Vaša nová opera Impresario Dotcom bude mať premiéru na významnom medzinárodnom festivale Bregenzer Festspiele v Rakúsku. Dorian Gray mal premiéru pred siedmimi rokmi. Kedy ste začali písať novú operu?
Podnet prišiel práve z Bregenzu. Po úspechu Doriana Graya v SND si ma všimli organizátori tohto festivalu, ktorí prišli na premiéru mojej opery a po určitom čase – nebolo to hneď – sa mi ozvali s ponukou, aby som napísala pre nich operu. Na operu Dorian Gray mám nádherné spomienky, ale spája sa mi s ním aj nádej do budúcnosti. Niečo sa črtá, tak sa teším. Opera, to je však beh na dlhé trate. Aj na počiatku mojej novej opery bol najprv iba návrh a veľa debát.
Foto: Jozef Barinka
O čom ste debatovali?
S dramaturgom festivalu Olafom Schmittom sme sa rozprávali o mnohých témach a kládli sme si otázku, čo by mohlo byť zaujímavé pre publikum. Žijeme v určitom čase, reflektujeme dianie, je toho veľa, ale – čo tam chýba? Prišli sme na to, že humor, a povedali sme si, že to by mohla byť cesta.
Čím vás upútal Goldoni?
Preberali sme rôzne tituly, až sme prišli na zaujímavú Goldoniho komédiu Impresario zo Smyrny. Hovorí sa, že Goldoni je otec humoristov, jeho veci sú skvelé a v tomto prípade sa ešte núkala aj možnosť stvárniť operu o opere. Námet bol spolovice dramatický a spolovice akoby opera buffa. Tak sme sa dostali k najstaršiemu opernému žánru – fraške – a to bolo veľmi podnetné. Hneď sme vedeli, že sa budeme môcť hrať s množstvom výsostne hudobných odkazov. Impresária zo Smyrny schválil aj môj vydavateľ, ktorý je držiteľom práv aj tohto diela.
Dej je vďačný – šiesti speváci, traja muži a tri ženy, a jedna činoherná postava sa uchádzajú o miesto v novozaloženom divadle. Je medzi nimi rivalita a to prináša rôzne bizarné situácie. Bolo ťažké napísať tieto situácie ako libreto opery?
Našli sme taliansku libretistku a hľadali sme ju dosť dlho. Musel to byť človek, o ktorom som mohla predpokladať, že si porozumieme a že libreto urobí poctivo a zaujímavo. Častejšie sme sa stretli s Laurou Olivi, ktorá je autorkou libreta. Inak, je to aj najväčšia znalkyňa Bertolta Brechta vôbec a veľmi inteligentná dáma.
Foto: archív Ľubice Čekovskej
A zistili ste aj to, že má zmysel pre humor?
To sa dalo vycítiť. Humor sa nedá naučiť, ten sa dá cítiť. Humorom sa dá veľa vecí povedať tak, že sa dostaneme až za hranu. Laura Olivi s textom pracovala voľne, išla trocha ďalej, námet sme preniesli do súčasnosti. Dohodli sme sa, že libreto napíše v talianskom jazyku, čo bola pre mňa tiež veľká výzvy, lebo nie som taliančinárka. Ale Michaela Jurovská mi urobila preklad a ukázala mi základné atribúty, vysvetlila mi, čo ako čítať, ako vyslovovať, ktorá slabika je prízvučná a ktorá nie.
Aj to je pre skladateľa dôležité?
Mne niekedy žily trhá, keď v súčasnej hudbe počujem, ako niektoré texty nerešpektujú prízvučnú a neprízvučnú slabiku. S jazykom treba vedieť robiť. Našťastie, vydavateľ mi umožnil aj korekcie počas študijného procesu, takže som mohla robiť dôsledne.
Vydavateľ je ako taký váš šéf?
Vydavateľstvo Bärenreiter patrí medzi najznámejšie na svete. Ja k nemu patrím od roku 2006, je to dlhodobý obojstranný vzťah založený na profesionálnosti a veľkej dôvere. Totiž hudba, aby sa dala zachytiť, musí byť napísaná v notovom zápise, a to, ako sa to napíše, je veľmi dôležité. To, čo je napísané, sa už nestratí, a dáva to podnet muzikantom. Muzikant číta hudbu z nôt, on nepozná moju predstavu, a preto sa môj vydavateľ snaží, aby ten zápis bol čo najpresnejší, najhodnovernejší. Dávajú si na to veľký pozor a to je pre mňa aj veľká škola. Myslia na všetko. Som im vďačná, lebo urobili aj klavírny výťah pre obdobie, keď sa spevák len učí svoju rolu. Nie sme takí bohatí, aby sme mali na každú skúšku už veľký orchester, ale spevák môže cvičiť s klavírom.
