Názov „Ursonate“ odkazuje na hudobný kompozíciu, sonátu, ale v skutočnosti nie je možné presne určiť, či ide o skladbu hudobnú alebo jazykovú. Schwittersova kompozícia balansuje na hranici medzi hudbou a jazykom, zároveň tvorí aj svojrázne grafické dielo.
Nemeckú predponu ur- možno do slovenčiny preložiť ako pra-, a Schwittersovu sonátu možno v tomto zmysle chápať ako skladbu zloženú z jazykovej pralátky, – z hlások. Výraz pralátka či prafenomén možno nájsť už u antických prírodných filozofov, neskôr napr. Herdera, Goetheho, Novalis alebo Nietzscheho. Schwitters vedome nadväzuje na túto tradíciu a z pralátky jazyka vytvára úplne autonómny abstraktný jazyk, ktorý na prvý pohľad pôsobí ako samotná rytmická spleť hlások a škrekov, – v skutočnosti však pôsobí oveľa pravdivejšie než významovo vyprázdnený konvenčný jazyk.
Tento spôsob tvorby korešponduje s názorom mnohými dadaistov – vedľa Schwitterse možno menovať napríklad Hugo Balla či Hansa Arpa – že dada je hľadaním cesty k prírode resp. napodobňovaním základných prírodných procesov. V praxi dadaistov to znamená: Základom pozemského poriadku je pestrý chaos, základom zmyslu nezmysel, základom významu abstrakcia, základom slova je hláska. Nehmen Sie Dada ernst, es lohnt sich! Berte dada vážne, oplatí sa to!
Schwittersova skladba rešpektuje stavbu klasickej sonáty, skladá sa z piatich častí: introdukcia, Largo, Scherzo, Presto, Finale. Skladba je pôvodne komponovaná pre jeden hlas, interpreti Jaromír Typlt a Pavel Novotný ju spoločne upravili ako dialóg a čiastočne ju poňali ako dramatizáciu.
