Soňa Horňáková: Kde rastú lesklé stromy a kde vtáky hovoria?

Dokázala svojou kreativitou vytvoriť vlastný hudobný štýl, ktorý je súčasťou jej osobnosti. Tiché, ale intenzívne výpovede o všetkom, čo okolo seba vidíme, ale aj o tom, čo býva na prvý pohľad skryté. Imaginatívnosť jej autorských textov a melódií otvára dvere, ktorými stojí za to prejsť. Introvertnosť je tu len krycie meno hĺbavosti. Možno paradoxne Sonino civilné zamestnanie je vyslovene extrovertné, jej patrí hlas, ktorým sa roky prihovára vo vysielaní rozhlasových okruhov RTVS.

Žena s gitarou v ruke. To je obraz vás, ako ho roky poznáme. Trochu detský úsmev, hlboké sústredenie a hlava sklonená nad strunami. Potom pesnička, iná než to, čo môžeme počuť bežne. Pesnička, ktorá núti premýšľať alebo skôr precítiť. Čo sa zmenilo za vyše štyroch desaťročí, odkedy ste vstúpili s gitarou na pódiá? Zmenil sa len svet okolo alebo zmenilo sa aj niečo podstatné vo vás?

Akýsi „duch tvorivosti“ je zatiaľ ešte vo mne prítomný, no oproti minulosti rokmi pribudla aj veľká dávka pokory a ticha.

Vaša hudba je veľmi osobitá, je jasné už na prvé počutie, že vás absolútne nezaujímajú módne vplyvy a ako skladateľka bez problémov prechádzate hranicami žánrov. Zrejme najdôležitejší je pri tom autentický umelecký pocit vyjadrenia sa v konkrétnej skladbe. Pracujete ako hudobná redaktorka dlhé roky vo vysielaní Rádia Devín, vašou pracovnou náplňou je počúvať a prezentovať hudbu. Ak by ste mali pripustiť nejaké osobné príbuznosti, aká hudba vás oslovuje a prečo?

Hudba plynúca v nenásilných harmóniách, ktorá sa usiluje o pokoj ducha, ktorá rozjasní myseľ, a pritom vôbec nemusí byť bezbreho veselá.

Pre spoluprácu na vašom najnovšom CD V šere lesklých stromov ste sa rozhodli osloviť výrazné osobnosti našej súčasnej hudobnej scény, hudobníkov a producentov Roberta Pospiša a Martina Sillaya z Real Music House a legendárneho basgitaristu Juraja Grigláka. Je to vaša prvá spolupráca?

Prvá spolupráca, ktorá vzišla z nášho náhodného stretnutia. V mojom živote sa často objavovali náhodné stretnutia, až som napokon začala pochybovať o tom, či sú naozaj iba náhodné. Aj v tomto prípade, zaúradoval môj neviditeľný, imaginárny sprievodca a zariadil, aby sme sa stretli.

Akým spôsobom sa všetci zúčastnení dokázali naladiť na špecifický spôsob vášho hudobného myslenia? Album V šere lesklých stromov je nielen v diskografii Sone Horňákovej, ale aj vzhľadom na súčasnú scénu originálny a s neopakovateľným zvukom. Akoby odhaľoval vašu novú muzikantskú polohu. Menovaní kolegovia sú rovnako silné muzikantské osobnosti, ako ste silná osobnosť vy. Kto počúval pri nahrávaní koho?

Od môjho posledného albumu Santa Barbara (2010) uplynulo deväť rokov a ja som už neplánovala nahrať ďalší album. Potom som sa raz stretla s Robom a Martinom, ktorí ma presvedčili o opaku. Oprášila som zopár pesničiek, napísaných ešte v tom mojom deväťročnom vzduchoprázdne, a prišla som k nim do štúdia. Robo Pospiš, Martin Sillay a Juraj Griglák sú fundovaní hudobníci, absolútni profesionáli, nesmierne invenční a vnímaví ľudia, ktorým netreba nič vysvetľovať. Vedia sa správne naladiť aj na tú najobyčajnejšiu pesničku a svojím hudobným vkladom, aranžmánmi, dokážu umocniť jej podstatu. Som vďačná za túto skúsenosť. Moju tvorbu posunuli o poriadny kus ďalej.

Dôležitým pojmom pre počúvanie tohto CD a pre jeho pochopenie je naše vnútorné stíšenie. Pokojne môžeme použiť aj slovo meditácia. Komponovali ste skladby s touto myšlienkou?

Nikdy neskladám pesničky s nejakým vytýčeným, určeným zámerom. Vznikajú spontánne, jednoducho si len tak hrám sama pre seba. Prsty sa prechádzajú po hmatníku gitary, objavujú zaujímavý sled akordov, ktoré zrazu dávajú zmysel mojim bláznivým hudobným vzorcom. Tie ma následne vtiahnu do centra ďalšieho diania, kde jednotlivé tóny dostanú svoju konkrétnu podobu a ducha. Potom začnú so mnou celkom otvorene komunikovať prostredníctvom ucelených hudobných viet, ktoré zároveň spustia akýsi film rôznorodých, magických obrazov. Snažím sa ich uchopiť a opísať slovami, a potom vyniesť spolu s hudbou zo svojej fantázie do reálneho sveta. Približne takto vznikajú moje pesničky.

Je zaujímavé, že v dobrej hudbe, v jej počúvaní sa zrkadlí vždy človek, ktorý počúva. Ak by ste oslovili sto ľudí, čo počujú v pesničkách v CD V šere lesklých stromov, s najväčšou pravdepodobnosťou by každý či každá hovorili o niečom inom. O niečom, čo sa týka najhlbších osobných zážitkov. Ja by som povedala, že tie skladby sú smutné. Ale smútok je tam akýsi radostný…

Celý život som sa snažila písať veselé pesničky, výsledok bol však vždy opačný. Nakoniec som kapitulovala a už sa o nič nesnažím. Výsledkom je radostný smútok. Teším sa, že to tak vnímate…

Môže byť podľa vás smútok zároveň múdry? Smútok ako spôsob poznávania sveta? Citujem váš text: „Už ma nič nemrzí, už ma nič nebolí, aj túto pieseň spievam si len tak.“ Pesnička s prostým názvom Song. Text je sprevádzaný jednoduchou spevnou melódiou… Smútok ako vyrovnanie?

Smútok je zaťažujúci, pokiaľ pred ním neustále utekáme. Ale dáva nám aj jedinečnú príležitosť nazrieť do seba a zachytiť, čo nám hovorí naše múdrejšie Ja.

Vaše piesne z tohto albumu sú vlastne pozvánkou do úžasného sveta, kde je všetko možné. Je možné rozprávať sa so zvieratami, lietať s vtákmi alebo stať sa brezou. Kde ste tento svet objavili? Kde rastú lesklé stromy?

Taký svet je všade okolo nás, videli sme ho všetci, keď sme boli deťmi. Časom sa ten jemnocit z nás vytratil. Oslepil nás systém, do ktorého sme sa vmanévrovali a v ktorom sa nešťastní a nevidomí točíme stále dookola. Tam, kdesi za tými bezcennými, papierovými kulisami je náš skutočný svet, v ktorom je možné rozprávať sa so zvieratami, lietať s vtákmi… A keď sa zapadajúce slnko rozlieva po oblohe, je možné prechádzať sa v šere lesklých stromov.

Viem, že často na prechádzky chodíte k Dunaju, ktorý z domu nemáte tak ďaleko. Odtiaľ vám do pesničiek doletelo toľko vodných vtákov?

Milujem prechádzky pri Dunaji, rada pozorujem vodu, oblohu, kormorány, čajky, labute, divé husi. Snažím sa vžiť do ich kože, predstavujem si, o čom asi premýšľajú. Mám totiž dojem, že vedia o nás a o svete oveľa viac, než si myslíme. Že nás majú dokonale zmapovaných, ale nič nám nepovedia, lebo by sme to aj tak nepochopili.

Patríte neodmysliteľne na slovenskú bluesovú scénu, a to nielen vzhľadom na vaše začiatky. Zároveň skladáte, hráte a spievate hudbu, ktorá má prvky džezu, poprocku či dokonca šansónu. Ako sama vnímate tieto presahy?

Nie som človek, ktorý sa nevyhnutne musí zaradiť do nejakej priehradky, patriť k nejakej komunite či nosiť tričko nejakého konkrétneho klubu. Presne takisto vnímam aj hudbu a seba v spojitosti s ňou. Pre mňa je hudba obrovský, neobmedzený priestor, v ktorom sa prelínajú všetky jej farby aj podoby, a pokiaľ je medzi mnou a ňou prirodzený súzvuk, je mi úplne jedno, aký názov jej dajú ľudia. Myslím, že triedenie hudby do žánrových či štýlových kategórií je aj tak len akousi nevyhnutnou pomôckou pre tých, ktorí hudbu vnímajú iba povrchne. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, ľudia predsa potrebujú vedieť, kam ma majú zaradiť, takže moja odpoveď je: Som pesničkárka!

V roku 2018 vám vyšla zbierka básní a pesničkových textov Medzi mnou a mnou. Vydalo ju vydavateľstvo Petrus s vašimi ilustráciami a knižka vyšla aj s pesničkovým výberom na CD. Považujem to za mimoriadne šťastný projekt, pretože potvrdzuje, že píšete silnú a osobitú poéziu. Som trochu sklamaná, že literárna kritika si vás doteraz nevšimla. Nakoľko je pre vás písanie poézie dôležité?

Nepíšem cielene ani pravidelne, necvičím sa v písaní, vo svojej podstate som dosť pohodlný človek, a tak ako vo všetkom aj v tomto som viac-menej spontánna. A keď sa predsa len odhodlám niečo napísať, nemám ani potuchy, či z toho bude poézia, text pesničky, alebo len akési záhadné listy adresované sebe. V každom prípade však musím priznať, že rovnako ako hudba, tak aj písanie je pre mňa dôležité. Je mojou neoddeliteľnou súčasťou.

