Speváčka Lenny: Naučila som sa hovoriť nie

Zdá sa, že každý nový počin muzikantky Lenny žne len pochvaly. Dcéra Lenky Filipovej nadchla prvými pesničkami už v roku 2013. Stala sa Objavom roka na hudobných cenách Anděl aj v Českom slávikovi. Prvý album Hearts, do ktorého vložila svoje srdce, vydala až o tri roky. Ani po jeho úspechu Lenny nezaspala na vavrínoch. Odišla študovať hudbu do Londýna na školu, kde ich učili vokalistky kapely Coldplay a občas prišiel The Edge z U2 alebo basgitarista z kapely Metallica. Teraz Lenny práve vydáva nový album. Zvláštny a nádherný.

21.07.2020 09:00
debata
Video
Speváčka Lenny o svojom novom albume

Nedávno ste vydali svoj druhý album nazvaný Weird&Wonderful. Ako by ste preložili názov albumu a čo ste ním chceli povedať?

Znamená: Zvláštny a nádherný. Prišlo mi to na myseľ, pretože taký je aj život – zažívame podivné veci, ale všetko zlé je aj na niečo dobré, čo sa mi zdá zasa nádherné. Zvláštna a nádherná bola aj tvorba tohto albumu. Vznikal štyri roky!

Je ťažšie urobiť druhý album? Váš debut Hearts mal veľmi pochvalné recenzie, takže teraz majú fanúšikovia veľké očakávania.

Doterajšia spätná väzba na nové pesničky je skvelá, ľudia ich prijali a tešili sa. Ja mám radosť, že som priniesla novú muziku. Pri druhom albume som trošku cítila tlak a očakávania, aj od vydavateľstva: kedy už bude album? Vždy, keď som vydala singel, sa ma ľudia pýtali: A bude aj album? A kedy? Hovorievala som "na jar“ alebo "na jeseň“ a stále som termíny posúvala. Nakoniec z toho bola jar 2020. Snažila som sa, aby ma očakávania nevykoľajili a vydala som zo seba to najlepšie. Dúfam, že sa to podarilo.

Čo na vašu novinku hovorí vaša mama, pesničkárka Lenka Filipová? Pochválila vás?

Mamke sa to páčilo. Vtipné však je, že rodičom som pesničky dala vypočuť, až keď už bol album skoro hotový. Trochu ma to v tvorbe rozhadzuje. S producentom totiž máme a nasledujeme nejakú víziu, ktorá je neuchopiteľná a ťažko sa vysvetľuje okoliu. Vždy, keď som niečo púšťala, zdôrazňovala som, že je to len demonahrávka. Poznámky k mojej tvorbe ma trochu vykoľajujú, radšej si tvorím podľa seba a potom poviem: teraz je to hotový produkt.

Čo znamená fotka na obale, kde máte náručie plné kvetov, takže vás za nimi ani nepoznať?

Celý motív albumu je kvetinový, kvety sú metaforou pre pesničky. Symbolizuje to, že kvety-nápady odovzdávam publiku. Obal navrhol dizajnér Gianluca Militello, tento taliansky grafik pracuje pre mnohé európske kapely, ale aj pre americký Pearl Jam. Spolupráca s ním sa mi veľmi osvedčila. Hoci sme sa nevideli nikdy osobne, komunikujeme spolu len cez mail, myslím, že si dobre rozumieme. Vždy mám nejaký nápad, on ho spracuje a mne sa to vždy páči.

Speváčka Lenny Foto: Matúš Tóth
Lenny Speváčka Lenny

Váš debutový album Hearts z roku 2016 mal ružový obal so srdiečkami, ten nový je skôr minimalistický. Posunuli ste sa za tie štyri roky, alebo ste stále rovnaká?

Tie štyri roky asi urobili svoje. Mám iné skúsenosti a myslím, že sa vo mne vyvinulo čosi ženské. Už nie som také dievčatko. Na druhej strane, stále v sebe mám akési dieťa, takže sa možno až tak veľa nezmenilo. Asi sa mi podarilo zachovať zábavnosť muziky, zostala v nej žánrová pestrosť. Od balád s pianom cez popové motívy na nej nájdete aj rockový nádych. V tom sa oba albumy podobajú. Novinka Weird&Wonderful sa však už v témach trochu vyvinula ďalej.

