Foto: SITA/AP
„Ľudia ako ja vedia už ako osem-, deväť- či desaťroční, že sú géniovia… Vždy som sa čudoval, prečo ma nikto neobjavil,“ vyhlásil John Lennon v čase, keď bol už na vrchole slávy.
Neznie to skromne, ale to už k nemu patrilo. Rovnako ako mladícka drzosť, rebelantstvo a citová nevyrovnanosť. Možno práve to z neho spravilo výnimočného umelca.
Na svet prišiel 9. októbra 1940 v anglickom Liverpoole, len pár hodín po tom, čo mesto zažilo jedno z najťažších bombardovaní nemeckého letectva. Nebola to však iba vojna, čo poznačilo jeho detstvo. Johnov otec Alfred, povolaním lodný stevard, bol ustavične na mori, a hoci spočiatku posielal peniaze, mal problémy so zákonom a neskôr bez stopy zmizol.
John preto vyrastal u starých rodičov, a keď si jeho matka Julia našla novú známosť, prevzala jeho výchovu teta Mimi a strýko George. Alfred sa po vojne síce vrátil, ale čoskoro zase zdúchol. Syna opäť navštívil až v roku 1964, v čase jeho najväčšej slávy, no John ho vyhodil. S otcom sa udobril až o 12 rokov neskôr, keď Alfred umieral na rakovinu.
Z gitary nevyžiješ
Ako u dieťaťa objaviť talent? John už ako malý veľmi rád čítal, maľoval, od siedmich rokov písal básne a krátke príbehy, ale hudobné vlohy ešte neprejavoval.
Teta by ho aj zapísala na hodiny klavíra, no predstava, že by musel pravidelne cvičiť, ho desila. „Vždy chcel všetko vedieť hneď. Nechcel strácať čas učením,“ prezradila o ňom Mimi.
Johnova cesta k hudbe preto viedla okľukou. Asi jediné „vzdelanie“ v tomto smere získal, keď ako dieťa spieval v cirkevnom zbore. Ako desaťročný začal hrať na ústnej harmonike, ale inak ho hudba nezaujímala.
Zato však nevynechal jedinú príležitosť, aby niečo nevyviedol. S kumpánmi sa napríklad zavesili na stromy a dupali po strechách autobusov jazdiacich pod nimi. Často sa tiež bil a vyvolával hádky.
Keď mal trinásť, zomrel mu strýko a Mimi jeho výchovu nezvládala. O to viac, že Julia, ku ktorej si hľadal cestu, sa správala skôr ako kamarátka než ako matka. Aby synovi a jeho priateľom zaimponovala, stvárala podobné hlúposti ako oni, čím vlastne podrývala Miminu autoritu.
V jednom však zohrala kľúčovú úlohu. Bola to práve ona a jej gramofónové platne, čo Johna priviedlo k muzike. Doma mala bendžo, na ktorom ho naučila zopár akordov, a v roku 1956 mu kúpila prvú gitaru.
Foto: Profimedia/Dmitri Kasterine / Camerapress
John, ktorý nikdy pri ničom nevydržal, odrazu zistil, že ho hranie baví. Zatúžil byť slávny ako Elvis Presley, i keď sa mu Mimi smiala: „Gitara je fajn, John, ale na živobytie si ňou nezarobíš.“ Našťastie sa nedal odradiť a s kamarátmi založil hudobnú skupinu. Podľa strednej školy, ktorú navštevovali, ju nazvali Quarrymen.
Spočiatku hrali hudbu známu ako skiffle, čo bol obľúbený štýl čerpajúci z džezu, blues a folku. Keďže nástroje boli vtedy drahé, muzikanti často hrali na tom, čo si sami zhotovili. Raritou neboli ani hrebene, plechovky, rumpľa či basa vyrobená zo škatule a rúčky od metly, na ktorú sa natiahli struny.
Quarrymen vystupovali najmä na jarmokoch a malých zábavách. Napriek tomu, že ich umenie za veľa nestálo, kdesi tu sa začal rodiť fenomén Beatles.