Veselá opera sa vám teda písala ľahšie ako dramatický Dorian Gray?
Je to to isté, len táto téma prinášala iné nápady a iné boli emócie. Dorian Gray bol v angličtine, Impresario Dotcom je v taliančine a to ma viedlo celkom iným smerom. Humor sa však nedá vyjadriť prvoplánovo nejakou rezkou melódiou. Je to ako v činohre – humor je aj medzi riadkami a nesmie byť rozvláčny. Je to veľmi hutne napísaný text, veľmi zaujímavý a veľmi vtipný. A je v ňom veľa odkazov. Hrám sa s hudobnými citáciami, hrám sa s javmi a so situáciami, ktoré sa mi zdali byť vtipné na prvý raz. Hlásim sa tam aj k mnohým už zosnulým autorom. Je to veľmi remeselná práca, ale pristupovala som k textu zodpovedne. Postupne som ho rozbaľovala a čakala som, aké tri zázračné oriešky mi prinesie. Bola to dvojročná dennodenná intenzívna práca.
Však sa zdalo, že kvôli pandémii vôbec premiéra v Bregenzi nebude.
Áno, bolo to neisté, a tak som veľmi rada, že premiéra predsa len bude a že uvedú práve moju operu. Je to pre mňa zázrak. Bude to vo veľkom hudobnom divadle, ktoré má asi 1 500 miest. Kvôli opatreniam proti pandémii sme ju však skrátili. Pôvodná dĺžka opery je 136 minút, aj s pauzou však bude trvať len 90 minút.
Ako sa skracuje opera?
S režisérkou, libretistkou a s britským dirigentom Christopherom Wardom sme zoomovali na to najdôležitejšie dlho, dlho. Bola to zvláštna skúsenosť, keď sme si museli odpustiť aj veci, na ktorých nám záležalo, ale s výsledkom sme spokojní. Verím, že všetko dobre dopadne. Som veľká optimistka. Keďže sa opera uvádza v koprodukcii so SND, prídu tam aj naše skvelé operné sólistky Terka Kružliaková, Eva Bodorová a Adriana Kučerová, ktoré v opere účinkujú. Teším sa.
V Dorianovi Grayovi je zhudobnený obraz. Aj v tejto opere bude nejaká zvláštnosť?
Nemôžem to ešte prezradiť. Nebude to obraz, bude to situácia, ktorá spevákov dostane do zvláštneho stavu. Je to príbeh o dobre situovanom človeku, chce založiť opernú spoločnosť, ale umeniu sa až tak veľmi nerozumie a z toho všeličo vyplynie.
Odohráva sa príbeh v Turecku, ako to je v predlohe?
Náš dej sa neodohráva v Turecku. To tam nie je dôležité. Chceli sme čisto ľudsky ukázať obraz emócií, ktoré v sebe máme. Okolo nás je hlúposť, múdrosť, veselosť i smútok, ale ide o to, ako prežiť.
Herecké prostredie je mimoriadne emotívne a existenčne vratké. Je to v opere obsiahnuté?
Herec chce šancu, lebo keď ju dostane, už nie je odloženou bábkou, môže ukázať svoje remeslo. Doba je zvláštna, máme všetkého veľa, ale aj veľa nevyužitých ľudí. Človek sa teda snaží na seba upozorniť, urobí si napríklad webstránku. Spievanie „je vecou života a smrti“, čo je tiež Goldoniho výrok. Ten spevák nemôže spievať hocičo, hlasivky sú citlivý orgán, môžu sa úplne zničiť, takže – je to dramatické. Nemôžem však viac prezradiť, len toľko, že ku koncu je v opere situácia, keď sa speváci dostanú do jednej veľmi nezávideniahodnej situácie.
Názov opery naznačuje aj virtuálne rozmery – Dotcom má byť niečo ako „bodka com“?
To Dotcom je normálne meno človeka alebo fantóma, bytosti alebo nebytosti, ktorá riadi ten neviditeľný svet. Dotcom je akoby ten internet, sila, ktorej mnohí podliehajú, veria, predávajú sa jej. A toto, vlastne to nejestvujúce, akoby začalo mať svoju identitu. Táto postava je činoherná.
Foto: Ján F. Lukáš
Okrem opier skladáte aj inú hudbu – je to pre vás vždy rovnako náročná práca alebo niekedy to ide aj „ľavou rukou“?