Vraj vždy premýšľate, či sú vaše pesničky pre ľudí, pre rádiá. Viete, čo chcú ľudia počuť?

Priznám sa, že v tom občas mám zmätok. Už niekoľkokrát som vytvorila niečo, o čom som si myslela, že to ľudia chcú počuť, nebolo to prvoplánové. Za každou pesničkou, ktorú som kedy vypustila, si stojím. Nič neľutujem, ale niektoré veci z minulosti by som možno dnes urobila inak – nakrútila by som iný klip alebo zlepšila svoju výslovnosť. Som zdravo kritická, ale to je asi dobre, lebo na chybách sa človek učí. Ani to nepovažujem za chyby, je to skôr vývoj. Asi dvakrát som urobila remix pesničky, ktorá sa mi zdala aj bez neho dobrá, ale dala som sa vydavateľstvom prehovoriť, že by to bolo úspešnejšie v podobe remixu. Nakoniec to ani veľmi nezaznamenalo úspech. Takže vo finále sú tieto ústupky či kompromisy zbytočné, človek by mal robiť to, čo cíti – to vždy funguje najlepšie.

Speváčka Lenny, dcéra Lenky Filipovej Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Lenny Speváčka Lenny, dcéra Lenky Filipovej

Texty si stále píšete sama?

Samozrejme. Rozdiel oproti debutu je, že na tomto novom albume mám viac vecí, ktoré som písala spolu s niekým. Mám napríklad kamaráta z Nového Zélandu, ktorý žije v Berlíne. Neskutočne si rozumieme v písaní pesničiek. Tu je určite posun.

Takže vaše pesničky sa možno dostanú aj na Nový Zéland?

Bolo by to pekné. Mala som obrovskú radosť, keď sa singel Hell.o z pred­chádzajúceho albumu umiestnil na prvých priečkach v talianskej hitparáde. Vďaka tomu som tam potom koncertovala na obrovských akciách, získala som perfektné kontakty a priateľov. Muzika je dar. Do svojej tvorby dávam všetko a vracia sa mi to.

Pred štyrmi rokmi ste mi povedali, že váš najväčší boj je neskĺznuť do mainstreamu. Kritik Honza Vedral o vás v nedávnej recenzii napísal, že v 26 rokoch ste jedinou výraznou predstaviteľkou českého hudobného mainstreamu. Je to lichôtka alebo dnes už neberiete mainstream ako zlo?

To je dobrý paradox. Spätne sa pýtam, čo je vlastne mainstream. Aj moje vnímanie muziky sa za štyri roky zmenilo. Zmizli cédečká, do módy sa vrátili vinyly, ale je to dosť konzumné. Sú mainstream rádiá? Keď som začínala, za úspešné sa považovalo to, čo hrali rádiá. Teraz interpreta nemusia hrať v rádiu, a predsa môže mať miliónové streamy či klipy na Spotify a Youtube, čím sa preslávi. Často sa ma tiež pýtajú, či je dnes ľahké alebo ťažké preraziť. Ťažko povedať, platforma je veľmi otvorená, ale zároveň je obrovská konkurencia. Má to svoje plusy aj mínusy. Takže vlastne neviem, čo je mainstream. Honzu Vedrala veľmi rešpektujem, ako jeden z mála kritikov muzike naozaj rozumie. Keď to napísal, asi to tak je. Aj spolupráce, čo som v Česku mala trebárs s rapermi alebo s tvorcom filmovej hudby Honzom Muchowom či alternatívnymi hudobníkmi, mi umožnili preniknúť do množstva žánrov.

Keď už spomínate rap, máte k nemu vzťah? Počúvate rapovú hudbu?

Určite ju počúvam, hlavne raperov z cudziny. Vždy si nájdem nejaký playlist na Spotify a niečo sa mi páči viac, niečo menej. Snažím sa objavovať.

Speváčka Lenny a jej partner, raper Marpo. Foto: Beáta Máthé
Lenny Speváčka Lenny a jej partner, raper Marpo.