V júli 1957 sa stal členom skupiny Paul McCartney, v marci 1958 len 15-ročný George Harrison. Lídrom, ktorého všetci uznávali, však naďalej zostával Lennon. So skiffle rýchlo skoncovali – John rumpľu roztrieskal o hlavu jej majiteľa a kapela sa rozhodla kráčať s dobou – na vlne rokenrolu.
Zatiaľ čo úbohú Mimi Johnova hudba, spôsob obliekania i kamaráti privádzali do šialenstva, Julia ho podporovala. Keď v júli 1958 tragicky zahynula, zrútil sa mu svet. Kamaráti z umeleckej školy, kde študoval, ho videli plakať, často sa opíjal alebo sa pobil.
V tom období mal vôbec problém vpratať sa do kože. Na ulici sa posmieval starým ľuďom aj invalidom, býval bezočivý a násilnícky, neraz udrel i svoju priateľku Cynthiu.
Cesta na výslnie
„Umenie je len spôsob, ako vyjadriť bolesť,“ prezradil Lennon o mnoho rokov neskôr. Niet pochýb, že hovoril o sebe.
Po smrti matky sa nevedel spamätať ani si nájsť miesto v živote. Pomohla mu hudba, s Paulom začali skladať piesne. Na štúdium sa vykašlali, radšej snívali o tom, čo ich čaká.
Quarrymen sa stali minulosťou, v roku 1960 sa skupina premenovala na Silver Beatles, potom na Beatles. Ako to vzniklo? Johnov priateľ zo školy, nadaný maliar Stu Sutcliffe, ktorý hral v kapele na basgitare, navrhol meno Beetles (Chrobáci).
Lennon so zmyslom pre slovné hračky to však zmenil na Beatles. Vyslovovalo sa to rovnako, ale odkazovalo to aj na nový štýl hudby, ktorý hrali, teda na „beat“ – britskú obdobu rokenrolu.
S bubeníkom Peteom Bestom dostali potom angažmán v Hamburgu, vo vykričanej štvrti St. Pauli. Do decembra 1962 tam pôsobili trikrát. Hrávali v pochybných kluboch dlho do noci, sotva jedli a spali. Aby to vydržali, zvykli si na alkohol a povzbudzujúce tabletky.
Bola to drsná škola, ale hudobne dozreli. Ako sprievodná kapela tam dokonca v roku 1961 nahrali prvú singlovú platňu, vďaka čomu sa po návrate domov zoznámili s Brianom Epsteinom, ktorý sa stal ich manažérom.
V októbri 1962 vydali Beatles – teraz už s novým bubeníkom Ringom Starrom – prvý samostatný singel a v marci 1963 prvú dlhohrajúcu platňu. Spustili tým ošiaľ a davovú hystériu známu ako „beatlemánia“.
Foto: Profimedia/Roger-Viollet / Roger Viollet
Motorom ich úspechu bola práve tvorba Lennona a McCartneyho. Piesne slávnej štvorice valcovali hitparády, Beatles šli z jedného turné na druhé, nahrávali platne a nakrúcali filmy. Diváci na koncertoch šaleli, davy fanúšikov im nedali pokoja. Bol to kolotoč, ktorý ich začal unavovať.
Johna to zasiahlo asi najviac. Cítil, že sa v tom zhone znova stráca. Manželstvo so Cynthiou sa mu rozpadávalo, zanedbával i syna Juliana. Keď pre film Help! zložil titulnú pieseň, spieval vlastne o sebe – bol to on, kto volal o pomoc. Znechutili ho i mohutné protesty proti Beatles v USA, kde sfanatizovaní ľudia pálili ich platne.
Amerických kresťanov totiž pobúrilo, ako sa Lennon vyjadril o ich viere. „Kresťanstvo zanikne. Zmizne a scvrkne sa… My sme teraz populárnejší ako Ježiš. Neviem, čo zanikne skôr – či rokenrol, alebo kresťanstvo,“ zamyslel sa v marci 1966 pre britské noviny. Američania to zobrali ako urážku a John sa musel verejne ospravedlniť.
