Svoje životné motto zhrnul do slov bázeň a pokora. „Orchester je ako nástroj, na ktorom nie je ľahké hrať. Keď vezmete stradivárky do ruky a neviete si s nimi poradiť, tak vám pod rukami začnú plakať,“ pokračuje doyen slovenských dirigentov v rozhovore pre operaslovakia.sk.Pripomína, že keby mal uvažovať nad svojím vekom, začal by vyhasínať. A stále dokáže posúdiť, čo vládze a čo nie.
„Človek si musí počas života vyskladať mozaiku zo všetkých svojich skúseností a vyvarovať sa výstrelkov. Potom zistíte, že keď chcete s orchestrom spolupracovať, musíte s ním dýchať. Vždy si vážim, ak ma hráči inšpirujú a ja vidím, že ktosi má možnosti hrať lepšie, snažím sa inšpirovať ho k ešte precíznejšiemu výkonu,“ vysvetľuje. Pre koncert so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu (10. októbra) zvolil Ouvertúru giocosu Ilju Zeljenku, predohru k opere Richarda Straussa Tristan a Izolda, Fanovo popoludnie Clauda Debussyho a Rímske slávnosti Ottorina Respighiho.
„Dostať sa veľkým hudobným géniom takpovediac na kobylku je otázka životných skúseností. Negatívnych aj pozitívnych,“ vysvetľuje renomovaný umelec, ktorého hudobný svet roky pozná vďaka jeho spontánnemu a muzikantsky originálnemu prístupu ku každej interpretovanej skladbe. „Nikdy nezasahujem do toho, čo je v partitúre – to by bol zločin. No vždy sa môžete pohrávať s dynamikou, tu i tam čosi urobiť inak,“ charakterizuje vlastný interpretačný kľúč dirigent. „Vraví sa, že keď sa koncert vydarí, ľudia sa pýtajú – kto hral? A keď sa nevydarí, tak kto dirigoval,“ zhŕňa svoje skúsenosti Ondrej Lenárd, ktorý pravidelne hosťoval v mnohých európskych i zámorských krajinách a spolupracoval s renomovanými orchestrami.
