Bratislava má bohaté hudobné tradície a hlbokú hudobnú históriu. Aj v súčasnosti je hlavné mesto každoročne dejiskom mnohých cenných a tradíciou overených hudobných podujatí. Ide o viacero renomovaných festivalov klasickej, džezovej i populárnej hudby, na ktorých sa uvádzajú diela najprestížnejších autorov v podaní vynikajúcich domácich a svetových interpretov. S priestormi na takéto podujatia je to však, svojím spôsobom paradoxne, tak trochu problém: za tridsať rokov kultúrny život v meste síce nepohasol, zato ubudlo kvalitných priestorov, kde by sa plnohodnotne uskutočňoval. A nové neprišli.
V praxi to znamená toľko, že keď sa koná prestížna medzinárodná hudobná udalosť, improvizuje sa takmer na kolene. Džezové dni, rôzne festivaly klasickej hudby, One Day Jazz Festival alebo vystúpenia svetových hviezd – ako bol napríklad Bob Dylan alebo Joan Baezová, sa potom z nutnosti konajú v kongresových halách, športových centrách alebo dosluhujúcich kultúrnych domoch, teda len v provizóriách priestorových aj technických. Máloktoré z týchto priestorov navyše majú dostatočnú kapacitu. Akusticky vyhovujúca budova Slovenskej filharmónie alebo sála Slovenského rozhlasu síce mnohé parametre spĺňajú, sú však povedzme obmedzené kapacitne. Filharmónia má napríklad len 680 miest, rozhlas 550. Zimný štadión Ondreja Nepelu síce 7720, ale – je to štadión, nie kultúrny stánok.
Práve v tomto roku si takmer všetky slovenské kultúrne a špecificky hudobné inštitúcie pripomínajú storočnicu založenia. V roku 1919 vznikali z nadšenia ako aj z vedomia, že život v žiadnej krajine sa nemôže zdravo vyvíjať bez kultúry, ktorá formuje duchovné vyžitie, pocit istej kultúrnej spolupatričnosti a historického sebavedomia. Po sto rokoch si môžeme aspoň vydýchnuť, že bola dostavaná nová budova Slovenského národného divadla, ani tá však nedokáže nahradiť alebo plne spĺňať požiadavky priestoru veľkých spoločenských akcií, ktorý by skutočne spĺňal moderné európske štandardy.
Foto: Pravda, Luboš Pilc
V iných krajinách bývajú práve tie „výkladnou skriňou“ toho najlepšieho z rozmanitého umeleckého a kultúrneho diania. V minulosti túto úlohu dlhodobo spĺňal Park kultúry a oddychu navrhnutý ešte podľa predvojnových projektov, v roku 1981 sa k nemu pridal na svoju dobu výborne dimenzovaný priestor Istropolisu. Ten prvý už neexistuje a do druhého sa od roku 1993 neinvestovalo. Nový majiteľ nepočíta s jeho zachovaním. Nič funkčné nevyrástlo ani na mieste zbytočne asanovaného amfiteátra. Jednoducho, potrebujeme priestory samostatného kultúrneho a spoločenského centra, ktorého kapacity budú prekračovať potreby mesta a stane sa celoslovenskou reprezentačnou inštitúciou.
Presne za toto sa najnovšie zasadzuje Iniciatíva za Národné kultúrne a spoločenské centrum, ktorej ambasádorom je hudobník Martin Valihora. Spolu s ním aj džezmen a organizátor Bratislavských jazzových dní Peter Lipa, manažérka a hovorkyňa Bratislavských hudobných slávností a Slovenského národného divadla Izabela Pažítková, hudobník Anton Popovič, Tomáš Marko z agentúry Vivien a promotér Pavol Maruščák. Teda ľudia, ktorí majú priamu a bezprostrednú skúsenosť ako s nedostatkami súčasného provizórneho stavu, tak s tými najprofesionálnejšími inštitúciami a priestormi v zahraničí, z ktorých sa dá čerpať inšpirácia (dobrý príklad je napríklad Palác umení v Budapešti, postavený v roku 2002). Najdôležitejšie sú vari dve veci: pochopiť, že takýto celonárodný stánok nie je vec podružná, a po druhé, musí to byť projekt, ktorý odolá akýmkoľvek politickým záujmom.