S jedným raperom – Marpom aj žijete. Ako ste sa zoznámili? Cez hudbu?

Áno, vtipné je, že mojej mame (Lenke Filipovej) robila manažérku mama môjho terajšieho priateľa. Takže ona ma poznala od mojich dvoch rokov, prepojení sme teda s Marpom nejako boli celý život, len sme o tom nevedeli. Tak sme sa znovu zoznámili pri tvorbe singlu Kruh.

S Marpom spievate na albume poslednú pesničku nazvanú Easy. Bolo to easy, ľahké?

Nebolo. Vymysleli sme si, že klip by mal kopírovať text pesničky, a preto by mal byť veľmi emotívny. Teda bol založený na vypätých situáciách. Zahrali sme teda hádku alebo boj. Našli sme si výborného filmára, Ondru Kudyna. Okrem neho tam bola už len maskérka a fotograf. Na výsledok som pyšná, ale bolo to náročné, pretože herecký objav veľmi nie som. Musela som sa snažiť, ale hranie zlosti či negatívnych emócií mi celkom išlo. Trochu sme sa premohli, ale myslím, že Otovi (Marpovi) ide to rozčúlenie lepšie ako mne.

Bavilo vás to?

Áno, ale pretože sme mali malý tím. Keby bol veľký štáb, asi by to nešlo. Najhoršie sú práve tie očakávania. Keď sa na to iní pozerajú, tak sa to zle hrá.

Hádka sa asi lepšie hrá s partnerom ako s cudzím človekom?

Rozhodne, už sa ma pýtali, či som otvorená nakrúcaniu klipov s hercami či cudzími ľuďmi. Asi by to zďaleka nebolo také dobré, emócie vyplývajú z toho, že máme vzťah. Nedávno som vydala klip k pesničke Figure it out a považujem to za jeden z mojich najlepších počinov. Bolo to autentické, dala som tam zábery z môjho detstva, je tam vidieť môjho otca aj mamu. Tým chcem ukázať, že v autenticite sa cítim komfortne, je to lepšie, než niečo predstierať.

Začínajú vás teraz vďaka takýmto spoluprácam počúvať aj fanúšikovia rapu?

Myslím, že hej. Prvý rapový duet som mala s Pauliem Garandom, čo je v Čechách veľké a obľúbené meno. Už vtedy ma objavili iní fanúšikovia a začali ma počúvať. Premieta sa to aj na koncertoch, kde je neskutočne pestré generačné rozpätie poslucháčov.

Lenny podpisuje album v hudobnom štúdiu. Foto: Lukas Wagneter, Red Bull Content Pool
Lenny Lenny podpisuje album v hudobnom štúdiu.

Asi vás počúvajú aj fanúšikovia vašej mamy, nie?

Práve, chodia tam aj babičky s vnučkami, aj ľudia okolo 20 až 25 rokov. Neviem definovať svoju divácku základňu, je veľmi široká.

Teší vás, keď vám ľudia hovoria, ako sa podobáte na mamu?

Samozrejme, beriem to ako lichôtku. A musím dať ľuďom za pravdu, lebo nedávno mi mama preposlala video, kde spieva s Karlom Zichom, mala okolo dvadsať alebo aj menej a sme si tam veľmi podobné. Kto pozná otca, vie, že v mnohom som aj po ňom. Som kombináciou oboch.

Nedávno som čítala priznanie Mira Žbirku, že študoval klasickú gitaru, roky však na nej nehral a keď to spomenul vašej mame, tak mu kúpila struny a musel začať hrať.

Vážne? To ani neviem.

Robila také niečo aj s vami pri hre s gitarou?

Teraz je môj hlavný nástroj piano, ale keď sa pozriem na videá z detstva, tak som skvele hrala na gitaru. Všetko som zabudla, teraz som zasa začiatočník, zvládnem pár základných akordov, ktoré potrebujem k pesničkám. Divím sa, ako som kedysi s maličkými prstíkmi hrala etudy a rôzne zložitejšie skladby. Učila ma doma mama. Jej trpezlivosť bola dosť malá a ja som nebola ako dieťa celkom poslušná. Mama ma však viedla k disciplíne a od šiestich asi do jedenástich som hrala dobre, ale potom som postupne všetko zabudla.

