"Nikdy som žiaden film nezachránil,“ skonštatoval Ennio Morricone. Mal deväťdesiatjeden rokov a za sebou mimoriadne bohatú kariéru.. "Keď som bol mladý, skutočne som veril, že dokážem zmeniť osud filmu, ktorý by bol inak predurčený na neúspech. Nebola to pravda, nikdy som žiaden film nezachránil,“ pokračoval v rozhovore pre Pravdu.
"Som rovnako namyslený ako už roky predtým. Nezmenilo sa prakticky nič,“ reagoval na Oscara za celoživotné dielo. K prestížnej pozlátenej soške mal blízko už o dvadsať rokov skôr. Nomináciu za hudbu k historickej dráme Misia ale na cenu nepremenil. "Všetci v auditóriu očakávali, že Oscara dostanem ja. Sklamané publikum reagovalo hlukom na znamenie nesúhlasu s mojím ne-víťazstvom,“ spomenul v rozhovore pre britský denník The Independent. Slabším odškodnením boli Zlatý glóbus aj britská BAFTA.
Foto: ČTK/AP
Takmer na sklonku kariéry sa predsa len dočkal aj Oscara za hudbu k filmu – k trileru Osem hrozných Quentina Tarantina v roku 2016. S režisérovým názorom, že by to mal byť western, nesúhlasil. "Rozhodol som sa urobiť niečo úplne iné, ako som písal pre filmy Sergia Leoneho pred päťdesiatimi rokmi. Snažil som sa pretlmočiť čosi na spôsob irónie,“ vysvetlil.
Osudové stretnutie
Jeho mestom bol vždy len Rím, v ktorom sa 10. novembra 1928 narodil. Po tom, čo sa presadil aj v Hollywoode, odmietol nejednu ponuku presťahovať sa za oceán. A hoci často pracoval aj pre amerických režisérov, od veľkých štúdií si vždy držal odstup. "Mal som pocit, že by som tam stratil svoju slobodu a nezávislosť, a to je pre skladateľa kľúčová vec. Nedokázal by som žiť niekde inde,“ vyznal sa.
K hudbe pričuchol syn trubkára, hrávajúceho po kaviarňach, už ako chlapec. Aj on začal hrať na trúbku, najskôr s otcom. Zamiloval si skladby nemeckého skladateľa Carla Mariu von Webera. Prvé skladbičky napísal už ako šesťročný. V puberte ich bolo veľa, všetko ale zničil. Sám k sebe bol veľmi kritický. "Počas dovolenky pri mori ma otec naučil používať husľový kľúč a ja som pocítil, že môžem komponovať hudbu,“ spomínal. Aj preto na Konzervatóriu di Santa Cecilia vyštudoval nielen hru na trúbku, ale aj skladbu a navyše tiež dirigovanie.
Túžil komponovať symfonické diela, no vedel, že tým by rodinu neuživil. Začal teda aranžovať skladby pre divadlo a televíziu, spočiatku pod pseudonymom. Na prahu tridsiatky začal s filmovou hudbou, najskôr v nenáročných komédiách a béčkových filmoch. Po piatich rokoch ho po prvý raz prizval na spoluprácu spolužiak zo základnej školy – Sergio Leone.
"Prišiel ku mne so scenárom k filmu Za hrsť dolárov. Nepamätal si ma, keďže zmenil školu a roky sme sa nevideli,“ povedal Morricone pre denník The Independent. Napokon si Leone na spolužiaka spomenul, zašli na večeru, a tak sa zrodilo jedno z najväčších filmových partnerstiev medzi režisérom a skladateľom, korunované tým, že mu umožnil komponovať hudbu ešte predtým, ako bol film na svete. Ich najúspešnejším filmom je Vtedy na západe. Každá postava dostala svoj hudobný motív, významnú úlohu v "hudobnej“ kompozícii však hrajú aj najrôznejšie zvuky a ruchy. Kvapkajúca voda, vŕzganie dverí či vodného čerpadla, pískanie lokomotívy, dupot konských kopýt… Podľa Morriconeho je totiž hudbou aj každý prirodzený zvuk.
Nerozmýšľal, pre koho tvorí
Aj keď jeho spolupráca so Sergiom Leonem bola výnimočná, najradšej si spomínal na tvorivú symbiózu s Giuseppem Tornatorem. Ich prvým spoločným filmom bola romantická komédia Kino Raj, ocenená Oscarom za najlepší cudzojazyčný film. "Spravil som s ním tuším jedenásť filmov. Najlepšie sa mi s ním spolupracovalo preto, že každým filmom sa zlepšoval aj on. Dokázal stále lepšie chápať moje nápady,“ povedal Ennio Morricone.
Za najdôležitejšie považoval vybudovanie si vzťahu s režisérom nielen po osobnej, ale najmä kreatívnej umeleckej stránke. Spolupracoval s mnohými európskymi i americkými režisérmi. Medzi inými aj s Pierom Paolom Passolinim, Gilom Pontecorvom, Brianom de Palma, Romanom Polanským, Francom Zeffirellim, Rolandom Joffé, Oliverom Stonom či Adrianom Lynom. Aj s Edouardom Molinarom na komédii Klietka plná bláznov, Bernardom Bertoluccim na historickej dráme XX. storočie či Barrym Levinsonom na životopisnej dráme Bugsy.
Foto: SITA/AP, Chris Pizzello
"Nikdy nerozmýšľam nad tým, pre aké publikum tvorím. Či ide o talianske, európske alebo americké, práca je pre mňa vždy rovnaká. A ani ma nikto nikdy nežiadal, aby som svoju tvorbu prispôsobil určitému publiku,“ vysvetlil v rozhovore pre Pravdu. Kritického pohľadu sa pri pozeraní filmu dokázal zbaviť. No len čo vyšiel z kina, hneď začal o filmovej hudbe premýšľať. Mrzelo ho, ak bola krásna, pretože vraj neznášal, ak ho tvorba kolegov ovplyvňovala. Rovnako ho však mrzelo, keď ju považoval za zlú.
Svetom putoval ako dirigent
V prvom rade sa síce považoval za skladateľa, úspešná bola aj jeho viac ako päťdesiatročná kariéra dirigenta. S taktovkou a veľkými orchestrami putoval svetom, aby publiku predstavil aj svoju menej známu filmovú hudbu. Svoje umenie predviedol dva razy aj v Bratislave – vo februári roku 2015 a januári toho ďalšieho. Ďalšie plánované bratislavské vystúpenia už musel zrušiť kvôli zdravotnému stavu.
Filmová hudba mu vyniesla nielen Oscarov, ale aj tri Zlaté glóbusy, šesť cien BAFTA, tri Grammy a množstvo ďalších ocenení. Na svoje sny o symfonickej tvorbe ale nezabudol, venoval sa aj symfonickej i komornej hudbe. Vytvoril napríklad chórovú skladbu na počesť udalostí z 11. septembra 2001.
S manželkou Mariou, ktorá odišla začiatkom júla tohto roku, mal štyri deti. V otcových šľapajach pokračuje syn Andrea, ktorý je tiež autorom filmovej hudby.
