kančeli študoval aj v Moskve, kde sa začiatkom 60. rokov stretol s hudbou, ktorú Stalin vykázal za hranice ZSSR, ale zoznámil sa aj s predstaviteľmi nastupujúcej skladateľskej generácie, ako boli Alfred Schnittke či Arvo Pärt. Od roku 1971 viedol hudobnú dramaturgiu tbiliského divadla Šotu Rustaveliho. V kontakte s umeleckými priateľmi sa formovala aj jeho hudobná poetika. Ako občan Sovietskeho zväzu napísal rad siedmich symfónií a operu Hudba pre živých. Keď v počiatkoch samostatného Gruzínska vypukla občianska vojna, dostal sa na štipendijný pobyt v Berlíne a roku 1995 sa stal sídelným skladateľom Kráľovského filharmonického orchestra v Antverpách. Ak bol pred zrútením železnej opony v Československu dobre známy, po zmene pomerov stúpol o jeho hudbu záujem najmä v západnej Európe, kde bol dovtedy neznámy. Jeho diela začali uvádzať a nahrávať najprestížnejšie hudobné inštitúcie. Usadil sa v Antverpách, do Gruzínska sa však každoročne niekoľkokrát vracal. Jeho rodná krajina bola vždy pevnou súčasťou jeho skladateľskej imaginácie. Spoločne s Claudiom Abbadom mu udelili Wolfovu cenu ako „jednému z najväčších žijúcich skladateľov, ktorého hudba je naplnená neuveriteľnou krásou“.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie #Gija Kančeli