.
Brehy folklóru a world music, ktoré ohraničovali Málikovej predošlý, debutový album Pustvopol, ocenený v ankete rádia FM tromi cenami, prirodzene prepúšťa experimentovaniu s vlastným hlasom a elektronickými zvukmi. Málikovú možno označiť ako pesničkárku, no žánrové rozpätie Postalgie sa do jednej škatuľky vojde len ťažko. Zastrešujú ho pre hudobníčku referenčné introspektívne texty a snové, nostalgické nálady.
Atmosférickú čistotu Málikovej „horehronského” vokálu dotvárajú krehké klavírne kompozície a elektonické sample, inšpirované synthpopom aj dronovou temnotou.
„Je to veľmi smutný album. Ako keď sa pozrieš cez kľúčovú dierku na to, ako sa 29-ročnej mladej žene skončilo detstvo, zažila prvé vážnejšie sklamania, straty, smrť blízkych ľudí. Zároveň hľadá spôsob, ako má k životu pristupovať správnym spôsobom. Osciluje medzi cynizmom a vierou, až nakoniec nezíska žiadnu odpoveď. Iba to, že žije. Ústrednou témou nie je žiadny koncept, iba subjektívne prežívanie vlastného života – neprikrášleného, no krásneho v jeho šialených kontrastoch. V jeho krutej surovosti, aj tej najkrehkejšej nehe,“ približuje motív albumu Katarína Máliková.
Spomienky, sebareflexia, prehodnocovanie zrastania sa s vlastným ja v rýchlosti plynutia dní. Raz v tempe prestupujúcom z nohy na nohu, inokedy v zasnenom blúdení, ktoré by si mal dopriať každý, kto sa na svet a na seba v ňom pozerá kriticky. Vystúpiť zo seba a nechať sa uniesť, „nechať ho blúdiť vlastnými ulicami, stratiť sa v sne,“ spieva sa v skladbe Rozhodnutie. Postalgia je komplexný a úprimný album, je špekulatívnou spomienkou na to, čo sa mohlo, no nemuselo naozaj stať.
Spoluproducentom Postalgie je Andrej Hraška a na albume sa podieľala aj klaviristka Klaudia Kosmeľová, bubeník Tomáš Hríbik a kontrabasista a basgitarista Michal Šelep. Katarína Máliková pokrstí album 28. novembra v bratislavskom MMC spolu s kapelou Longital a následne ho predstaví na koncertoch v Trnave, v Prešove, v Martine a v Prahe
