Nedávno ste pokrstili spolu s Kamilom Peterajom knihu vašich piesní, ktorá okrem textov obsahuje aj akordy k nim. Myslíte, že bude ľuďom slúžiť skôr ako pripomienka obľúbených piesní alebo ako spevník?
Asi skôr prakticky, aj ja sám, keď si chcem niečo zahrať od Lennona či McCartneyho, mám takú knihu s akordmi, ktorá vyzerá veľmi podobne. Melodickú linku ich skladieb, samozrejme, poznám, ale je fajn pripomenúť si akordy a vidieť celý text. Zíde sa mať to všetko pohromade a zároveň je to praktické pre toho, kto si chce zahrať a trošku muzicíruje. A pre toho, kto si chce tie piesne pripomenúť, sú zoradené pekne chronologicky, podľa albumov: začína to Doktor sen a končí "ostatný“ Double album – hovorím ostatný, lebo dúfam, že nie je posledný…
Okrem textov piesní a akordov v knihe sú aj vaše spomienky na to, ako vznikali všetky vaše sólové albumy a špeciálne aj na niektoré skladby z nich.
Áno, je to taký kombinovaný songbook aj s dobovými fotografiami a je v ňom vraj 180 skladieb, je som ich nikdy nepočítal, ale môže byť. Ešte nikdy neboli takto pokope. Históriu zostavil novinár Vašek Hnátek a spomínanie mi nerobilo žiadny problém, lebo ma provokoval otázkami. Boli to dlhé a vyčerpávajúce rozhovory.
Foto: archív Mira Žbirku
Nebolo vám ťažko niektoré piesne vyzdvihnúť?
Zároveň s knihou sa pripravovalo aj 3CD, pritom som si ich oživil v pamäti a musel som z každého albumu vybrať tie najpopulárnejšie. Keď idete podľa týchto kritérií, stačí povedať album Doktor sen a logicky vám naskočí Balada o poľných vtákoch alebo V slepých uličkách. Ale potom si pridám Čierny deň, lebo aj on má svojich poslucháčov. Sú skladby, ktoré nemajú všeobecnú popularitu, ale pre mňa sú nejakým spôsobom dôležité. Výber skladieb na CD sa teda riadil hlavne tým, ako rezonovali u poslucháčov, plus som si k nim pridal niektoré podľa seba. Ale v Songbooku sú všetky, kompletne.
Váš Songbook má český text a dopĺňa ho slovenský preklad – je to podľa vás potrebné?
Ja som za to, aby to bolo rovnocenné. Keby vyšiel len v jednom jazyku, pripadalo by mi to neúplné. Som slovenský autor, ale nie všetci Česi vedia čítať po slovensky, čo platí aj naopak. Aj ja sám si pomáham oboma jazykmi, niekedy je výstižnejšie slovo v češtine a niekedy v slovenčine.
Tak to chce básnika – a váš Songbook krstí ten povolaný – Kamil Peteraj. Vraj pre vás napísal asi 50 textov?
Tiež som to nepočítal, ale určite to boli tie zásadné. Kamil je autorom Balady o poľných vtákoch alebo Atlantídy a mnohých ďalších. Začal pre nás písať ešte v skupine Modus, bez neho si neviem svoju sólovú kariéru vôbec predstaviť. Moje prvé albumy sa skladali výhradne z jeho textov – V slepých uličkách, Biely kvet… A spolupracujeme spolu dodnes. Takže meno Kamil Peteraj veľmi úzko súvisí s celou mojou kariérou.
Teraz sa vám v krátkom čase zbehlo veľa vecí naraz – do kín sa dostal dokument o vás – Meky, vydali ste výberovku rovno troch CD, Songbook, uvažujete aj o svojej autobiografii?
To by som už asi preháňal… Ono sa to celé vlastne spustilo knihou Zblízka (v češtine), ktorú o mne napísal Honza Vedral. Z nej vychádzal Šimon Šafránek, režisér filmu Meky, a keď už sa narodil film, tak sme sa pustili aj do songbooku a 3CD. Ale začala to kniha. Sám som trocha prekvapený, čo všetko sme stihli, ale musím hovoriť v množnom čísle, pretože ja sám by som to nikdy nedal dokopy. Ja len skladám pesničky… a v ostatnom musíte mať šťastie na spolupracovníkov. Ja ho mám, najmä na moju Katku.
A k tomu ešte aj koncertujete. Nedávno ste mali turné v Česku, ako sa vám hralo?
Tieto koncerty v Čechách boli iné už len tým, že som ešte nikdy nehral divákom po filme, ktorý bol o mne natočený. Druhé nóvum bolo, že sme hrali v akusticky absolútne vyvážených sálach, v kinách, kde si pri výstavbe dali záležať aj na akustike. Prejaví sa to hneď, keď hráte, že to znie dobre, bez tónov, ktoré vyrušujú. Okrem toho sme teraz boli oddýchnutí, lebo sme menej cestovali. Cestovanie unavuje – keď niekam idete pol dňa a máte hodinu pred koncertom na aklimatizáciu, a zajtra znova a takto to ide dva týždne, začnete byť unavení. Potom do koncertu nemôžete vložiť toľko energie. Teraz sme si vychutnali, že stojíme pred ľuďmi a hráme. Momentálne to býva vzácnejšie, tak si to účinkujúci a možno aj diváci viac vážia.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Naplánované sú aj koncerty na Slovensku, ak to pandémia nezmení. Ako sa vám hrá v týchto neistých časoch?