Čo je medzi mnou a mnou? Teda medzi vami a vami? Vzhľadom na to, že poznám vaše texty z rovnomennej zbierky, môžem odpovedať na túto otázku aj ja. Celý svet. Bez problémov sa zmestí do jednej osobnosti.

A možno sú to len tie záhadné listy, ktoré už roky píšem sama sebe…

Existuje názor, že človek by mal byť v pozitívnom vzťahu najprv sám so sebou, pretože len tak môže mať pozitívny vzťah s inými ľuďmi. Niečo na tom bude… vieme, že je veľmi dôležité poznať sám seba, samu seba. Je umenie v tomto zmysle cesta alebo cieľ?

Pre mňa je to cesta, na ktorej sa snažím objavovať pravdu o svete aj o sebe a popritom nenápadne smerujem aj ku konečnému cieľu.

Buklety svojich CD si ilustrujete, ilustrovali ste aj knihu Medzi mnou a mnou, neviem, či je známe, že sa roky venujete maľovaniu. A aké sú vaše obrazy? Kto alebo čo je na nich?

Maľujem len sporadicky, iba keď mám na to náladu. Je to pre mňa skôr istý druh zábavy a relaxu, takže o nejakom vážnom výtvarnom umení sa v mojom prípade nedá hovoriť. Hrám sa s farbami, maľujem na plátno, na drevo, no myslím, že ja v tomto procese zohrávam len úlohu pomocníka, ktorý rozloží všetky tie potrebné veci na maľovanie… to ostatné už zariadia farby, podklad, na ktorý sa maľuje, a neviditeľná ruka, ktorá tajne poťahuje tou mojou. Výsledok sa ukáže sám, ak bude chcieť vystúpiť z anonymity.

Ak by som sa opýtala, akú farbu má napríklad G-Dur?

Oceľovomodrú.

Pôsobíte v rozhlase desaťročia. Váš pokojný hlas a fundované názory môžeme pravidelne počuť vo vysielaní Rádia Devín. Práca redaktorky je veľmi špecifická, hudobnej redaktorky možno ešte o niečo viac. V reláciách nemôžete preferovať svoj osobný vkus, na druhej strane jednoznačne sa musíte držať širokého záberu a definovať aj v ňom, čo je hodnotná hudba. Vaša práca je prezentovať tvorbu iných. Čo vám rozhlas dal a čo vám zobral?

Niekedy to, že máte svoj osobitý hudobný vkus a názor, môže byť na škodu. Najmä keď ste redaktorom v komerčnom rádiu. Mám šťastie, že môžem pracovať pre Rádio Devín. Je to Rádio, ktorého podstatou je nedegradovať vkus poslucháča, ale rozvíjať jeho poznanie v oblasti hodnotnej kultúry a umenia. Pripravujem pre Rádio Devín hudobno-slovné relácie, v ktorých môj vlastný hudobný vkus nie je na škodu, skôr naopak, pomáha mi. Zameriavam sa na folkovú a alternatívnu hudbu, ku ktorej inklinujem odjakživa, takže sa v nej viem aj celkom dobre orientovať. Lenže odjakživa som počúvala aj džez, rock, pop, artrock a všetku tú hudbu, v ktorej prevažuje duch nad kalkulom. No a tak v mojom hudobnom výbere redaktorky Rádia Devín sú vždy prítomné žánrové presahy. Rozhlas mi dal možnosť realizovať svoj sen, t.¤j. byť neustále prepojená s hudbou, a zároveň mi vzal kopu času!… ale bez toho by sa to prvé nedalo zrealizovať.

Akú reláciu pripravujete práve v tejto chvíli?

Práve v tejto chvíli rozmýšľam nad svojimi šiestimi reláciami, ktoré zostavujem každý týždeň pre Rádio Devín: Čo dnes počúva Soňa Horňáková (utorok cca od 08.08 h); Folkfórum (štvrtok od 19.00 h); Gramoretour (sobota od 11.40 h); Nevšedná hudba (nedeľa od 14.30 h); a pre Rádio Regina Bratislava: 2× Hudobné spomienky (pondelok, štvrtok od 12.30 h).

Aký je váš vzťah k sláve? Chceli by ste byť slávna? Ste slávna? Apropo, čo je to sláva?

Nechcela by som byť slávna a ani nie som. K sláve by som musela mať obchodného ducha, obrovskú dávku pracovitosti, priebojnosti, dar vedieť sa presadiť, zviditeľniť sa, byť neodbytná, ambiciózna… a to nie som. Týmito schopnosťami nedisponujem, takže mi nezostáva nič iné, iba zostať aj naďalej neviditeľná. Čo sa napokon náramne hodí k môjmu naturelu.

Kedy ste boli v poslednom období skutočne šťastná a vďaka komu alebo čomu? Potrebujete k šťastiu konkrétnych ľudí, miesto?

Skúsim sformulovať svoju odpoveď do tejto mojej minibásničky: Šťastie má zlaté šaty, vo vlasoch zlatý prach, keď ku mne nepotrafí, vysadne na oblak, a hneď už ďalej letí, voľne ako vták, na mňa si neposvieti, vždy letí naopak.