Rátam len úspešné piesne, hovorí Kamil Peteraj

Mnohé piesne si ľudia pamätajú dlhé roky, kvôli melódii, textom, spevákovi či speváčke, prisvojíme si ich, až sa stanú súčasťou nášho života ako vzácne fotografie či spomienky. Textár a básnik Kamil Peteraj má ten dar, že vie stvoriť práve také piesne, ktoré tu ostávajú desaťročia. Stretli sme sa v deň básnikových 75. narodenín, keď zároveň krstil novú výberovku Mira Žbirku aj jeho songbook.

22.09.2020 07:00
peteraj pilc m Foto: ,
V momente, keď Kamil Peteraj púšťa pesničku na verejnosť, prestáva byť jeho majetkom, začína žiť sama.
debata (6)

Stáli ste pri zrode mnohých spevákov a speváčok, odštartovali ste aj kariéru Mekyho Žbirku, veď jeho prvý sólový album bol zložený výhradne z vašich textov. A vraj spolupracujete doteraz, teda nejakých 40 rokov. Ako je možné, že vám to tak dlho vydržalo?

Lebo sme si ako autori veľmi sadli. Dejú sa zvláštne veci medzi nebom a zemou, ktoré voláme rovnaká „krvná skupina“. Znie to už ako klišé, ale pravda je, že na mnohé veci máme rovnaké názory aj bez toho, aby sme o tom hovorili. Môže ísť o pesničky, estetiku, o to, čo sa deje okolo nás, o ľudí – kto nám vonia viac a kto menej. Jeho prvý album vyletel nečakane, druhý ešte viac, jeho popularita rástla a prešli sme spolu roky, sme dobrí priatelia. Keď ma požiada, rád preňho urobím text a vždy sa na to teším, lebo k tomu patria aj veľmi príjemné debaty. Ale väčšinou si napíše texty aj sám.

Konzultuje to vtedy s vami?

Nie a ani by som sa mu neodvážil radiť.

Meky Žbirka práve vydal svoj songbook, ktorý obsahuje 180 piesní a z nich je údajne až 50 vašich – z vášho textárskeho pera. Keby ste mali vydať knihu všetkých vašich textov, koľko by ich asi bolo?

Mám dva údaje: keď tam zahrnieme aj seriálové piesne, tak som napísal asi 2400 textov, ale ja sám ich rátam okolo 1600 – 1800 piesní. Nikdy som to nepočítal presne, pretože podľa mňa sa rátajú hlavne úspešné piesne. No a potom sú tie ostatné…

A aký dlhý je podľa vás zoznam tých úspešných?

Reálne 80 – 90, keď hovoríme o veľkých hitoch, ktoré sú živé a nie o tých, ktoré zasvietia len nachvíľu.

Máte niektoré svoje obľúbenejšie piesne?

Žiadnu nefavorizujem. Pieseň je tu pre publikum a publikum si vyberá svoju pieseň. My, ktorí ich tvoríme, si môžeme niečo myslieť, ale v odhadoch popularity sa často mýlime. V momente, keď pesničku púšťam na verejnosť, prestáva byť mojím majetkom, žije si sama. Samozrejme, že ma teší, keď sa pesnička ľuďom páči, keď vyjadrí určité dobové pocity tak, že prežije roky. Nebudem radšej hovoriť koľko, lebo pieseň je ženského roku, aby sa náhodou neurazila – ale napríklad Balada o poľných vtákoch má štyridsať rokov.

Ako textár ste „len“ spoluautor piesne – aký podiel zodpovednosti za osud pesničky cítite?

Poslucháč vníma pieseň najmä cez speváka alebo speváčku a cez hudbu, až potom počuje nejaký text a vôbec nemusí vedieť, kto je jeho autorom. Až pri druhom alebo treťom raze si to možno všimne alebo začne po autorovi pátrať. Dovtedy som ako textár skrytý pod názov piesne – ľudia počúvajú napríklad Biely kvet či V slepých uličkách s Mekym Žbirkom a Marikou Gombitovou. Mnohí až po čase prídu na to, že ten textár už napísal aj iné veci… My všetci, ktorí robíme pieseň, slúžime jej. Pieseň je na vrchole. Ani skladateľ, ani textár, ani basista či dokonca ani spevák nie je ten jediný najdôležitejší, na vrchole je pieseň.

