Čo viac si môže folklorista priať? Jeho novinka je však z iného súdka, plná spomienok na detstvo, rodičov aj rodný kraj. Je to osobná výpoveď, ktorú adresuje svojmu otcovi do neba a vo videoklipe krátko účinkujú aj jeho deti. Čo pre Ondreja Kandráča znamená rodné hniezdo?
Prichádzate s novou skladbou, ktorá sa volá Rodné hniezda a pomenovali ste ju podtitulom Príbeh môjho života. Čo táto skladba odráža?
Prvotný impulz som dostal od nášho manažéra Rola Kubinu, ktorý mi ponúkol nádhernú melódiu, či by som ju neprespieval ako moju osobnú výpoveď. Aby som sa s tým vedel stotožniť, do úvahy neprichádzal nikto iný, ako náš dvorný textár Vlado Puchala. Vytvoril autentický a veľmi silný text, je to doslovne príbeh môjho života, reminiscencia na otca, na mamu, na prvé počiatky s hudbou, na náš rodný dom, ktorý stojí oproti kostolu, ako je to aj v texte piesne. Je v nej dúha a vôňa po daždi, všetko je pre mňa silné a uveriteľné.
V piesni spievate, že ako malý chlapec ste mali na všetko úsmev a na smútky husle. Platí to dodnes?
Je to do istej miery pravda, husle dávajú človeku obrovské emócie, hudba samotná je o farebnosti a celej škále pocitov. Hudba ma v živote obohacuje a poskytuje mi možnosť sebarealizácie a na druhej strane formuje môj život, moju osobnosť. Môj život bez huslí a bez hudby by asi nebol tým, čím je dnes.
Prečo teda v skladbe, ktorá je príbehom vášho života, husle chýbajú?
Je to zámer. Ku skladbe je spravený veľmi emotívny videoklip z tvorivej dielne režiséra Tomyho Eibnera, celý čas, čo kráčam tatranskými štítmi, mám husle v batohu. Ak sa dobre započúvate, husle objavíte úplne na záver. Symbolicky ukončujú niečo, čo dáva zmysel.
Foto: JOJ
Na tejto skladbe okrem iných spolupracoval aj Martin Valihora – čo robí džezový bubeník popri primášovi?
Hudba sa nikdy nedelí na takú a onakú, každý, kto hrá srdcom a má rád hudbu, nemá problém zahrať hocijaký iný žáner. Ak folklórny spevák, ktorý sa venuje tradičným ľudovým piesňam, čas od času zabŕdne aj do polohy popovo-džezovej, pieseň má hneď iný sound, iný drive. Rovnako ako keď oslovíme speváčku z rockovej scény, aby naspievala ľudovku, zrazu má pieseň iné čaro. Takže nebránim sa – východniarsky povedané: fúziám – a som rád, keď sa hudba obohatí o nový prvok. Aj v tejto skladbe je nový element, pretože v nej môžem spievať a hrať s Martinom Valihorom, Jimim Cimbalom alebo so Zolim Tóthom, ktorý hrá na klávesy, aj s Milom Suchomelom a Ondrom Jurášim, ktorí dotvárajú fantastické dychy. Nemusíte byť nadšenec popovej ani ľudovej hudby, aby ste si uvedomili, že tá pieseň má obrovskú emóciu. Musíte počúvať srdcom, a keď robíte niečo z presvedčenia, potom vám ľudia uveria.
Prečo táto vaša skladba vznikla práve v tomto období, keď všetci prežívame ťažké časy?
Ak by môj život pokračoval vo vysokých obrátkach ako pred koronakrízou, pravdepodobne by táto pieseň svetlo sveta neuzrela. Treba na to veľa času, tvorivosti aj fantázie. Som rád, keď človek, aj muzikant, neostane stáť na jednom mieste a hýbe sa dopredu. Vnímam ju aj ako osobné posolstvo a podľa spätnej väzby, ktorú som dostal, sa s ňou vedia stotožniť mnohí. Takže to nie je pieseň len o jednej rodine, nielen o mojom rodnom hniezde. Veď na čo si človek v dospelosti najradšej spomína? Na svoje detstvo – keď bolo harmonické.