Živé hranie začína byť veľmi komplikované, lebo naráža na rôzne obmedzenia. Vzhľadom na situáciu je to logické. Možno budem mať viac času na tvorbu nových skladieb, ale momentálne ma ten prípadný voľný čas neteší, lebo sme v situácii, ktorá neteší nikoho. My muzikanti sa od začiatku snažíme niečo robiť, len aby sme nesedeli v ubíjajúcej nečinnosti. Snažíme sa napĺňať svoje nalinajkované plány, ktoré sme si dali, ešte keď nikto netušil, čo sa bude na svete diať. Snažím sa byť aktívny.
Venujete sa hudbe a spevu denne, aby ste nevyšli z formy?
Áno, lebo aj hlasivky sú sval, ktorý musíte trénovať. Niečo málo o tom viem, hoci nie som na to expert. Doteraz ťažím z toho, čo ma naučil v mladosti môj hlasový pedagóg, legendárny František Tugendlieb. Nemôžem mu byť dostatočne vďačný! Rozumel hlasu aj tomu, čo potrebuje pop-rockový spev, ktorý je iný ako operný. Chodil som k nemu pomerne dlho a veľa si z toho pamätám. Dodnes mi veľmi pomáha, že trochu rozumiem, ako funguje hlas, a cvičím, aj keď nehráme, aby som bol pripravený, keď to príde. Koncert potom ukáže, či som sa pripravoval dobre.
Pri našom minulom rozhovore ste vraveli, že sa tešíte na to, že budete môcť zasa skladať pesničky. Už tá doba prišla? Pracujete na niečom novom?
Ešte sa na to len teším, lebo na to treba pokoj a ten nemáte, keď cestujete, navyše teraz za dramatických okolností. Mimo plánu sa mi však podarilo napísať pieseň do nového filmu Perinbaba a dva svety pre Juraja Jakubiska. Bola to prvá vec, ktorú som urobil už po Double albume. Volá sa Slovenská a Juraj k nej urobil klip.
Foto: Bontonfilm
Ako vlastne vznikla Slovenská? Vraj ste ju napísali pod vplyvom záberov z filmu…
Tie boli veľmi dôležité. Juraj Jakubisko ma zobral ku sebe a ukázal mi "obrázky“, ako on tomu hovorí, niečo mi o tom filme povedal a ja som sa tým nechal inšpirovať. Jeho režisérsky rukopis všetci poznáme, ako chlapec som obdivoval jeho filmy ako Kristove roky a novú vlnu, ale nikdy mi nenapadlo, že raz by som mu mohol do filmu nejako prispieť. Trocha ma tým vystrašil, ale nechcel som ho sklamať. Keď som išiel od neho domov, len veľmi opatrne som o tom rozmýšľal. Juraj má veľmi silné výtvarné cítenie a pravdepodobne to ma inšpirovalo k textu, akoby ma naviedol. Zároveň to ovplyvnila aj situácia, keď sa zatvorili hranice a ja som zistil, že odrazu nemôžem ísť do Bratislavy. S týmito pocitmi a Jakubiskovými obrázkami vznikla Slovenská. V inej situácii by som takúto pieseň asi nenaspieval. Chcel som prispieť songom, ktorý obstojí aj samostatne a nie je iba remeselne napísaný na určenú tému a teší ma, že sa Jurajovi Jakubiskovi pozdával. A zároveň som prekvapený, že sa tá pieseň vôbec narodila. Asi to tak muselo byť, bola to súhra okolností, všetko sa pospájalo a zrazu bola na svete pieseň. Je to zvláštne, ako niekedy piesne vznikajú… Navyše som oslovil správneho človeka, aby ju zaranžoval do podoby pre film a získal som nového spolupracovníka, s ktorým si rozumieme.
V Songbooku priznávate, ako ste si pri vzniku nejakej inej piesne vyslúžili titul policajt.
Áno, to mi povedal David Koller: To je pěkný policajt! On to povedal humorne, ale ja som o tej jeho vete trochu rozmýšľal a od tých čias som začal producentom menej do toho "kecať“, nechal som im rozviazané ruky. Už nie som "policajt“ a myslím, že to významne ovplyvnilo aj film Meky, kde som režisérovi nepripomienkoval nič, len som si prišiel pozrieť výsledok. Takáto pre mňa zlomová vec sa teda začala nenápadnou vetou. Ako všeličo dôležité v živote.
Miroslav Žbirka – Meky
Narodil sa 21. októbra 1952 v Bratislave anglickej matke Ruth Gale a slovenskému otcovi Šimonovi Žbirkovi. Od mladosti skladá a spieva piesne v oboch jazykoch svojich rodičov. V popmusic začínal ako člen skupiny Modus. V roku 1977 získali s Jankom Lehotským a Marikou Gombitovou zlatú Bratislavskú lýru za pieseň Úsmev. V roku 1981 založil s Lacom Lučeničom skupinu Limit a vydal sa na sólovú dráhu. V roku 1982 sa ako prvý interpret zo Slovenska stal československým Zlatým slávikom. Absolvoval množstvo koncertov doma i v zahraničí, zahral si v muzikáli Neberte nám princeznú a nahral mnoho autorských albumov. Niekoľkokrát sa stal Osobnosťou televíznej obrazovky. Z prvého manželstva má dcéru Denisu. V roku 1988 sa druhýkrát oženil s Češkou Katkou a spolu majú dcéru Lindu a syna Davida. V súčasnosti žijú v Prahe.
