Vianočné koncerty chýbajú aj operným spevákom

Daniel Čapkovič, sólista opery Slovenského národného divadla

Čas vianočných sviatkov je pre mňa vždy časom stráveným s rodinou a najbližšími. Takto to bolo už od mojej mladosti. Jedine pred tromi rokmi som z pracovných dôvodov zažil Štedrý večer na letisku v Ríme. Vracal som sa domov z Teatro dell’Opera di Roma, kde sme hrali operu Faustovo prekliatie. Bol to zvláštny pocit nebyť v tom čase doma.

Vianoce sú teda pre mňa vždy späté s vôňou domova. Tohto roku som už zažil Veľkú noc, keď som spieval pašie s rúškom a nikdy by mi nenapadlo, že rovnako s rúškom budem spievať vianočné koledy v kostole… V tejto pohnutej situácii a v spoločnosti plnej nervozity si vždy vážme to, že napriek nevyhnutným pandemickým opatreniam tu stále máme slobodu, s ktorou je spojená aj zodpovednosť. A len ťažko ju môžeme klásť na misku váh s časom pred rokom 1989.

Prajem nám všetkým požehnané Vianoce a hojnosť Božích milostí v prichádzajúcom novom roku 2021, aby sme vedeli vždy odlíšiť to správne od nesprávneho a boli k sebe navzájom ľudskí.

Slávka Zámečníková, sólistka Viedenskej štátnej opery

V rámci mojej práce som veľa cestovala, ale Vianoce doma som doteraz ani raz nepremeškala. Podvedome vnímam, že Vianoce patria mojej rodine a inak to nebude ani tento rok. Dúfam, že nás súčasná situácia neodlúči a budem môcť prísť na Slovensko, hoci po návrate do Viedne budem musieť zrejme ostať v karanténe. Ale nech to stojí, čo chce, určite by som chcela byť na sviatky doma s mojimi najbližšími, pretože sme sa už naozaj dlho nevideli, keďže som nechcela ohroziť ani ich, ani kolegov v opere.

Všetkým by som chcela zaželať pokojné vianočné sviatky doma s rodinou. A možno aj s nejakou maličkou kultúrnou vsuvkou, či už to budú televízne záznamy s kultúrnymi reláciami alebo online vysielanie cez internet.

A želanie do nového roka? Prajem si, aby si každý uvedomil, že kultúra nie je len nejaká zábava alebo hobby, ale ľudom poskytuje aj určitú možnosť oddychu aj vzdelania, najmä v týchto neľahkých časoch. Kultúra ani umenie nevznikajú pre umelcov a ľudí, tvoriacich kultúrnu sféru, ale pre divákov. Či už sú to živé prenosy cez internet alebo koncerty bez publika – nemôžu nás nenapĺňať tak, ako keď zažívame priamu odozvu a vidíme, že sme niečo našim divákom odovzdali. Verím, že sa čoskoro momentálna situácia zlepší a my budeme môcť opäť stáť na javisku, opäť s divákmi v hľadisku. Veľmi sa na to teším.

Peter Kellner, sólista Viedenskej štátnej opery

Vzhľadom na to, že ku koncu roka sa mi väčšinou zišlo viac projektov a produkcií, bol čas Vianoc dosť natesno s mojimi pracovnými termínmi. Ale vždy sa snažím, aby som bol najmä na Štedrý večer a v prvý a druhý sviatok vianočný doma.

Väčšinou cestujem na Slovensko domov za rodinou, k mojim rodičom a starým rodičom. Ale stalo sa mi už, že som už ostal aj na sviatky v zahraničí s priateľmi. Veľmi netradične sme si, namiesto slovenského kapra, pripravili na slávnostnú večeru sushi. Bolo to zaujímavé a príjemné a malo to svoju atmosféru.

Momentálne pandémia koronavírusu ovplyvnila aj moje termíny a predstavenia. Pozitívum vidím v tom, že kvôli zrušeným produkciám mám viac času na to, aby som záver roka strávil s mojimi najbližšími. Rovnako sa teším, že budem mať viac času pomôcť rodičom a svokrovcom a keď bude príležitosť, navštíviť zaujímavé miesta na Slovensku, najmä u nás na Spiši alebo v Tatrách, ktoré mám takisto veľmi rád. Plánujem zájsť na niektoré z hudobných podujatí alebo na výstavu, ale uvidíme, ako čas a situácia dovolia moje kultúrne plány realizovať.

Všetkým by som chcel zaželať na Vianoce a do nového roku najmä veľa zdravia a aby sme viac hľadeli do svojho vnútra. Prestaňme sa sústreďovať na materiálne dary. Svojim blízkym a priateľom môžeme darovať napríklad aj spoločný zážitok v podobe kultúrneho predstavenia, ktorý má častokrát väčší zmysel ako hmotný darček, ktorý možno časom omrzí a človek z neho viac nemá žiadnu emóciu. Nakoniec v živote aj tak budeme spomínať viac na emócie, ako na darčeky, na ktoré sa väčšinou zabudne.

