Rozbor vnútra zvnútra
Subtílny portrét skladá útržky každodennosti klavírneho virtuóza Martína P. Filmár ho nachádza v ústave pre duševne chorých v Buenos Aires, kde hudobník strávil posledné štyri roky svojho života. V druhej etape sleduje jeho pobyt na "slobode”, kam sa tak veľmi túžil dostať. No ocitnúc sa vo svete hučiaceho asfaltu si krehký melancholik len sťažka udrží nadobudnutú stabilitu a prehĺbi osobné šťastie. Jeho láska k hudbe je totiž poznačená fatalitou. "Keď ho sledujete pri hre na klavíri, vyzerá to, akoby sa s hudbou miloval. To, akým spôsobom sa dotýka klaviatúry, je veľmi zmyselné a citlivé. Chcel som zachytiť jeho vzťah k hudbe, ale aj traumu, ktorú mu spôsobila,” povedal o Martínovi P. režisér v jednom z rozhovorov. Jeho protagonista je tragický, bojuje s bolestnú túžbou tvoriť, zároveň si uvedomuje, že ho môže priviesť k ďalšiemu kolapsu. Jeho konflikt možno prirovnať k utrpeniu pre lásku, ktorá vo svojom naplnení strháva milencov do záhuby. Keď nemá klavír, vyklepkáva neustále víriace melódie do stola, zahmlieva ich cigaretovým dymom, no samota len umocňuje jeho ponor do konfliktu so sebou samým.
Sólo odkrýva, aké ťažké je dosiahnuť harmóniu, skrotiť umeleckú túžbu a vyrovnať sa s definitívnou samotou. Tá Martína sprevádza nielen v opustenej tmavej kuchyni jeho provizórneho príbytku, ale aj obklopeného ľuďmi. Zabiť v sebe túžbu je, zdá sa, nedosiahnuteľnou métou. Martín P. miluje ľudí, o to trpkejší je pohľad na opusteného rojka v zajatí vlastného vnútra a stále útočiacich vnemov. "Nechcem nič, len zahrať vám. Dajte mi klavír,” presviedča organizátorov festivalu, kde sa, aj napriek tomu, že ho na akcii neangažovali hrať, chce pretlačiť do programu. Prosí o pódium, hoci len na päť minút, na to sa predsa v ústave tak veľmi tešil.
V centre pre duševne chorých má Martín zázemie, zapája pacientov do tvorivého procesu, hudbou chlácholí ich strach z vnútorných svetov, ktoré si duševne zdravý človek sotva predstaví. Filmár sleduje zavše jeho statické polohy, aby v pomalej kontemplácii prenikol do jeho vnútra a darí sa mu to. Sólo je film, ktorý hovorí o patologickom, hlboko zakorenenom smútku bez toho, aby zneužíval situáciu či prostriedky na dosiahnutie želaných emócií. Benkiho observácia je nežná, subtílna a témy pramenia z hlavného hrdinu, bez zbytočného zdôrazňovania téz. Život prehovára v malých nuansách sám za seba.
Ako skrotiť seba samého
,Choď plávať, rob, čo sa ti zachce, buď slobodný,” radí Martínovi priateľ a táto veta sa v momente jej vyslovenia stáva trpnou, neuskutočniteľnou. V skľúčenej túžbe oslobodiť sa od lásky k hudbe sa jej však Martín chopí. Túla sa ulicami, pridá sa do hry s deťmi na ihrisku, aj napriek tomu, že tým len odpútava pozornosť od svojich prízrakov.
Sólo nastoľuje otázku, do akej miery je tvorivosť posadnutosťou a ako sa s umeleckým napätím vyrovnať. Jestvuje nástroj, ktorým možno skrotiť seba samého? Benki obkresľuje Martínov naturel, ten je dominantou filmu a zosobňuje melanchóliu, aj napriek žoviálnosti a živelnej hravosti, ktorá mu je vlastná a povznáša ho nad vlastnú trpkosť bytia. Neubránim sa pri reflexii Sóla pátosu, pretože je hlboko zakorenený v rozpoltenosti tohto krehkého človeka. Miluje ľudí, a preto je jeho najťažším údelom byť sólo. Hľadá si poriadok, pretože ak sa jeho život nemá opäť rozplynúť a stratiť v zúfalstve, potrebuje ho. Chránený a mučený je vernosťou k tvorivosti a nejestvuje nič, čo by mu v danom okamihu, keď ho filmár na konci potichu opúšťa, prinieslo pokoj. Musel by azda jediné, zabiť v sebe lásku.
Hodnotenie Pravdy:5 hviezdičiek
Sólo / ČR, Fr 2019 / scenár a réžia: Artemio Benki / kamera: Diego Mendizábal / hrajú: Martin Perino / slovenská kinopremiéra: 11. júna