Opera je veľká forma, do šírky aj do hĺbky. Kým človek skomponuje hoci jednu minútu a je s ňou spokojný, trvá to nejaký čas. Ja sa však vidím ako hudobný skladateľ, ktorý miluje svoju prácu. Tá ma absolútne napĺňa, a to vždy. Či robím operu, či vokálno-symfonickú skladbu k nežnej revolúcii, alebo filmovú hudbu k filmu Dubček. Nikto nevie dopredu, ako čo má znieť. Ide o hudobnú myšlienku. Keď ju skladateľ má a vie s ňou pracovať, to je základ. Treba ovládať remeslo, ktoré sa rokmi cibrí, a nápady prichádzajú. Mám deti, robím domáce práce, ale vždy sa už teším na komponovanie. Keď mám všetko hotové, utekám z kuchyne, aby som mohla robiť. Nesmierne ma to napĺňa radosťou z úniku do tvorby, kde už myslím na publikum, súlad, mám nádej, že si to niekto všimne. Je to krásne. Teším sa z úspechov, lebo cez ne skladateľ žije ďalej a nielen na jednom mieste. Všetko robím s rovnakým nadšením a nemôžem to robiť polovičato.
Radíte sa s niekým?
Vo svojom okolí mám dvoch-troch ľudí, na ktorých mienke či rade mi záleží. Jedným z nich je môj profesor skladby Paul Patterson. Píšem svoju vlastnú autonómnu hudbu. To je moja suverénna hudba, mám predstavu, aká má byť. Mám svoj hudobný softvér, ktorý som si vypestovala rokmi. A pestujem si ho ďalej. Vo filmovej hudbe je to trolinku ináč, máte nad sebou režiséra. Filmový autor s režisérom by mali nájsť spoločnú „reč“, ktorá má v danom filme fungovať ako jedna zo zložiek, hudba vo filme nemá mať dominantný post.
Kedy ste pocítili, že hudba je vaším osudom?
Odmalička som bola s hudbou. Rodičia sa venovali populárnej muzike a rozlišujem hudbu len na dobrú a zlú. U nás bola dobrá hudba. Spomínam si, ako sa mi otec aj mamina venovali, mala som vynikajúci sluch aj dobré školy a učiteľov. Ďalším učiteľom bol sám život, mala som rada skúšky s muzikantmi, ktorí mi hovorili všelijaké pripomienky a ja som si ich ukladala v sebe. Človek nezačne hneď písať operu, tá suverenita prichádza s rokmi.
Otec sa vašich úspechov nedožil, čo na ne hovorí mama? Príde na premiéru opery?
Viac sa jej páči moja filmová tvorba. Do Rakúska asi nepríde, bolo by to pre ňu namáhavé, ale do Bratislavy sa chystá na môj profilový koncert 28. augusta na záver festivalu Viva musica!
Otec vám vraj chcel dať meno Bratislava. Asi tušil, že budete známa a chcel mesto presláviť?
Áno, mal taký plán, ale skončil napokon pri Kežmarku a dal mi meno po tamojšej štvrti Ľubica. On Bratislavu miloval. Študoval na chemicko-technologickej fakulte, bol inžinier. A bol aj jeden zo zakladateľov Traditional Revival Jazz Bandu. Vynikajúco hral na trubke, na klavíri, bol dobrý improvizátor. Ale to „komično“, „herečno“, to je v našej mame.
Takže brat Marián toho viac asi podedil po mame? Nevystupujete spolu?
Niekde sa určite zjavíme. My si radi zahráme, keď sa stretneme. Radi sa zhovárame o hudbe. My sa navzájom inšpirujeme, ale každý sme iný. On je pre mňa aj hnací motor. No počkaj, ty uvidíš! hovorím si. To je také zdravé provokovanie. V detstve sme sa vždy vyháňali od klavíra, každý chcel hrať. On sa však aj rád pozeral, ako to robím ja, je mladší. Sme málokedy spolu, skôr sa len počujeme v telefóne, ale keď sa vidíme, je to radosť.
Foto: archív Ľubice Čekovskej
Spomenuli ste profilový koncert Portrét. Aký by bol autoportrét?
Asi podobný. Toto je môj portrét pre ľudí, ktorí poznajú moju tvorbu, ale nemali ešte možnosť vypočuť si naraz viacero skladieb. Som šťastná, že tam zaznie symfonický orchester, aspoň dúfam, lebo „korona“ ešte stále všetko ohrozuje. Uvidíme. Zaznie tam Klavírny koncert a hudba z filmovej oblasti. Keby bolo viac času a priestoru na skúšky, namixovala by som si tam asi väčší kus toho moderného a veľkého z filmovej hudby, ale je to záver festivalu a ten by mal byť odľahčený, krásny, milý. Som s tým programom spokojná. Je to teda ten autoportrét!
Ale vy ste aj klaviristka. Na koncerte bude hrať vynikajúci Miki Škuta. Netúžite niečo zahrať sama?
Mohla som na koncert zaradiť aj môj starý jazz. Mala som ho mať aj v Bregenzi. Chcela som si tam priviezť sedem našich skvelých muzikantov, ale zišlo z toho. Môj nástroj je však naozaj klavír, chcela som sa ukázať ako muzikant. Vo svojej filmovej suite si zahrám svoj klavírny part.