Koľko nástrojov ovládate?

Skúšala som všeličo, aj gajdy – to je veľmi ťažké. V jednej reklame som mala hrať na gajdy, ale tam mi jeden pán musel do gájd fúknuť a až potom sa rozozneli, chce to riadnu kapacitu pľúc. Skúšala som hrať aj na bicie, to si zasa vyžaduje dobrú koordináciu rúk a nôh. Najradšej zostávam pri piane.

Študovali ste hudbu v Londýne, teraz už žijete v Čechách?

Áno, zistila som, že je to dobré epicentrum, odkiaľ môžem cestovať do sveta, či už mám schôdzky v Anglicku alebo koncert v Nemecku. Všetko zvládam z Prahy a o zmenách zatiaľ nepremýšľam.

Pýtam sa preto, že Angličania sú známi svojou zdvorilosťou. Vraj vám chválili pesničky, no potom ste zistili, že vlastne výhrady tak zaobalili, že zneli ako chvála. Nepripadajú vám teraz Česi nezdvorilí?

Nie. Som pyšná na to, že hovorím to, čo si myslím. Trochu ma to naučila aj hudobná brandža. Keď sa človek snaží vyjadrovať diplomaticky, nakoniec sa to obráti proti nemu. Už niekoľkokrát sa mi stalo, že na schôdzke som si myslela, ako diplomaticky som odmietla spoluprácu. A potom sa mi ozvali, kedy začneme. Byť diplomatický a slušný je niečo iné, ako stáť si za svojím názorom. Lepšie je rovno povedať nie, ďakujem. Naučila som sa hovoriť nie. Britom sa moja muzika páčila, ale oni majú svojich interpretov dosť a vlastenecky si ich chránia. Prečo by mali pomáhať Češke? Na tom nie je nič zlé, ale pretlačiť sa tam, to chce veľa práce a šťastia, treba do toho investovať čas a energiu, takže to asi ešte bude chvíľu trvať. Rozhodne je to ťažké. Briti to povedia slušne, ale potom pochopíte: aha, neponúkli mi nič.

Máte ambíciu preraziť v Anglicku?

Neviem, či priamo v Anglicku, ale rada by som svoju hudbu dostala medzi čo najviac ľudí. Dnes tomu pomáhajú sociálne médiá ako Instagram a Facebook či Spotify, kde sa dá muzika prezentovať aj zdieľať v cudzine. Budem ďalej pracovať a uvidíme, čo sa z toho vyvinie.

Sú vám siete ako Instagram blízke, alebo na nich ste len preto, že ako muzikantka musíte?

Je to dvojsečné. Som vďačná za to, že som vyrastala ešte relatívne bez mobilu. Prvý mobil som dostala asi v štrnástich, aby som sa dovolala rodičom. Bol to starý črep. Ale to bolo dobre, lebo dnes deti vyrastajú s iPhonmi a iPadmi. Všetko je instantné, musí to byť hneď a okamžite. Ja som ako dieťa veľa čítala a dnes vidím v sociálnych sieťach nielen pozitíva, ale aj nebezpečenstvo. Napríklad vo forme straty času. Oceňujem ich ako platformu na prezentáciu, kde môžem oznámiť, kedy budem mať koncert. Rodinné vzťahy tam však ťahať nebudem. Maximálne tam dám pár perličiek zo života, inak len pracovné veci.

Koľko času trávite trebárs na Instagrame?

Práve včera sa mi na mobile objavilo, že tam strávim dve hodiny denne – to sú maily, esemesky, volania a podobne. Instagram mi v priemere zaberie desať či pätnásť minút denne. Otvorím to, nahodím naň fotku a opustím ho. Občas tam ale zbieram inšpiráciu. Vidím, ako sa kto oblieka, ale že by som tam hľadala nejaký bulvár, to nie. Sledujem len interpretov, ktorých mám rada, Beyonce a podobne. Nevysedávam tam hodiny, to považujem za stratu času.

