Minulý rok bol pre hudobníkov veľmi netradičný. Vy ste ho však začínali vo veľkom štýle.
Rok 2020 bol vo všeobecnosti, ale hlavne pre hudbu najhorším rokom v histórii. Boli zakázané všetky koncerty. Nám to zrušilo viac ako 80 koncertov. Mnohé sú preložené na tento rok. Čo z toho bude, uvidíme. Turné sme pre istotu posunuli o rok, až na začiatok roka 2022. Prišli sme zo dňa na deň o príjem. A zatiaľ stále prežívame veľmi ťažké obdobie. Budeme veľmi radi, keď na to zlé, čo priniesol, čo najskôr zabudneme a keď to už nebude pokračovať. Zároveň však nikdy nezabudneme na náš úplne najväčší projekt, ktorý sme stihli zrealizovať v januári 2020.
Kým sa k nemu dostaneneme, treba spomenúť, že rok 2020 vám okrem toho, že ste takmer celý rok nehrali, priniesol aj prvýkrát v histórii almumy na vinylových LP platniach.
Je to tak. My sme vznikli v roku 1995 a nepatríme už do vinylovej generácie. Ja som síce ešte zažil elpéčky a mal som doma Elán, Petra Nagya, Tublatanku… Aj otec mi doma púšťal z platní Genesis, Dire Straits a iné. Keď sme nastúpili na scénu, platne skončili a všetko bolo už len na cédečkach a kazetách. Pamätám si, ako sa vtedy hovorilo, že na LP platne sa toho málo zmestí, že to treba otáčať na druhú stranu, že to praská, že sa to poškodí a tak. Po pár rokoch sa to vrátilo, aj keď nie ako hlavný nosič, ale skôr ako taký pozitívny fetiš. Začali nás nahovárať, aby sme aj my vydali albumy na vinyle. Najprv som váhal, lebo som si myslel, že naša generácia tomu nebude naklonená, ale presvedčili ma. A som rád, že ľudí zaujali a prvé náklady všetkých štyroch albumov na LP sa vypredali.
Budú aj ďalšie?
Minulý rok vyšli na vinylových LP albumy Čumil (1999), …je tu niekto? (2000), Príbeh (2001) a Bez udania dôvodu (2003). Po ich úspechu chceme tento rok vydať aj ďalšie tri a možno aj viac.
Vráťme sa k minuloročnej symfonickej oslave…
Foto: Víťo Fila
Tento projekt som nosil v hlave osem a možno aj desať rokov. Stále som trochu váhal, pretože nikto z veľkých punkových kapiel to doteraz neurobil, tak sme si nevedeli predstaviť, ako to môže dopadnúť. Napriek tomu sme sa rozhodli, že to urobíme a celý proces príprav trval viac ako dva roky. Zo stovky našich skladieb sme vybrali dvadsaťpäť, ktoré by sa hodili. Na ich spracovanie sme oslovili českého skladateľa Lukáša Sommera, ktorý si ide v naozajstnej vážnej hudbe. Ja som od neho chcel, aby to bolo skôr filmové, pretože mám veľmi rád filmovú hudbu. On to zvládol výborne, z demáčov, čo nám poslal, sme boli hotoví a hneď sme vedeli, že ideme správne. Potom sme začali komunikovať s orchestrom. Keď to bolo všetko dohodnuté, vybavili sa priestory v Bratislave a Prahe a bolo jasné, že sa to musí dotiahnuť do konca.
Ako sa zladí punková kapela so symfonickým orchestrom?
Symfonici sú veľkí profíci. Predtým sa tomu nijako zvlášť nevenovali. Prišli z turné v Číne, dostali noty a na dvoch skúškach to s nami fantasticky zvládli. Ich čas je vzácny, museli sme to stihnúť rýchlo. V pondelok a utorok skúšky, v stredu koncert v Bratislave, vo štvrtok v Prahe a hotovo.
Stihli ste si s orchestrom za tak krátky čas vytvoriť aj bližší vzťah?
Na skúškach boli absolútne profesionalni, zahrali presne to, čo mali. Ale potom, keď im štyritisíc ľudí v NTC v Bratislave dalo feedback, bolo vidieť, že si to začali s nami užívať. A pri lúčení po koncerte v Prahe z toho boli mnohí nadšení, hodnotili našu spoluprácu ako veľmi príjemnú zmenu. Asi sme medzi nimi získali aj pár nových fanúšikov.
Pozrite si snímky zo živých koncertov skupiny INEKAFE so symfonikmi
Ako to prijali vaši fanúšikovia?
Priznám sa, že som sa trochu bál, fanúšikovia sú zvyknutí na naše klasické koncerty, ale som rád, že nám dôverovali a pomohli obidva koncerty vypredať. Nová podoba našich skladieb dokonca mnohých dojala až k slzám. Urobili sme to po svojom, v takých kolečkách – kapela s orchestrom, orchester sám, ja len s orchestrom a k tomu aj spevácky zbor. Koncert tak dostal svojskú dynamiku, ktorá oslovila divákov naživo a teraz si to môžu všetci pozrieť a vypočuť na live DVD a CD.
Cesta k nemu vraj tiež nebola ľahká…
Trvalo to vyše trištvrte roka. Treba si uvedomiť, že nás tam na pódiu bolo celkom dosť. Spolu 65 ľudí z toho 40 symfonikov, 20-členný spevácky zbor Tirnavia, klavirista Peter Preložník, dirigent Lukáš Sommer a my traja. Vznikla z toho nahrávka na 160 stopách. To všetko sme so zvukovým majstrom Jazzym museli „upratať“ a domixovať tak, aby zvuk na živom albume bol dokonale vyvážený. K tomu obraz zosnímaný dvanástimi kamerami. Myslím, že výsledok stojí za námahu.
