Speváčka Barbora Piešová si plní sny

Vydávate svoj prvý vlastný album, aký je to pocit?

Opísať ten pocit, keď ho chytíte do ruky a zistíte, že sa vám to naozaj podarilo, to sa asi ani nedá. V deň, keď mi albumy prišli, sadla som si do auta, pozerám na obal zadnej strany a vravím si: je to tu, konečne je to tu a ja to môžem ľuďom posunúť do rúk. Bol to možno prvý moment v živote, keď som bola na seba naozaj hrdá.

Prichádzate s vlastnou tvorbou, ste autorkou hudby aj textov – chcete hovoriť sama za seba? A čo chcete ľuďom povedať? Album sa volá Som flegmatik, ale optimista – je to vaše krédo?

Album nesie dosť netypický názov a, popravde, mám strach, že by mohlo ohroziť predaj, keby názov ľudí odradil. Ale je to tak, na veľa vecí sa pozerám spôsobom, že nie sú pre mňa dôležité a na každú zlú vec, čo sa mi stane, reagujem, že to bude perfektná historka. Nie všetky skladby na albume sú moje autorské. Medzi moje texty patria Vesmír, Kadiaľ, Anjeli, Strany, Priateľ, Dážď. No a potom sú na ňom skladby, kde som sa podujala na spoluprácu pri tvorbe textu a hudby, ako Nehľadám. Ostatné piesne vytvorili a dali im dušu chlapci z Randal Group Production, ktorým som za to veľmi vďačná. Celá tvorba albumu bola veľmi príjemná.

Čo ste poslucháčom pripravili po hudobnej stránke – a v akom žánri?

Je to hudba, ku ktorej si podľa mňa ľudia musia nájsť cestu , ale také je väčšinou vnímanie hudby. Neviem ju opísať, ale keby sme na to mali ísť čisto z teoretického hľadiska, je to pop.

Na albume máte aj hudobných hostí, spievate na ňom jednu pieseň spolu s Mariánom Čekovským a jedinú anglickú pieseň vám otextoval Ivan Bič, ďalšími hosťami sú český spevák Michal Šafrata a hiphoperi zo skupiny Moja Reč – ako vznikli tieto spolupráce?

Vznikli úplne jednoducho: zavolali sme si a dohodli sme sa (úsmev). Všetci ľudia, ktorí mi hosťovali v skladbách, sú pre mňa dôležití, pomáhali mi a aj pomáhajú v mojom novom hudobnom živote a veľmi ovplyvnili moju tvorbu aj moje chápanie hudby.

Ako sa vám žije v týchto ťažkých časoch? Čo robíte počas pandémie, ako zmenila vaše plány?

Počas pandémie žijem rovnako, nikdy sa ničím nenechávam obmedzovať, držím sa hesla: keď sa to nedá takto, tak sa to bude dať inak. Mrzí ma, že nemôžem chodiť so svojou tvorbou medzi ľudí. Na druhej strane sa snažím tento čas využiť na sebavzdelávanie, chcem získavať mnohostrannosť, napríklad som si zariadila bicie. Vždy to bol môj sen, len som na to nemala čas, a teraz ho mám, tak sa snažím vzdelávať. Každé obmedzenie je príležitosť skúsiť niečo nové, je to len o človeku, ako sa k tomu postaví a či si vie užívať život. K mojim plánom len toľko, že žiadne nemám… Nikdy nič neplánujem, lebo mám „šťastie“ na to, že sa to vždy pokazí.

Máte strach z budúcnosti?

Nemôžem mať strach z niečoho, o čom neviem, čo nepoznám. Svet sa točí a právom by som mohla mať obavy z môjho neúspechu, strach je len domnienka, že by som sa ho ani nemusela dožiť. Žijem tým, čo je teraz.

K videu k piesni Vesmír vás vraj inšpirovali fanúšikovia, keď vám cez Instagram radili krásne miesta, o ktorých možno mnohí ani nevedia. Kde všade ste nakrúcali? Ktoré miesto vám učarovalo?

Áno, tipy nám zadali fanúšikovia na mojom Instagrame, ale počas natáčania sme sa veľmi zdržali, takže sme museli vynechať posledné dve miesta, a to aj kvôli únave a „uzimenosti“. Najviac mi učaroval Telgárt a Zádielska tiesňava. Navnavštívili sme sochu Rio de Klin v Námestove, viadukt v Telgárte, natáčali sme v Bešeňovej, Košiciach, Studenovodské vodopády v Tatrách a niektoré zábery tam, kde nám po ceste niečo padlo do oka. Napríklad zrúcanina Turnianskeho hradu a lúka so západom slnka, ktorý trval asi len päť minút, bol „one take,“ úchvatný.