Miro Žbirka uviedol film Meky a v hlave už má nové pesničky

My tu doma sme mali pocit, že patríte k Bratislave asi tak ako socha Hviezdoslava na námestí za oknami. A teraz bývate vo svojom rodnom meste v hoteli – nie je to zvláštne?

Bývame v hoteli, pretože je to pre nás teraz praktické. Ale tu sa cítim doma, blízo je Strakova ulica, kde som býval a kde som napísal kopu piesní, je to môj bratislavský priestor. Keď som v týchto miestach chodil so psom, bola tu tráva. Všeličo sa zmenilo, namiesto mliečneho baru na rohu je McDonald's, takže si tam nemôžem dať obľúbený pochúťkový šalát, a dokonca oproti „mliečáku“ bol Opus, kde sa predávali platne. Vynárajú sa mi spomienky, ktoré ľudia, čo prechádzajú týmito ulicami každý deň, už ani nevnímajú. Celý čas, čo žijem v Prahe, mám cez diaľnicu nepretržitý kontakt s Bratislavou. Teraz je to ale inakšie, dlho som tu nebol, lebo boli nečakane zavreté hranice. Tak ma to zaskočilo, že som dokonca o tom napísal pesničku.

Teraz ste prišli kvôli slovenskej premiére dokumentárneho filmu Meky. Predtým už o vás vznikla kniha, teraz film – ako sa vám páči pozerať sa na svoj život z pohľadu diváka?

Keď ste objektom, keďže je to film o mne, neviem, ako sa mám na toho chlapíka, čo je na obraze, pozerať, či sa mám začať smiať, alebo o čo tam ide. Je to film režiséra Šimona Šafránka, zaoberal sa ním asi dva roky. Vnikol do problematiky a zobrazil svojím pohľadom, o čo sme sa snažili, keď sme celé tie roky v rôznych zoskupeniach robili hudbu. Myslím, že sa mu podarilo vytvoriť možno pravdivejší obraz doby, pretože nevyberal iba tie známe pesničky, akcentoval skladby, ktoré vtedy neboli až také populárne a teraz sa vynárajú z minulosti. A to ma veľmi potešilo. Keď som ten film videl prvýkrát, povedal som režisérovi, že svoj život síce poznám, ale nenudil som sa.

A čo na film hovorí váš syn, ktorý je filmár?

Povedal, že je to dobré, lebo to nie je oslavné. Ale to by nám ani nenapadlo. Nie je to môj film, ja by som si nevymyslel, aby sme niečo také natáčali. Predstavte si, že vás nepretržite sleduje kamera, pri akomkoľvek pohybe, stále ide s vami – to nie je niečo, po čom by človek túžil.

Ja som vedel, čo ma čaká, keď dám na to súhlas, a keď som už súhlasil, snažil som sa byť filmárom nápomocný. Nie je to môj medailón, režisér stále opakoval, že tam nechce mať veľa „mluvících hlav“ a urobil to po svojom. Našťastie.

V Česku už dokument Meky premiéru mal a získal dokonca cenu divákov na karlovarskom festivale, ktorý sa tento rok konal v inej podobe.

Teraz sa to dozvedám a som rád. My hudobníci nemáme ľahký život, keď musíme prilákať ľudí do amfiteátrov a do hál, kdekoľvek sa hrá, a filmári majú v zásade len pár dní po nasadení filmu, aby boli úspešní. Ľudia, ktorí pracovali na tomto filme, sa stávajú neuveriteľnými profesionálmi, pretože nie sú rozmaznaní, snažia sa byť perfektní a nerobiť chyby. Pre mňa je to veľmi užitočná skúsenosť, tiež ma to inšpiruje, keď budeme napríklad natáčať cédečko. Páči sa mi, ako sa filmári navzájom povzbudzujú. Nepamätám sa, že by v kapele za mnou niekto prišiel s tým, že som zložil dobrú skladbu, to sme nikdy nepreberali. Ale keď filmári zažijú úspech a získajú ocenenie, hneď lietajú gratulačné esemesky a maily. A ja som za nich rád. Najmä v tomto období, keď je ťažké vôbec prilákať ľudí do kina.

O vás sa však tiež vraví, že ste perfekcionista. Je to s pribúdajúcim vekom lepšie alebo horšie?

