Janoska Ensemble: Vo štvorici sme najsilnejší. Zahráme aj maratón

V rodnej Bratislave ste vystúpili s rôznymi programami už viackrát. Čo chystáte s džezovým saxofonistom Tonym Lakatosom?

František: Pre našich fanúšikov v Bratislave pripravujeme niečo špeciálne – spojenie so saxofónom bude aj pre nás nové. Spojíme dva veľké svety – klasiku a džez a vydáme sa na dobrodružnú cestu, máte sa na čo tešiť.

Už v minulosti ste spájali rôzne žánre a skladateľov, nebáli ste sa skombinovať ani Michaela Jacksona s Paganinim. Aj teraz divákov čaká niečo také?

Roman: Sme stále otvorení novým veciam. Hľadáme nové cesty a nové spojenia.

Ondrej: Tonyho poznáme odmalička, počúvame ho veľmi dlho a veľmi sa tešíme na spoluprácu s ním.

Julius: Sme šťastní, že budeme hrať s takým medzinárodne známym džezovým umelcom. Hrali sme už s mnohými džezmenmi v Amerike, teraz môžeme prezentovať náš Jánoška štýl v celej jeho šírke. Ukážeme, že sme doma aj v džeze.

Hovorievate, že Jánoška štýl sa stále rozvíja. Kam sa posunul?

František: Od nášho posledného rozhovoru pred dvoma rokmi sme zasa precestovali skoro celý svet. Vo vydavateľstve Deutsche Grammophon sme vydali naše posledné cédečko Revolution, kde popri virtuóznych skladbách, ale aj vlastných kompozíciách sme sa rozhodli predniesť v našich úpravách skladby Beatles. Dopadlo to veľmi dobre. Sme fanúšikmi Beatles, aj oni boli štyria…

Ale Beatles neboli bratia ako vy.

František: To nie. Ale ich hudba sa harmonicky aj melodicky hodí na úpravy do Jánoška štýlu. Je to zase niečo nové a spojili sme Jánoška štýl s populárnou hudbou.

Roman: Beatles tiež počúvame odmalička, chrobáci spravili revolúciu v popovej hudbe a my sme na cédečku chceli ukázať, že dokážeme spôsobiť revolúciu v klasickej hudbe.

Koľkokrát ste vystupovali s Tonym Lakatosom?

František: Ako Jánoška Ensemble sme s Tonym ešte nevystupovali, hoci sa dávno poznáme a chodíme si navzájom na koncerty. Naposledy prišiel Tony na náš koncert na Rheingau Musik Festival, kde sme ešte dlho do noci debatovali o hudbe a spolupráci. Keď sa naskytla príležitosť koncertovať na festivale City Sounds, oslovili sme Tonyho. Napísal mi, že sa splní jeho sen. Poznáme aj jeho brata, huslistu Robyho. Ale s Tonym to bude na Slovensku premiéra.

Roman: Tony patrí medzi najrešpektova­nejších saxofonistov sveta, takže sme veľmi radi, že prijal naše pozvanie.

Vraj na koncerte zahráte virtuóznu improvizáciu Cole over Beethoven. O čo pôjde?

Roman: Je to spojenie Ludwiga van Beethovena s americkým skladateľom Coleom Porterom.

František: Tento nápad prišiel pri nahrávaní cédečka Revolution. Veľmi sa hodí do tohto programu, ktorý je presne o spojení sveta klasiky a džezu. Nielen vaše noviny oslavujú výročie, ale aj Ludwig van Beethoven – tento rok uplynie 250 rokov od jeho narodenia. Zahráme aj vlastné kompozície, moje, Romanove aj Tonyho, naše best of skladby aj džezové štandardy ako All the things you are.

Ondrej: Tony Lakatos a saxofón, to je aj pre nás výzva. Budeme sa snažiť priniesť publiku čo najviac kreativity.

Ako skúšate?

Ondrej: Tony priletel začiatkom septembra a na skúšky máme dva dni vo Viedni.

Iba dva dni? To stačí?

Ondrej: Samozrejme, už sme si poslali nápady, na skúškach všetko doladíme.

Veď džezmeni musia vedieť improvizovať a práve v tom ste vy Jánoškovci majstri. Vraj ste zvyknutí improvizovať odmalička.

