Milan Lasica, humorista, herec, režisér
Foto: SITA (Brano Bibel)
Poznali sme sa niekoľko desaťročí, zaregistroval som ju už v polovici 50. rokov, keď študovala herectvo na bratislavskom konzervatóriu, videl som jej absolventské predstavenie. Trvalo pár rokov, kým sme sa zoznámili, chodievala do Bratislavy a mala rada predstavenia, ktoré sme viedli s Julom Satinským, aj s nami účinkovala, s Jánom Melkovičom sme pre ňu dokonca napísali pieseň.
Dokázala, čo sa podarí málokomu, že sa stala populárnou výlučne šansónmi, popri spevákoch stredného prúdu. Bola herečka a jej šansóny pôsobili ešte silnejšie, keď ju človek videl na scéne, dodala im správny dramatický náboj. Rada sa smiala, mala nadhľad, aj nad sebou, aj nad svetom, nebrala sa veľmi vážne. V súkromí bola oveľa veselšia ako vo svojich šansónoch.
Bol som rád, keď v 80. rokoch prišla k nám do Štúdia L plus S a vystupovala v našom programe Nikto nie je za dverami. A ešte radšej som bol, keď prebrala niekoľko našich piesní, ktorí sme napísali s Jarom Filipom a z pesničky Čerešne urobila evergrín. Mám na ňu tie najkrajšie spomienky, myslel som si, že je nesmrteľná, ale, žiaľ, ostáva tu s nami už len vo svojich pesničkách.
Jana Hubinská, herečka a speváčka
Foto: PRAVDA.SK - MARIAN NITON
Prvýkrát som sa s Hanou Hegerovou virtuálne stretla, keď som mala asi 14 rokov, a naposledy pred pár rokmi, keď ma pozvali hosťovať na dva jej narodeninové koncerty. Milovala som jej pesničku Bože můj, já chci zpět, ktorú som potom zaradila do svojho repertoáru. Je mi to veľmi ľúto, Hana Hegerová je veľká osobnosť, prvá dáma nášho šansónu. Vek má krásny, ale nikdy v živote sa nenaučíme zmieriť sa so smrťou ľudí, ktorých si vážime a máme radi. Prácou a životom, aký žili, ostávajú s nami. Šansón je príbeh, hudba bez príkras, umocnená osobnou výpoveďou interpreta. Poslucháči si užívajú príbeh, a keď sa s ním stotožnia, stáva sa súčasťou ich života, ako nahá silná pravda. Šansón nie je hit, čo prebehne a stratí sa, ostáva na celý život.
Szidi Tobias, herečka a speváčka
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Spievala som piesne Hany Hegerovej na hereckých skúškach na VŠMU. Jednou z nich bola pieseň Jsou čtyři ráno, nebo víc. Jej piesne ma od tej chvíle sprevádzali, dostala som od nej veľmi veľa a jej príbehy tu ostanú navždy. V jej piesňach je veľa citu, pravdy, bolesti, krehkosti a úprimnosti. Hosťovala som raz na jednom koncerte Hany Hegerovej v pražskej opere a spievala tam svoje piesne. V jednom rozhovore povedala, že vždy po koncerte je rada celý deň doma v pyžame. To máme spoločné.
Ľubica Krénová, teatrologička a riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe
Foto: Archív Ľ. Krénovej
Hana Hegerová bola nielen symbolom slovensko-českej vzájomnosti, ale možno aj predmetom tichého sporu, komu vlastne viac patrí… Za svoju ju považovali oba národy rovnako. V neposlednom rade bola aj potvrdením príslovia, že doma nikto nebýva prorokom.
Môj otec Žilinčan ju ešte vídal ako herečku v žilinskom divadle. To sa však volala Hana Čelková. Stvárnila tam napríklad Grófku Elizu Hrabovskú v Dobrodružstve pri obžinkoch. Osud jej však predurčil dráhu šansoniérky. Celkom nedávno som s ňou videla film Nedeľa vo všedný deň, v ktorom hrala postavu tanečnice z Divadla Semafor a „zvádzala“ Ivana Mistríka.
Bola nesmierne autentická, napokon táto nevšedne múzami obdarená drobná, ale neprehliadnuteľná žena, kedysi navštevovala aj baletnú prípravku SND v Bratislave.
Rado Mešša, hudobný publicista
Foto: Archív R. Meššu
Hana Hegerová bola pre mňa neprehliadnuteľnou a neprepočuteľnou osobnosťou československého divadla, filmu, ale hlavne hudby. Jej jedinečná „dramatická“ interpretácia šansónov, či už domácich, alebo prevzatých, dokázala zaujať a dostať výborné texty Pavla Koptu, Jiřího Suchého, Milana Lasicu, Michala Horáčka a ďalších priamo do srdca poslucháčov.
Touto netradičnou polohou oslovovala poslucháčov nielen u nás, ale aj v kolíske šansónu, vo Francúzsku. Prívlastky „Piaf z Prahy“ či „Šansoniérka so slovanskou dušou“ ju úspešne sprevádzali aj v Nemecku, kde vydala štyri albumy. U nás získala oslovenie „Prvá dáma šansónu“, ktoré nemala veľmi rada, ale napriek tomu k nej rozhodne patrilo.
Jej prirodzená skromnosť a pokora, spojená s absolútnou profesionalitou a odovzdanosťou spievaniu a textom skladieb, bola výnimočná. Vďaka tejto kombinácii sa vždy z drobnej nenápadnej dámy príchodom na javisko stávala veľká umelkyňa, ktorá si dokázala doslova podmaniť divákov a poslucháčov rôznych generácií.
Začínala na konci päťdesiatych rokov v bratislavskej Tatra revue, v šesťdesiatych prežila veľkú slávu v divadlách Rokoko a Semafor. Zažiarila vo filme Kdyby tisíc klarinetu a oslnila v parížskej Olympii. V 80. rokoch prišiel veľký návrat. S autorskou dvojicou Petr Hapka a Michal Horáček nahrala dnes už legendárny album Potměšilý host s hitmi Levandulová, Vana plná fialek a Stín stíhá stín.
Svoju hudobnú kariéru zavŕšila albumom Mlýnské kolo v srdci mém v roku 2010. Jej nezameniteľný hlas a jedinečný spôsob interpretácie tu bude s nami ešte veľmi dlho. Bohužiaľ, odteraz už len v nahrávkach.