Naučil som sa niektoré veci nechať tak, radšej dobrý pocit ako perfektnosť. Niekto povedal múdru vetu: perfektnosť v hudbe neznamená nič. Ale na druhej strane, niekedy si nemôžem pomôcť. Keď počujem svoj spevácky výkon či ladenie a niečo mi tam troška prekáža, som ten, ktorý dookola presviedča ostatných, aby sme urobili ďalšiu nahrávku. Po skúsenostiach z Abbey Road som zistil, že keď vám to ide, nevidíte absolútne dôvod niečo prerábať. A ja som tak donútený poriadne si to doma nacvičiť, aby som to tam na prvý alebo na druhý raz „dal“, lebo producent Rob Cass to nebude chcieť točiť pridlho. Môj perfekcionizmus naráža na presviedčanie iných, že to stačí a je to dobré. Ale niekedy musíte byť tvrdohlaví a ak stopercentne viete, že to nie je ono, musíte zabojovať. Treba hľadať perfektnosť tam, kde to má zmysel.

Keď sme prišli až k Abbey Road, musím sa spýtať, čo pre vás znamenajú pesničky A Hard Day's Night a Strawberry Fields Forever?

Ťažko je vyloviť najdôležitejšiu nahrávku skupiny The Beatles, ale Strawberry Fields Forever spĺňa množstvo kritérií. Je to perfektná skladba od Johna Lennona, ktorá vznikla v období, keď experimentovali, a je to počuť na všetkých nástrojoch. Má výborný text, výbornú melódiu a vznikla s príspevkom Paula McCartneyho. A navyše tá skladba má výborný klip, možno aj najlepší, aký kedy the Beatles natočili. Takže keby ma niekto vyzval: vyber jednu skladbu Beatles, poviem: Strawberry Fields Forever. A ďalšia by bola A Hard Day's Night, pretože tá ma dostala kvôli filmu, ktorý fantasticky reprezentoval obdobie beatlemánie, nadšenia, prirodzenosti, nového zvuku, nových nápadov. Ale inak som sa nezbláznil, Beatles mám rád práve pre invenčnosť ich nápadov. Pete Townshend zo skupiny The Who povedal, že Beatles priniesli „songwriting“ do rockenrollu. Dovtedy som nič také nepoznal. Ich skladby sa oplatí čítať, len keď pozeráte notový záznam, už to, ako idú po sebe akordy, je zaujímavé. Zaujímajú ma, samozrejme, aj iní, ale Beatles majú špecifické postavenie.

Sledujete viac českú alebo slovenskú hudobnú scénu? Nedávno dostala slovenská kapela prvýkrát českú hudobnú cenu Anděl.

Priznám sa, že v tom mám tak trocha prsty. Keď som predtým dostal Anděla za Double album, navrhol som organizátorom tejto ceny, či by nemohli sledovať aj slovenskú hudbu, pretože my tu žiadne také ocenenia hudobníkom nedávame. A som strašne rád, že si to zobrali za svoje a tento rok už udelili prvú cenu aj pre slovenský album, vyhrala to skupina Nocadeň. Takto aspoň na chvíľu zasvieti reflektor na niektorú slovenskú kapelu, speváka či speváčku. V dávnych dobách sme boli jedna hudobná scéna a bolo normálne, že keď ste vystúpili na Bratislavskej lýre, pozerali to ľudia aj v Prahe, aj v Pardubiciach. Zjednodušovalo to hudobníkom život. Vďaka tomu som sa stal populárny v Čechách prakticky zo dňa na deň a keď sme tam uviedli pesničky Biely kvet a Atlantída, bol som pre nich už známym spevákom. Teraz nejaké spoločné programy sú, ale je ich málo.

Nedávno ste oslávili 40 rokov na scéne a vôbec sa netvárite, že by ste chceli skončiť. Plánujete ďalšie koncerty v septembri a v októbri.

Tých 40 rokov som na scéne ako sólista, predtým som sa učil v Moduse a v iných kapelách. Koncerty súvisia práve s filmom. Pretože si veľmi vážim nasadenie, s akým ho Šimon Šafránek natočil, urobíme Cinema Acoustic Tour, kde budem hrať po premietnutí filmu. Už som toľko rokov na scéne, ale takto som ešte nekoncertoval. A potom mám plán rýchlo sa dostať k nástroju a pokračovať v skladaní nových pesničiek. Tie už mám, ale ešte potrebujú nejaký tvar a čas. Prvú novú uvedieme pravdepodobne ešte v lete, bude to také malé prekvapenie. A potom bude nový album. Strašne sa teším na možnosť dokončiť nové skladby!