V recenziách vás chválili, že ste tvorkyňa skvelých melódií, z ktorých necítiť prvoplánovú ambíciu stať sa rádiovým hitom, ale aj tak zalezú pod kožu. Už minule ste mi rozprávali, ako vás v Londýne učili urobiť chytľavú pesničku. Musí v nej byť hook – háčik, na ktorý sa chytí poslucháč. Vedeli by ste to aj bez školy? Alebo vám škola dala náskok aj v niečom ďalšom oproti iným muzikantom?

Škola bola dobrá hlavne preto, že som tam stretla množstvo podobne naladených ľudí, získala som kontakty a mala som tri roky možnosť žiť v Londýne. To bolo krásne, veľmi rada sa tam každý rok vraciam. Londýn je môj druhý domov. Bola to nádherná skúsenosť, nazbierala som rôzne inšpirácie, vplyvy. Ale mala som aj spolužiačku, ktorá na konci školy zistila, že sa muzike vôbec nechce venovať. To ma prekvapilo, lebo vo mne škola chuť na hudbu skôr podporila. Určite sa tam remeselne naučíte veľa vecí, ale pre tvorbu muziky nie je škola vôbec nevyhnutná. Aby človek vytvoril dobrú pesničku, dal do nej "hook“, na to školu nepotrebuje.

Hudbu musíte mať v sebe, škola vás len naučí niektoré veci pomenovať.

Asi tak. Úžasné bolo, že naši učitelia boli aktívni v brandži. Mali svoje kapely, alebo boli z vydavateľstiev, čo nás študentov veľmi inšpirovalo. Učili nás napríklad vokalistky, ktoré boli na turné s kapelou Coldplay. Viseli sme na nich, čo nám budú rozprávať. Mávali sme aj masterclass, kam sme sa mohli prihlásiť – a potom tam prišiel napríklad The Edge z U2. Tam som sa nedostala, bola som práve v Čechách. A dalo sa tam dostať aj podľa dochádzky. S tým som mala problém, lebo som mala koncerty v Čechách a na Bonov masterclass mohlo ísť len 50 ľudí. Inokedy prišiel basák z Metalliky.

Do takej školy vás muselo baviť chodiť!

Iste, bolo to skvelé podhubie. V poslednom ročníku sme mali možnosť samoštúdia, ale aj tak som tam chodila, pretože tá škola mi dodávala chuť pracovať.

Vedeli by ste si vôbec predstaviť mať nejakú inú prácu ako hudbu? Čo by ste vedeli robiť iné?

Bez hudby by mi bolo smutno, muzika ma utvára ako človeka. Bez nej by som bola dosť nešťastná. Človeka môže napĺňať rodina, deti…

Ale mohli by ste sa venovať povedzme architektúre alebo fotiť…

Môj otec je zhodou okolností akademický architekt, ja ani neviem kresliť či maľovať. Možno by som sa venovala medzinárodným vzťahom alebo diplomacii, aby som využila jazyky alebo cestovanie.

Ale zmena povolania vám asi vzhľadom na vaše hudobné úspechy nehrozí.

To dúfam.

Lenny

Narodila sa 25. septembra 1993 v Prahe ako Lenka Filipová. Dcéra speváčky Lenky Filipovej už v štyroch rokoch začala hrať na klavíri a od šiestich chodila do základnej umeleckej školy. Prvú pesničku zložila ako jedenásťročná. V 16 rokoch začala hrať s kapelou a sprevádzať mamu na turné v Európe, Austrálii aj v Kanade. Od októbra 2013 študovala na hudobnej škole British and Irish Modern Music Institute v Londýne trojročný odbor skladba (songwriter), ktorý ukončila s titulom bakalár. Vo februári 2018 robila predskokanku britskej soulovej speváčke Emeli Sandé pri jej koncerte v pražskej O2 aréne. Albumy: All My Love (EP, 2013), Hearts (2016), Weird&Wonderful (2020). Má niekoľkon cien Anděl za objav roka 2013, album roka 2016, skladbu roka, speváčku roka, videoklip roka aj žánrového Anděla v kategórii Rock & Pop.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #hudba #Lenny #Weird&Wonderful