František: Hej, odmalička nás viedli k improvizácii. Hlavne v klasickej brandži, kde sa pohybujeme, je to niečo výnimočné. Nie je veľa klasických hudobníkov, ktorí improvizujú. Táto super vec v klasickej hudbe akoby vymrela. Pritom kedysi to bolo u velikánov ako Johann Sebastian Bach, Ludwig van Beethoven, Mozart či Chopin samozrejmosťou. Liszt aj Paganini vedeli improvizovať.

Prečo to dnes nefunguje?

František: Možno preto, že improvizácia sa nevyučuje na vysokých školách. My na našich workshopoch a majstrovských kurzoch po celom svete vyučujeme improvizáciu v Jánoška štýle. Čudovali by ste sa, koľko ľudí sa z minúty na minútu zmení, keď začnú improvizovať. Niekedy stačí stlačiť pomyselný gombík – a už to funguje. Ale je iné, ak vás k improvizácii vedú odmalička.

Ondrej: Kedysi v barokovej hudbe bola improvizácia čosi normálne. Ľudia hrali vlastné kadencie a boli oveľa spontánnejší. Neviem, či dnes tým, že notácie sú také dokonalé, sa nikto neodváži priniesť niečo nové alebo to nejako zmeniť. Ľuďom akoby chýbala odvaha. My to chceme zmeniť. Hudba je celosvetový jazyk, musí byť spontánna. Naše koncerty sú vždy spontánne.

Takže sa vám vlastne nemôže stať, že niečo zabudnete. Vždy si niečo vymyslíte?

Ondrej: Asi 50–60 % vecí máme dohodnutých, ale všetko ostatné je improvizácia. To je aj zaujímavé pre naše publikum: každý náš koncert je iný.

František: Väčšinou nehráme na koncertoch z nôt. Radi zatvárame počas hrania oči, odovzdávame myseľ hudbe a emóciám.

Ondrej: Zároveň to na ľudí pôsobí uvoľnenejšie, neboja sa zatlieskať počas skladieb a prejaviť emócie.

Julius: Vždy radi hráme v Bratislave, dáva nám to výhodu domáceho prostredia. Býva tu obzvlášť skvelé publikum.

Hovoríte o domácom prostredí, hoci práve vy, Julius, ste sa nenarodili v Bratislave.

Julius: Nie, moji rodičia sú z maďarského Győru, ale ja som sa narodil v Nemecku – v Kostnici. Ale už sme v Bratislave hrali niekoľko koncertov, prvý v rámci feszivalu City Sounds bol s hviezdnym gitaristom Bireli Lagrenom – hrali sme skladby Djanga Rinhardta, ďalší koncert s francúzskym akordeonistom Richardom Gallianom – tam sme sa sústredili na tango a teraz budeme hrať s Tonym Lakatosom aj americký bebop, spojíme ho s naším Jánoška štýlom. Takže aj my sami sa týmito spoluprácami neustále vyvíjame. Obohacuje nás to.

František: Ešte by som rád doplnil k improvizácii. Aj na našich majstrovských kurzoch sme veľa debatovali o tom, že keby žil Liszt, ani on by nezahral dvakrát svoju skladbu rovnako. Preto si myslím, že aj sami skladatelia by sa tešili, keby počuli naše úpravy. Veď aj v minulosti sa požičiavali melódie, Liszt od Paganiniho a naopak, a robili sa na ne variácie…

Ondrej: Velikáni ako Liszt, Paganini či Bach to brali tak, že to napísané je len jedna z možností, ako hrať, ale nie jediná. Možno už na druhý deň by skladbu napísali celkom inak.

Váš švagor Julius spomenul výbornú domácu atmosféru. Naozaj je iná, ako keď hráte v Amerike alebo trebárs vo Francúzsku?

František: Všade na svete sa cítime doma, pretože publikum nás víta obrovským potleskom. Predsa však keď prídeme do mesta, kde sme sa narodili, je to úplne iný pocit. Asi preto je publikum iné, príde nám tam veľa ľudí z rodiny, kamarátov, aj profesori a učitelia.

Ondrej: V Bratislave sme sa narodili, chodili sme sem na základnú školu, na hudobnú aj na konzervatórium. Až neskôr sme sa presunuli do Viedne, ale základy sme získali v Bratislave. Žije tu naša rodina.

V našom prvom interview spred piatich rokov ste povedali, že rodičia vám stále čosi radia, dávajú vám pripomienky. Ešte stále to platí?

František: Stále. Keď nahráme album alebo nový projekt, usmernia nás alebo pochvália. Niekedy aj povedia, že niečo mohlo byť ináč.

Ondrej: Rodičia sú najprísnejší kritici.

František: Otec je huslista, maminka spievala. U nás spieva najstarší brat Arpád, aj jeho sme zapojili do programu.

Doteraz ste ešte nemali spojenie so saxofónom?

Roman: Nie. Vyberáme si hudobných partnerov tak, aby sme s nimi mohli improvizovať a Tony Lakatos je majster improvizácie. Pasuje k nám.

Zažili ste vôbec človeka, ktorý by k vám do partie nepasoval?

František: Zatiaľ nie.

Roman: Keby sa nevedel pohybovať vo všetkých žánroch tak ako my, tak my sa prispôsobíme. Alebo sa po čase prispôsobí on nám.

František, vy ste pred časom zložili Dunajskú symfóniu. Aký bol jej ďalší osud?

František: Premiéra bola s Viedenskými symfonikmi v Musikvereine pod taktovkou Adama Fischera, potom sme to hrali v Taliansku, Nemecku, niekoľkokrát v Amerike, v Česku s brnianskou filharmóniou. Špeciálne je to tým, že my sme sólisti tejto symfónie, takže bez nás sa to nemôže hrať. Symfónia má tri časti – prvá je Bratislava, druhá Viedeň a tretia Budapešť. V každej časti je zapojený špeciálny nástroj, v prvej fujara, v druhej citara, v tretej maďarský nástroj tárogató.

Takže šírite povedomie aj o nástrojoch, ktoré vo svete nie sú až také známe?

František: Fujara znela prvýkrát v Zlatej sále viedenského Musikvereinu v našej symfónii. To bola premiéra. Pozvali sme si majstra Róberta Puškára.

Roman: Ľudom sa to veľmi páčilo, zvuk a farba fujary.

Postihla vás nejako koronakríza?

Ondrej: Ja som sa to snažil brať optimisticky. Pred koronou sme hrali každý rok asi 100 koncertov, tesne pred koronou sme boli v Japonsku. Keď mám povedať pravdu, táto pauza nám aj dobre padla. Oddýchli sme si s rodinou, získali sme čas na veci, ktoré normálne nestíhame – na záhradu, grilovanie, bolo to fajn obdobie, užili sme si pohodu. Samozrejme, venovali sme sa aj novým kompozíciám.

Roman: Ale teraz sa už tešíme, že sa to pomaličky rozbieha. Už sme mali viac koncertov a tešili sme sa na bratislavský koncert. Ten sa odkladá na koniec roka. Termín upresníme.

František: Umenie je všade okolo nás, je v našich životoch veľmi dôležité – pauzy už bolo dosť. Publikum často rozdelíme, pretože niekde je povolené koncertovať pre 500, niekde pre 250 ľudí, takže my niekde odohráme dva alebo aj štyri koncerty po sebe.

Za jeden deň?

Roman: Vo viedenskom Konzerthause sme vo Veľkej sále za deň odohrali tri koncerty. Bolo to asi pred mesiacom.

František: Koncert bol trošku upravený, trval hodinu dvadsať minút.

Aj na treťom koncerte za sebou ste ešte mali energiu?

Ondrej: Nebolo to jednoduché, medzi koncertmi sme mali len 30 minút pauzu, takže sme hrali ako keby maratón.

František: Povedali sme si, že na prvom koncerte zo seba vydáme maximum a uvidíme, čo ďalej. Ale prvý koncert zaznamenávala televízia, takže sme museli podať maximálny výkon, na druhom koncerte sa objavil Ondrejov profesor Boris Kuschnir a na tretí koncert prišla operná hviezda Anna Netrebko, takže všetky museli byť stopercentné, nič sa nedalo uľahčiť. Navyše naše publikum nám dáva energiu.

Ondrej: Po koronapauze máme teraz strašne veľa energie.

Roman: Ja som sa počas pauzy dobíjal cvičením jogy. Takže sme to všetci zvládli. V Bratislave sme už hrali dva koncerty po sebe v jeden deň – aj s Gallianom, pretože vstupenky sa veľmi rýchlo vypredali a museli sme pridávať, nechceli sme ľudí sklamať.

František: Koncert mal byť v Starej tržnici, tam už sme zvyknutí, je tam krásna atmosféra. A kúsok odtiaľ, na Klobučníckej ulici, sme vyrastali.

Roman: Naši fanúšikovia hovoria, že vďaka improvizáciám je každý náš koncert iný, preto sa radi vracajú a baví ich vypočuť si aj viackrát ten istý program.

František: Keď sme napríklad vystupovali s Richardom Gallianom, mali sme program plný noviniek, aby sme sa neopakovali. Ale na prídavky potom aj tak publikum žiadalo naše best of skladby Paganinoška alebo Rumba for Amadeus. Je super, že nás sledujú, sme radi, že máme takých skvelých fanúšikov. Niektorí za nami chodia aj za hranice Slovenska. Raz za nami na koncert prileteli fanúšikovia až z Hongkongu.

Ondrej: Ešte by som doplnil, že pre koronu sa nám presunulo veľké americké turné na budúci rok, mali sme mať aj čínske a európske turné, všetko sa presunulo o rok. Ale už zasa sme odohrali koncerty v Rakúsku, vo Švajčiarsku, v Maďarsku, budeme v Česku a radi by sme vystúpili aj v Bratislave. Niečo chystáme na december.

Hrali ste s mnohými svetovými osobnosťami. Povedali ste, že kedysi ste ich obdivovali, no dnes sú mnohí z nich vaši kamaráti. Ktorý kamarát pribudol najnovšie?

Ondrej: Naposledy sme v Eisenstadte hrali na koncerte s manželom Anny Netrebko, on je famózny tenor Yusif Eyvazov – to bolo fantastické. Všade, kam ideme, máme kamarátov.

Roman: Kamarátime sa aj so slávnym tenoristom Placidom Domingom, odovzdávali mu cenu v Salzburgu. Po našom vystúpení sa postavil ako prvý a tlieskal nám. Novým kamarátom je aj Hans Zimmer, slávny skladateľ filmovej hudby, s ktorým sme spolupracovali vo Viedni v rámci projektu Hollywood in Vienna. Hrali sme mu jeho kompozíciu Piráti z Karibiku a z našej verzie bol nadšený. Odvtedy je naším verným fanúšikom. Sme pravidelne v kontakte.

Videla som vás aj na koncerte Dalibora Karvaya a Romana Patkolóa s Danielom Buranovským, tam ste prišli ako diváci. Šli ste tam podporiť Dalibora či Romana?

František: Oboch, sú to naši kamaráti.

Roman: Kolegovia v hudbe by sa mali podporovať, keď je čas, radi chodievame na koncerty.

Keď robíte majstrovské kurzy, učíte študentov všetci štyria naraz alebo si ich rozdelíte?

Roman: Na klasických majstrovských kurzoch je to tak, že každý učí zvlášť – husle, klavír atď. Ale my učíme spolu náš Jánoška štýl. Nejde len o to, naučiť niekoho hrať na nástroji, ale otvoriť mu dvere do nového sveta a ukázať mu cesty, ktoré nepoznal. Najsilnejší sme, keď sme všetci štyria spolu. Vtedy to vieme aj najlepšie ukázať a naučiť.

Ondrej: Vtedy ľudia pochopia, čo je náš štýl a improvizácia. Je dôležité podporovať mladú generáciu. Preto aj robíme majstrovské kurzy, aby sme inšpirovali ďalších mladých, posúvali umenie ďalej.

Vy umenie posúvate aj v rodine – aj vaše deti idú vo vašich šľapajach, však?

Roman: Počas korony som mal viac času, tak som trojročného Romanka naučil hrať na husliach. Začal hrať už dávno. Husle boli jeho prvá hračka, už ako ročný vedel, ako na nich hrať. Teraz už sa jeho hra dá aj počúvať. Hudbe sa venuje aj dcérka Melody a dvojročný Marko.

František: Môj Amadeus má sedem rokov, hrá na klavíri a husličkách, cez koronu zložil svoju prvú pesničku. Možno z neho bude komponista. Päťročný Leonidas hrá na celle a malá Naomi ešte len tancuje a spieva.

Ondrej: Ja mám dve dcérky – Valentínku a Letíciu, u oboch cítiť talent. Vyrastajú v hudbe tak, ako sme vyrastali kedysi my. Tradíciu posúvame ďalej.

Roman: A podobne je to aj v rodine nášho švagra Darvasa, aj u nich je hudobná tradícia.

Julius: Moje dve dcéry už sú staršie, majú 23 a 18 rokov. Laura hrala na klavíri, ale študuje právo, a Marta sa dala na ekonomiku. Nehrá aktívne, ale hudbe výborne rozumie.