Teraz máte narodeniny – čo vám vie urobiť radosť?

Mám rád každý jeden deň v živote a keď sa podarí dobrá pesnička, teším sa z toho. Veľkú radosť mi robí, keď vychádza krásna kniha, ktorú sme vydali s výtvarníkom Martinom Augustínom, volá sa Texty v obrazoch a obrazy v textoch. Taká kniha sa pripravuje niekoľko mesiacov a keď už vyjde, je to veľká radosť. Mojou veľkou radosťou sú moji vnuci a som rád, že mám úžasnú manželku, mladistvú a inteligentnú, ktorá je aj dobrá lekárka. Samozrejme, že sa poteším, keď mi z neba spadne dobrý text, lebo dobrý text sa nerodí len tak. Niekedy vzniká ako dôsledok viacerých neúspešných textov.

Chcete povedať, že ako úspešný autor máte veľa „odpadu“?

No samozrejme. Píšete a píšete, ale nie je to ono a zrazu sa ani nemusíte namáhať a príde to samo, ako odmena. Až keď máte plnú izbu odpadu, potom príde niečo, s čím ste spokojný. Nechcem sám sebe fanúšikovať, principiálne som vždy nespokojný a hľadám niečo ešte lepšie. Nepokoj nespokojnosť je základ tvorby. A keď píšem na melódiu, musím text na ňu presne našiť, vtedy treba byť veľmi trpezlivý a hrať sa s každou slabikou a písmenkom. Pieseň musí byť spevná, aby pri nej spevák mohol dýchať, aby sa cítil komfortne, zároveň musí vyjadrovať jeho „ja“, treba brať do úvahy veľa faktorov. Pieseň sa píše tak, ako keď scenárista píše dialóg.

Máte pocit, že ste na seba s vekom náročnejší?

Áno, a je na to jednoduché vysvetlenie. Keď je človek voči sebe kritický, minulosť pracuje proti nemu. Vždy si hovoríte: keď som vtedy urobil niečo takého, teraz mám ísť popod latku? Aj ľudia zvonku a hlavne v pope sú voči vám kritickí a porovnávajú vás so samým sebou: keď ste písali tie Atlantídy, bolo to lepšie…Ono to nové ani nemusí byť horšie, ale keď už raz o vás vznikne nejaké klišé, musíte s ním neustále bojovať. Preto aj keď viem ako, nejdem ľahšou cestou a nestojím na mieste. Doba sa posúva, ľudia majú iné myslenie, iné témy. Keď chcete napísať dobrú pieseň, musíte pár slovami vystihnúť to, čo visí vo vzduchu. Keď sa toto podarí, máte hit.

A čo visí vo vzduchu teraz?

Iks vecí. Nie je to jednoduché a nedá sa to ľahko dostať do piesne. Podľa mňa je teraz doba, v ktorej existujú paralelne dve-tri pravdy, aj úplne protichodné a neviete, ktorá z nich nie je pravda, ale lož. Myslím, že takáto doba tu ešte nebola. Napríklad Covid sa niekedy zdá ako mediálny vírus a niekedy zas ako veľmi vážna vec, ale keď sa na človeka valí denne 14-tisíc informácií, ako som niekde čítal, nie je ľahké sa v nich zorientovať a vybrať si. A keď si už vyberiete, ako to všetko dokážete spracovať svojím večne pochybujúcim rozumom? Informácie a udalosti sa na človeka valia a vaša životná skúsenosť, vzdelanie, či vedomosti sú vám niekedy nanič. Ako napísal jeden filozof: teraz žijeme v slobode, pred ktorou nemáte kam uniknúť. Sme povinne slobodní, hoci nám to niekedy kazia politici, keď sa nám z nej snažia ukrojiť. Je ale bezbrehá sloboda to najväčšie víťazstvo? Ak nie, tak potom aká sloboda, oklieštená, regulovaná? A nastupuje veľa ďalších otázok.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #Miroslav Žbirka #Kamil Peteraj #songbook