Beatles sa nakoniec rozhodli prestať s koncertmi a obmedziť sa na prácu v štúdiu. Všetci akoby blúdili. Boli síce bohatí a slávni, ale čosi im chýbalo. Alkohol, drogy ani ľúbostné avantúry im to nenahradili. Skúšali meditovať, zaujímali sa o orientálne náboženstvá, a keď si uvedomili, aký majú vplyv, začali sa aj politicky angažovať.
Najaktívnejší bol John. Po boku druhej manželky Yoko Ono vystupoval proti vojne vo Vietname, bojoval i piesňami ako Revolution 1 a 9, All You Need Is Love (Všetko, čo potrebuješ, je láska) či Give Peace a Chance (Dajte šancu mieru).
Na protest proti britskej účasti vo vojne dokonca vrátil Rad britského impéria, ktorý im v roku 1965 udelila kráľovná. S Yoko Ono zase vyvolali rozruch, keď v rozličných metropolách dávali interview priamo z postele.
Foto: The Hollywood Archive / Hollywood Archive / Profimedia
V tom čase sa už „chrobáci“ navzájom odcudzili. V septembri 1969 Lennon oznámil, že končí, z obchodných dôvodov to však zatajili. Skupina sa tak oficiálne rozpadla až v apríli 1970, keď odchod ohlásil Paul McCartney.
Rany do chrbta
John ďalej pokračoval v sólovej kariére a celkom sa mu darilo. S Yoko sa presťahoval do Spojených štátov, kde koncertoval, nahrával albumy a zapájal sa do rôznych spoločenských a charitatívnych podujatí – proti vojne a rasizmu, za občianske a ženské práva či na podporu ľudí s mentálnym postihnutím.
Svojimi politickými aktivitami si proti sebe poštval FBI aj samotného prezidenta Richarda Nixona. Biely dom sa štyri roky snažil vyhostiť ho z krajiny, no Lennon sa bránil súdnou cestou a vyhral. Ani v Amerike však neodolal pokušeniam – mal problémy s drogami, alkoholom i neverou.
Foto: SITA/AP, Steve Sands
Upokojil sa, až keď sa mu v roku 1975 narodil druhý syn Sean. Primälo ho to k tomu, aby sa venoval rodine. Takto odpočíval päť rokov, počas ktorých nevydal ani jeden album. Do nahrávacieho štúdia sa vrátil až na jeseň 1980 s novými nápadmi a elánom. S Yoko vydal platňu Double Fantasy a pripravoval ďalšiu.
Hlavu mal plnú plánov, ale nestihol ich uskutočniť. Keď sa večer 8. decembra 1980 vracal s Yoko do svojho newyorského bytu, pristúpil k nemu odzadu Mark D. Chapman a štyrikrát vystrelil. Napriek rýchlemu prevozu do nemocnice Lennon zraneniam podľahol.
„Bol väčší ako život a úplný génius,“ povedal o ňom spevák skupiny Queen Freddie Mercury a podobne ho hodnotia i ďalší známi umelci. Celkom slušné uznanie pre niekoho, kto ani nepoznal noty, no nie?
Výroky Johna Lennona
- Všetko bude nakoniec v poriadku. Ak to nie je v poriadku, ešte nie je koniec.
- Verím, že to, čo ľudia volajú Bohom, je niečo v každom z nás. Verím, že to, čo povedali Ježiš, Mohamed, Budha a všetci ostatní, bolo správne. Len tie preklady to pokazili.
- Žijeme vo svete, kde sa musíme skrývať, aby sme sa milovali, zatiaľ čo násilie sa praktizuje za bieleho dňa.
- Keď robíte niečo nádherné a nikto si to nevšimne, nebuďte smutní. Veď aj pre slnko je každé ráno prekrásnym predstavením, hoci väčšina divákov stále spí.
- Úprimnosťou možno nezískate veľa priateľov, ale vždy si získate tých pravých.
- Kapely, ktoré hrajú podľa nôt, hrajú nesprávne tóny. Niektoré tóny sa jednoducho nedajú zapísať.
- Len ak si vyskúšame oblečenie iných ľudí, zistíme, akú máme veľkosť.