Jaroslav Pehal, člen zboru Viedenskej štátnej opery

Vianočné sviatky pre nás spevákov boli vždy sviatkami plnými hudby, kedy sme okrem účinkovania v opere vždy zvykli využiť každú príležitosť obohatiť svojim umením aj publikum na adventných a vianočných koncertoch. Žiaľ, práve v tomto roku mne osobne tieto predvianočné koncerty veľmi chýbajú. Možno si človek postupom času tie typické vianočné „evergreeny“ už aj prestal vážiť, stávali sa pre nás akoby rutinou a až v roku, keď pre pandémiu nemáme ani jeden vianočný koncert, si uvedomíme, ako nám tieto piesne zrazu chýbajú.

Tohtoročné Vianoce sú pre mňa – ako aj pre mnohých ľudí – poznačené neistotou. Keďže sa pohybujem v medzinárodnom priestore – rodinu mám v Bratislave a pracujem vo Viedni – moje Vianoce budú závislé od konkrétnych opatrení na hraniciach. Priznám sa, k dnešnému dňu stále ešte neviem presne, kedy budem môcť osláviť vianočné sviatky s rodinou v Bratislave. Pravdepodobne to ale bude musieť byť skôr ako 24.12.

Veľmi sa však teším na komickú postavu sluhu Ivana v operete Netopier, ktorú každoročne uvádza Viedenská štátna opera na Silvestra – tentoraz ale bez publika – pre televízne vysielanie na rakúskej televízii ORF 3. Hrať operetu bez smiechu obecenstva bude výzvou, diváka si treba predstaviť za kamerou. Teším sa ale, že Viedenská štátna opera v tomto neľahkom čase vysiela jasný signál, že tradícia žije ďalej a cítim sa poctený, že aj ja môžem byť svojou troškou jej súčasťou.

Profesorka Eva Blahová, vokálna pedagogička a koncertná speváčka

Veľmi rada sa vraciam v spomienkach do vianočného obdobia. Vyrástla som na vianočných piesňach, ktoré naspieval môj otec Janko Blaho a asi prvá nahrávka, ktorú som počula, bola Tichá noc, svätá noc a Narodil sa Kristus Pán.

Boli to platne gramofónovej firmy ESTA, ktoré otec nahrával myslím ešte v Berlíne koncom 20. a začiatkom 30. rokov minulého storočia. Dnes sú aj na YouTube a je na nich počuť, že sú to historické nahrávky, aj vzhľadom na kvalitu zvuku. My si ich púšťame doma vďaka modernej technike cez internet, hoci, samozreme, máme aj originálne platne.

Otec mal tieto sviatky mimoriadne rád, myslím, že sa tešil viac ako my deti, vzrušený behal po celom dome a zvonil na zvonček, rozprával o svojom detstve. Vyrástol na fare v Skalici u strýka, Dr. Ľudovíta Okánika, ktorý bol v dvadsiatych rokoch starostom Bratislavy. Hrávali detské vianočné hry, moja stará mama Gizela Blahová ich režírovala. Dr. Okánik vychovával k slovenskému jazyku generáciu, ktorá dovtedy mala v škole maďarčinu.

Naša mamička nádherne pripravila vianočný stôl a otec vždy po večeri zavolal dirigenta Ladislava Slováka, poprial mu pekné sviatky a jeho otázka vždy bola: „Ná, mneu si už pupáky?“ Na koniec vianočnej večere boli u nás vždy pupáky a túto tradíciu sme udržiavali dlhý čas. K Vianociam patrila aj spomienka na tých, ktorí nás opustili a vždy jeden tanier pripravený, keby prišiel nejaký okoloidúci. Tieto spomienky si rada pripomínam.

Veľmi rada cestujem, ale všetky sviatky som slávila doma. Obe deti mám už veľké a Vianoce trávim s nimi, raz som u syna a raz u dcéry. Dcéra má mimoriadny talent na interiérovú výzdobu, jej dom v Skalici už určite teraz celý svieti.

A aké mať želanie k sviatkom a do novému roku? Hudba nás vždy vie buď rozplakať alebo rozveseliť. Ale mňa zvyčajne naladí dobre. Nám všetkým, a najmä umelcom, by swom priala veľa optimizmu, aby túto dobu vydržali a vytrvali. Pretože oni musia na sebe neustále pracovať – či už inštrumentalisti alebo speváci aj herci. Bez javiska a bez publika sme momentálne vyradení zo svojej profesie a veľmi nám chýba priamy kontakt s publikom. A treba, aby sa všetci cieľavedome pripravovali a verili, že sa znova vrátia na pódiá, že naše koncertné domy, divadlá a opery budú znova plné fanúšikov a hostí.