Eva Pilarová dospievala

, 16.03.2020 11:25
Eva Pilarová

"Spievanie je pre mňa živá voda,“ vyznala sa Eva Pilarová v portréte z televízneho cyklu Genus. Reprízu dokumentu odvysielala ČT art nedlho po tom, čo mediálnym priestorom preletetela správa, že speváčka nevšedného hlasu a neľahkého osudu v sobotu navždy odišla.

"Vzhľadom na opatrenia súvisiace s vyhlásením núdzového stavu kvôli pandémii nového typu koronavírusu nebude možné uskutočniť poslednú rozlúčku,“ uviedol pre ČTK speváčkin manžel Jan Kolomazník

Ešte v deň svojich osemdesiatych narodenín – 9. augusta minulého roka rozdávala zástupom gratulantov v záplave kytíc autogramy v Českom rozhlase. A s neodmysliteľným úsmevom na tvári, hoci ju už dlhé mesiace trápili problémy po tom, čo si doma pri nešťastnom páde zlomila rameno aj stehennú kosť, kvôli čomu bola dlho pripútaná na lôžko. "Eva Pilarová povýšila interpretáciu modernej pesničky do oblasti umeleckého prejavu a položila tak prvú prekážku speváckemu primitivizmu a diletantstvu v tomto žánri. Považujem ju za našu prvú džezovú speváčku,“ vyznal sa v televíznom dokumente z cyklu Neobyčejné životy venovanom Eve Pilarovej spisovateľ Josef Škvorecký.

Už koncom šesťdesiatych rokov jej vymyslel prezývku FitzPilarová, čo podľa spomienok speváčky jej otca nesmierne dojalo. Považovala to za vyznamenanie, keďže jej veľkým vzorom bola okrem Louisa Armstronga práve Ella Fitzeraldová.

Žalobaba od susedov

"Prvý tón kriku novorodencov je jednočiarkové ,a'. Moje ,áčko' bolo také silné, že už pôrodná babica skonštatovala: To bude speváčka!“ spomínala Eva Pilarová v televíznom programe Po stopách hvězd v odpovedi na otázku, kedy sa vlastne prejavilo jej hudobné nadanie. Pridala aj ďalšiu historku z detstva. "Keď mamička odchádzala ku kaderníčke, sedávala som v okne a spievala čudnú zmes ľudových piesní, ktoré som prešpikovala lahôdkami typu Sonny Boy či Neodcházej, když víš, jak pláču. Potom to ale na mňa nažalovala susedka a tým sa moje verejné produkcie skončili.“ Spev a hudba ju však lákať neprestávali. Venovala sa hre na klavír, spievala v detskom chrámovom zbore aj v detskom zbore Československého rozhlasu v Brne.

Jej matka krajčírka chcela mať z jedinej dcéry lekárku. Keď po maturite na Vyššej hospodárskej škole oznámila doma, že chce študovať na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, mama len zalomila rukami – ona chce byť komediantka! Naopak správa, že uspela spomedzi viac ako dvoch stoviek uchádzačov o štúdium spevu, jej otcovi krajčírovi vraj zalichotila. "Naši ma začali uznávať až po mojom návrate z Helsínk v roku 1962, odkiaľ som priviezla zlatú medailu v odbore džezového spevu,“ povedala v spomínanom televíznom programe.

Hviezda stúpala strmo nahor

Netrvalo však dlho a štúdium operného spevu zavesila na klinec. Vtedajší priateľ Milan Pilar, kontrabasista v orchestri Gustáva Broma ju pod akousi zámienkou zavolal do Prahy. Nič netušiaca študentka sa náhle ocitla na konkurze do Semaforu. Prijali ju, aj keď Jiří Šlitr si z nej neskôr rád uťahoval vtipkovaním, že divadelné angažmán nezískala vďaka hlasu, ale kvôli krásnym nohám.

Na neveľkom javisku Semaforu sa majiteľka vynikajúceho sopránu s rozsahom troch oktáv rýchlo presadila ako výborná speváčka. Prvým jej predstavením bol kabaret Zuzana je sama doma v roku 1961. Onedlho ju začali pozývať na nahrávky do rozhlasu a ozval sa aj Supraphon. Jej prvými veľkými hitmi sa stali duety s Waldemarom Matuškom Ach, ta láska nebeská či Tam za vodou v rákosí. Zoznam jej hitov sa rozrastal – Zlá noc, Kočka není pes či Oliver Twist. Patrila k hviezdam Semaforu aj Rokoka, kam na dva roky aj s Matuškom odišla, aby sa znova vrátila k Suchému a Šlitrovi. A začala spievať aj s Karlom Gottom (Je nebezpečné dotýkat se hvězd). S obidvoma idolmi doby sa objavila aj na filmovom plátne v muzikálovej komédii Kdyby tisíc klarinetů, na televíznej obrazovke zasa v muzikáli Dobře placená procházka. Prekvapením vraj pre ňu bolo pozvanie Jiřího Menzela, aby si zahrala v krimikomédii Zločin v šantánu. Radila sa s ním, pretože nevedela, ako interpretovať dialógy. A zaskočila ho tým, že si slovné intonácie zaznamenala do notovej osnovy.

Od manželských "dvojročníc“ k harmónii

Popularita Evy Pilarovej rýchlo rástla. Priazeň publika jej vyniesla troch Zlatých slávikov (1965, 1967, 1972). Na druhom ročníku Bratislavskej lýry zabodovala piesňou Rekviem, ktorú porota vyznamenala Zlatou lýrou. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa začala viac venovať džezu a swingu. "Môže to síce znieť ako fráza, ale vážim si, že robím prácu, ktorá je aj mojím koníčkom. Aj v nepríjemných veciach sa snažím nachádzať príjemnejšiu stránku,“ vyznala sa v televíznom programe Po stopách hvězd.

Svoje prvé dve manželstvá – s hudobníkom Milanom Pilarom a spevákom Jaromírom Mayerom charakterizovala slovom "dvojročenky“. Prvý manžel emigroval, keď mal ich syn tri mesiace, druhý sa nedokázal vyrovnať s faktom, že popuparila jeho ženy je oveľa väčšia, ako tá jeho. S posledným manželom, tanečníkom Janom Kolomazníkom, prežila v harmonickom vzťahu takmer tridsaťšesť rokov.

Umeleckú dráhu jednej z najprominen­tnejších osobností českej populárnej hudby mapujú viac ako dve desiatky albumov a kompilácií. Od prvej LP platne s jednoduchým názvom Eva Pilarová z roku 1965 až po CD Pilarka a přátelé z marca 2018. Odmalička patrilo k jej koníčkom fotografovanie, svoje fotografie niekoľkokrát prezentovala aj na výstavách. Ako známa gurmánka napísala aj viacero kuchárskych knižiek.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku