„Dopady pandémie na koncertný život, operné domy, orchestre, zbory a združenia komornej hudby a na jednotlivých hudobníkov sú zarážajúce,“ povedal pianista, ktorý sa preslávil predovšetkým svojimi interpretáciami Wolfganga Amadeusa Mozarta, Ludwiga van Beethovena alebo Franza Schuberta.
Klavirista žijúci v Londýne sa z koncertných pódií stiahol v roku 2008, ale o hudbu sa stále intenzívne zaujíma. Pred pandémiou vo svojom dome rád prijímal muzikantov. „Keď som chodil na koncerty, bolo to práve pre potešenie z vypočutia novej hudby,“ povedal Brendel, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších umelcov 20. a 21. storočia.
V dobe pandémie sa Brendel musí uspokojiť so záznamami hudby. “Počas dobrovoľnej izolácie som s veľkou vďačnosťou v televízii sledoval operné predstavenie Metropolitnej opery, berlínskej Komickej opery, zo Salzburku, z Glyndebourne a z Covent Garden," spomína hudobník.
“Sám som predsa nahral mnoho dosiek a zostávam tak prostredníctvom nahrávok v spojení s veľkými starými hudobníkmi," pokračuje Brendel, ktorému predsa niečo chýba. „Samozrejme všetci túžime po telesnosti koncertu, po tom byť pri tom, byť súčasťou, dýchať rovnaký vzduch, spoločne prežívať riziko i úspech,“ popisuje svoje pocity klavirista a tiež autor mnohých esejí a odborných textov. Brendel sa venuje i poézii a výtvarnému umeniu.
Jeden konkrétny vrchol svojej dlhej kariéry však vyzdvihnúť nechce. „Som vďačný za to, že som sa dokázal šesťdesiat rokov bez cudzej podpory rozvíjať. Nebol som žiadne zázračné dieťa a nevytrpel som ani príliš skorú senzačnú kariéru. Moji rodičia neboli muzikálni,” zaspomínal si hudobník a podotkol, že v ich dome bolo klavírne krídlo. “Dostával som hodiny hry na klavír, tak ako sa na meštiacku rodinu patrilo.“
Jeho rodina žila istý čas v Juhoslávii a krátko po 2. svetovej vojne sa presťahovali do Rakúska, kde Brendelova kariéra začala naplno. "Od svojich sedemnástich až do sedemdesiatich siedmych rokov som koncertoval.” Svetové renomé získal v 50. rokoch.
V 70. rokoch sa presťahoval z Viedne do Londýna, pretože rakúska metropola bola podľa neho vtedy provinčná a on túžil po veľkom žijúcom meste. "Vkladal som veľké nádeje do Veľkej Británie, politický vývoj posledných rokov ma však zbavil ilúzií,” povzdychol si klavirista s odkazom na brexit.
