Peter Mazalán pozýva na Zimnú cestu pod starou čerešňou. Bude v nej Schubert aj autisti

Pre riaditeľa festivalu Viva Musica! Mateja Drličku ste objavom, o ktorom mu povedala jeho kolegyňa dramaturgička Janka Kubandová. Kde vás objavila?

Celé je to veľmi pekný vývojový oblúk. Janka Kubandová so mnou robila môj prvý rozhovor do časopisu Hudobný život, keď som bol začínajúci spevák, hneď po ukončení Vysokej školy múzických umení. S odstupom asi jedenástich rokov ma Janka oslovila opäť, no už ako dramaturgička festivalu.

Máte veľmi široký záber – vyštudovali ste operný spev a scénografiu a kostýmy na VŠMU, ale máte aj doktorát z Fakulty architektúry STU. Nevedeli ste si vybrať, čo bude vášmu srdcu bližšie?

Už odmala som mal blízky vzťah k múzickému aj výtvarnému umeniu. Divadlo je ideálnym prepojením všetkých častí umenia, ktoré ste spomenuli. V ňom sa stretáva scénografia, architektúra, hudba aj dráma. Všetky tieto odbory sú vo svojej podstate interdiscipli­nárnymi, navzájom súvisia, a to je na nich fascinujúce.

Okrem spievania sa venujete aj réžii, vytvárate vlastné koncepty – ste renesančný človek typu Leonarda da Vinci? Najradšej si všetko robíte sám? Alebo vás všetko tak veľmi baví?

Tieto druhy umenia sa navzájom nevylučujú a ovládanie ich remesla je výhodou. Takýto druh projektov sa nedá robiť, pokiaľ pre ne nie ste zapálený. Vo svojich dielach nerobím všetko sám. Rád spolupracujem v kreatívnom kolektíve.

Matej Drlička o vás povedal, že ako barytonista by ste mohli mať veľmi pohodlnú opernú spevácku kariéru, no vy ste sa rozhodli ísť zložitejšou cestou. Čo všetko chcete vyskúšať, aký máte cieľ? Je niečo, čo by ste nezvládli?

Práve tá operná spevácka kariéra, ktorej pohodlnosť pociťujem na koncertoch v zahraničí, je niečím úžasná. Zároveň však v podvedomí cítim, že mi niečo chýba. Rád však spolupracujem s marginalizovanými skupinami ľudí, ktorí vnímajú umenie celkom odlišne.

Na festivale Viva Musica! budete režírovať predstavenie Zimná cesta. Predstavte tento váš projekt, ktorý spája Schubertove piesne s textom Elfriede Jelinekovej. Ako ste prišli na toto spojenie? Projekt má divákom priblížiť svet autistov – máte s nimi nejakú osobnú skúsenosť?

Ovplyvnila ma osobná skúsenosť s človekom s poruchou autistického spektra. Franz Schubert vytvoril z Müllerovej poézie dramatický monológ existenciálnej beznádeje a rezignácie osamelého vandráka, ktorý predstavuje tiež vieru v slobodu a v ľudskú individualitu. Autizmus ako vrodená pervazívna neurovývinová porucha sa stáva v posledných rokoch stále naliehavejšou témou. So vzrastajúcim výskytom autizmu vzniká v medzinárodnom kontexte celý rad projektov skúmajúcich autizmus z rôznych perspektív. Zimná cesta chce tiež prispieť k povedomiu o autizme.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

záhrada domu Albrecht Zrekonštruovaná Záhrada Domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici č. 1 v Bratislave sa opäť stane dejiskom koncertov. V utorok 11. augusta tu vystúpi s projektom Zimná cesta aj Peter Mazalán.

Zimná cesta sa odohrá 11. augusta vo výnimočnom priestore Záhrady Domu Albrechtovcov. Už ste tam vystupovali? Dotvorí aj toto miesto vyznenie vášho projektu? A prečo Zimná cesta v lete?

V Dome Albrechtovcov a ani v jeho záhrade som ešte nespieval. Objekt prešiel rozsiahlou rekonštrukciou vďaka zapáleným ľuďom a v Bratislave tak ožilo vzácne miesto. Som rád, že mám možnosť uviesť Zimnú cestu práve v kombinácii s takým silným genius loci. Múry okolitých domov, stará čerešňa – to všetko sa stane súčasťou príbehu. Zimná cesta prebieha v nás. To, že neprechádzame snehom, neprekáža.

Veľa pôsobíte v Nemecku – ako ste sa dostali do operného štúdia Bavorskej štátnej opery? Ste tam viacerí Slováci? Sú vám Mníchovčania blízki? Čerpáte z nemeckej kultúry alebo, naopak, Nemcom dodávate niečo slovenské?