Vy sám v rodine práve očakávate radostnú udalosť – tretie dieťa v rodine. Nebojíte sa, ako to budete zvládať? Alebo si plánujete trocha preriediť svoj kalendár?
V tejto chvíli neplánujem nič, beriem všetko tak, ako to plynie. Je rozdiel zažiť to v dvadsiatke a v mojom veku – mám 42 rokov – čo nie je veľa, ale turbulentné obdobie mladosti a večierkov mám už za sebou. Je čas, keď človek trocha spomalí a uvedomí si zmysel života, a tým je pre mňa moja rodina, moji blízki. Na druhej strane nemôžem vyčleniť iba rodinu, pretože u mňa by hudba a rodina nemohli harmonicky existovať jedno bez druhého. Keď človek v rodine zažíva pokoj, radosť a tvorivosť, prenáša sa to aj do profesijnej stránky života. A naopak. Ja mám ten dar, že môžem robiť v živote to, čo ma napĺňa a ešte ma to aj živí. Takže ďakujem všetkým ľuďom, ktorí si vypočujú moje skladby a chodia na naše koncerty…
Ste známy aj tým, že sa na sociálnych sieťach podelíte s tým, čo máte doma nové. Nenarúša to súkromie vašej rodiny?
Verím v ľudské dobro a na druhej strane to nepreháňam do extrému, s tými najintímnejšími vecami sa nezverujem. Robím hudbu pre ľudí, a preto môj život nie je úplne anonymný, moja práca sa celkom nedá oddeliť od súkromia. Ale skrývať manželku a deti pred verejnosťou je nezmysel. Keby ich chcel niekto odfotiť hoci ako idú ráno do školy, tak to urobí. Teda zdieľam svoj život verejne v rozumnej miere, rád sa podelím o pekné chvíle, výnimočný zážitok a nemusí to byť nič veľkolepé, kúsky šťastia sa skrývajú v maličkostiach. Podobne to vnímajú aj moje deti a manželka. Nijako enormne to neprežívame a nestaviame na tom svoj život: dnes je to tak a zajtra to môže byť inak.
V novej skladbe spievate aj to, že vás sláva nepokazí. Napriek tomu: čo je váš najväčší úspech?
Jednoznačne rodina. Nádherné deťúrence, ktoré majú vzťah k hudbe, a manželka, s ktorou sa tešíme jeden z druhého. Ale patrí k tomu aj hudba, lebo, ako som už povedal, bez jedného by nebolo harmonické ani to druhé. Som vďačný, že sa nám darí aj ako kapele a že to ľuďom vlieva nádej, hoci manželka vraví, že ľudia už nechcú ideály…
Ondrej Kandráč
Foto: Ikar
- Hrá na husliach, je primášom ľudovej hudby Kandráčovci, ktorú založil v roku 2004, folkloristom.
- Narodil sa v roku 1978 v Krásnej Lúke.
- Pochádza z muzikantskej rodiny: otec bol akordeonista, hráč na gajdici, spevák a učiteľ, mama je speváčka ľudových piesní a folkloristka, brat je huslista.
- Kandráčovci vydali albumy A čija to chyža, Sinu muj, Oj zabava (získali tri platinové platne, v rokoch 2008 a 2010), Dva duby (2012), 10 rokov s vami (2014), CD a DVD Kandráčovci Galakoncert (2015),Sokoly (2016).
- Známe sú jeho piesne ako Hej, sokoly (titulná pieseň k filmu Čiara), naspieval aj Hokejovú (Macejko), s Celeste Buckingham skladbu Tisíc a jedna noc a v karanténe počas pandémie s manželkou duet Ťažké časy ľudí spájajú.