Máte jeden klavír celý život?
Jeden klavír mi dal brat zreštaurovať. Je to náš domáci klavír August Förster, pri ktorom sme vyrastali a bolo pri ňom aj veľa hádok. Teraz mám – už asi dvadsiaty rok – požičaný klavír z Hudobného fondu. Je to staršie pianíno, ktoré nie je v nejakom extra stave, ale pre mňa je úžasné tým, že je zviazané s mojím životom a pri ňom sa mi narodili aj moje dve deti. Je to niečo, čoho sa už neviem vzdať. I keď – ja nekomponujem vážnu hudbu pri klavíri. Keď robím hudbu k filmu, tak sa melodicky vyhrám, ale komponovanie pre orchester, to je niečo iné.
Komponujete na papieri?
Áno a niekedy aj priamo ťukám do notovej osnovy v počítači. To vtedy, keď už mám predstavu a poznámky popísané na papieroch. Mám taký organizovaný chaos. A z toho chaosu sa vytriedia zbytočnosti a zostane to, čo chcem. Lepšie je mať veľa a vyhadzovať.
Potrebujete pri tvorbe samotu? Máte ju rada?
Je to veľmi samotárska práca. Ale môže ma pokojne obklopovať hluk. K tejto disciplíne ma priviedli moje deti. Ku svojim skladbám mám však o to bližší vzťah. Viem presne, čo som kedy robila, čo s nimi súvisí. Je to určitá kronika, denník.
Je pre skladateľa dôležité, odkiaľ pochádza? Ste z východu – odlišuje vás to v niečom?
Mala som pekné detstvo, ale nebolo jednoduché. Rodičia kvôli práci muzikantov často odchádzali preč, otec predčasne zomrel, ale niekedy práve takéto skúsenosti spôsobia, že stojíte trocha pevnejšie na zemi. A východ je nádherný! Pitoreskný. Je tam úžasný folklór. Moja mama nádherne spieva, pozná stovky, tisíce piesní. My sme pri klavíri žili. Klavír bola naša hudobná hračka. Dobre je, keď je tvorca máčaný do rôznych prostredí. Človek tak všeličo stretá, poznáva, drží ho to pri zemi a odpudzuje nenávisť. Vždy sme hrali podľa sluchu, vždy… a robíme to doteraz, je to veľká sloboda.
Aká ste podľa denníkových záznamov? Máte čas napríklad na priateľky?
Život mám naozaj trocha nalinajkovaný a môžem o sebe povedať, že som dosť disciplinovaný človek. Viem sa dobre porozprávať s priateľkami, ale nezazlievajú mi, že nejdem všade s nimi, neťahajú ma stále niekam. Teším sa aj z každodenných starostí a stále očakávam, že všetko bude ešte lepšie, krajšie. Som optimistka. Mám veľa energie. Chodím aj cvičiť, už ráno sa vybúrim s mojou trénerkou Jankou. A chodím behať do parku.
Synovia pôjdu vo vašich šľapajach?
Mám dve deti – jeden syn je totálny futbalista, hrá za SC Petržalka, a druhého baví hudba. Teuško je hudobník a krásne maľuje, on asi bude pokračovať. Má vynikajúci sluch. U nás boli časy, keď sa počúvala iba opera, teraz počúvame aj všeličo iné, ale Don Giovanni alebo Tosca, to je hudba, ktorú máme stále radi. Ťažko vyberať. Hudieb je krásne množstvo. Ja ani starú hudbu nezavrhujem, je to aj inšpirácia, aj veľký zdroj remesla. A krásna je najmä muzika naživo. Najviac si vychutnám živý koncert – to je opak digitálneho sveta, o ktorom je aj moja nová opera. Keby sa nás zmocnil, tak sme skončili! Živý orchester je zo živých bytostí, ktoré venovali hodiny a hodiny svojmu nástroju. Príde dirigent a sústredí tok hudobnej informácie, ktorú niekto napísal. Je to krásne. A rúška na ústach akoby upozorňovali, aby sme menej hovorili a viac počúvali. Uši sú voľné, venujme sa hudbe!
Ľubica Čekovská
Narodila sa 16. marca 1975 v Humennom. V roku 1998 absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória hudby. Počas štúdia na vysokej škole študovala aj kompozíciu u profesora Dušana Martinčeka. V štúdiu pokračovala v postgraduálnom štúdiu kompozície na Royal Academy of Music (RAM) v Londýne u profesora Paula Pattersona. Absolvovala aj kompozičné kurzy u Roberta Saxtona, Thomasa Adésa, Arva Pärta a Harrisona Birtwistlea. Napísala opery Dorian Gray a Impresario Dotcom. Vystúpi na festivale Viva musica! Má dvoch synov a jej bratom je hudobník Marián Čekovský.