V Mníchove som bol pred pár rokmi. Neprežil som tam však takú časť života, aby som mohol celkom presne odpovedať – ale, áno, Mníchovčania a vôbec Nemci sú mi mentálne blízki. Bavorská opera patrí k najväčším a najkvalitnejším divadlám v Európe a slovenskí speváci tu boli a stále sú na hracom pláne veľmi často. V opernom vokálnom svete, keď sa pýtate, dodávame germánskej hudobnej proveniencii našu krásnu a vrúcnu farbu hlasu, ktorá je pre nich, ako povedal jeden nemecký dirigent – ideálom na hranici medzi silným ruským zvukom a ich útlejším nemeckým spievaním.

Venujete sa crossoverom medzi hudbou a súčasným divadlom, performanciám a vizuálnemu umeniu. V Bratislave v rámci festivalu Kiosk ste v júli ponúkli zvukovo-obrazovú performanciu spolu s Andrásom Cséfalvayom, obaja sa pohybujete naprieč viacerými médiami…

Urlicht/Prasvetlo je zvukovo vizuálna performancia vytvorená pre jedného diváka v trvaní piesne Urlicht, približne šesť minút. Dielo je založené na senzitívnej komunikácii a vnímaní. Predstavenie spája klasický spev, zvukovú inštaláciu a priestor. Je sugestívnym a kontemplatívnym laboratóriom, ktoré v absolútnej intimite otvára u diváka tému konečnosti života. Analyzuje ho ako ľudskú bytosť s poslaním a jeho dokončením. Projekt vychádza z Mahlerovej symfónie Vzkriesenie. O takýchto projektoch sa ťažko píše, je nevyhnutné ich zažiť.

Spolupracujete s umelcami z rôznych oblastí – napríklad s opernou speváčkou Evou Šuškovou, klaviristami Braňom Ladičom a Petrom Pažickým, violončelistom Jozef Luptákom či napríklad s vizuálnou umelkyňou Martinou Šimkovičovou. Ako si ich vyberáte? Dá sa hovoriť o nejakej generačnej vlne?

Určite by som to necharakterizoval ako generačnú vlnu. Spolupracujem, respektíve niektoré diela spolutvorím s umelcami, ktorí v konkrétnej téme prispievajú nie iba remeselnými zručnosťami, ale aj svojím umeleckým a ľudským vkladom.

Pochopili sme, že vás zaujímajú netradičné priestory, kam situujete vaše vystúpenia – stará kotolňa na Fakulte architektúry na Slovenskej technickej univerzite, videoherňa či kazematy na brnianskom Špilberku. Ako ich nachádzate a dokážete tam prilákať divákov?

V období, keď som tvoril a spolutvoril miestošpecifické projekty, sme tieto miesta nachádzali vždy v dialógu s libretom diela. Napríklad projekt Zvuk auly bol vo svojej dramaturgii spracovávaný ako predstavenie pre vysokoškolské auly. Prilákať diváka nie je v dnešnej dobe jednoduchá úloha, no nikdy sme nemali prázdne hľadisko. Je to dôkaz, že to, čo robíme, má zmysel a kvalitu.

Ešte prezraďte, odkiaľ pochádzate? Ste z umeleckej rodiny? Kde máte korene?

Som Bratislavčan. Jediným vyštudovaným umelcom v rodine bol môj prastarý otec, akademický maliar Jaroslav Votruba, ktorý prišiel na Slovensko z Čiech. Moje rodinné korene sú slovensko-česko-švédske.

Čo pre vás znamená premiéra na festivale Viva musica?

Veľmi si vážim, že ma oslovili s projektom, ktorý presahuje klasickú pieseň a akcentuje tému autistického človeka. Teším sa, že sa odkaz diela takto dostane do povedomia širšej verejnosti.

Máte rád bratislavské publikum? Je iné ako nemecké či rakúske?

Rád spievam v Bratislave. Publikum je vždy rozdielne, a to nie iba geograficky. Líši sa aj v závislosti od podujatia. Som veľmi zvedavý, ako prijme publikum festivalu aj Zimnú cestu, keďže pôjde o trochu nový prístup k divadlu. Predpokladám, že tento hudobný repertoár, kde vystúpi aj herečka Jana Oľhová, je zárukou kvality. Novosť bude prítomná cez netradičný kontext a výtvarné riešenia.

Máte pri vystúpení trému?

Trému mám pred každým výstupom. Tréma pre mňa znamená zodpovednosť.