Svetobežník sám seba vyhlásil za „vynálezcu hudby“, začaroval svet svojimi baletmi Svätenie jari, Vták Ohnivák či Petruška, no po nich ešte dva krát zmenil štýl svojej hudby. Stravinskij sa narodil v Rusku, neskôr bol francúzskym a americkým občanom a časopis Time ho zaradil medzi 100 najvplyvnejších osobností 20. storočia. Zomrel pred pol storočím, 6. apríla 1971 ako 88 ročný v New Yorku.
Za „opus magnum“ hudby 20. storočia sa často označuje Stravinského Svätenie jari. Zmluvu na skomponovanie baletných obrazov z pohanskej Rusi Stravinskij podpísal so šéfom Ruského baletu Sergejom Ďagilevom v lete 1911 v Karlových Varoch. Šokujúca premiéra plná kriku a bitiek v hľadisku bola v máji 1913 v parížskom divadle na Champs-Elysées.
Skladateľ Claude Debussy povedal, že „bubnovanie černochov doteraz nebolo všeobecne uznané za hudbu“. Podľa básnika Jeana Cocteaua bolo Svätenie jari naplnené „divokým smútkom a pôrodnými bolesťami Zeme“. Skladateľ Arthur Honegger ho prirovnal k atómovej bombe, ktorá prevrátila celú epochu.
Ruský skladateľ Dmitrij Šostakovič, ktorý Stravinského považoval za jediného skutočne veľkého skladateľa 20. storočia, o Svätení povedal, že je to „hrubá práca, príliš efektná navonok a chýba jej vnútorná substancia“. A filozof Theodor Adorno Stravinského raz nazval akrobatom a hovoril o psychotických rysoch niektorých jeho diel.
Poslucháči Stravinskému ale rýchlo prišli na chuť a autor sa stal slávnou celebritou. Prahu navštívil prvýkrát v novembri 1924, keď sa v Lucerne zúčastnil koncertu svojich diel. Vo februári 1930 predviedol sólovo svoje Capriccio pre klavír a orchester s Českou filharmóniou a dirigentom Václavom Talichom na počesť 80. narodenín prezidenta T. G. Masaryka. „Nikde okrem Mexika ma neprijali tak nadšene ako v Prahe,“ povedal neskôr skladateľ, ktorý hral Capriccio opäť v roku 1933 v Ostrave.
Igor Stravinskij sa narodil v Oranienbaumu pri Petrohrade 17. júna 1882. Vďaka otcovi Fjodorovi, ktorý bol popredným ruským basistom, vyrastal odmalička v muzikantskom prostredí. Študoval právo, ale hudba dostala čoskoro prednosť. V rokoch 1903 až 1906 absolvoval súkromné lekcie u známeho Nikolaja Rímskeho-Korsakova. Prvýkrát verejne vystúpil v roku 1907. Jednu z prvých skladieb, Fantastické scherzo, počul v januári 1909 baletný impresário Ďagilev a pozval mladého Stravinského do Paríža, aby komponoval pre jeho baletný súbor.
To už bol Stravinskij ženatý, v januári 1906 si vzal svoju sesternicu Katarínu Nosenkovú, s ktorou mal postupne štyri deti. Od roku 1910 žil Stravinskij vo Švajčiarsku a preslávil sa baletmi Vták Ohnivák, Petruška či Svätenie jari. Ruské zdroje inšpirácie sú zreteľné aj v ďalších kompozíciách prvého obdobia tvorby ako Svadba či Príbeh vojaka. V Rusku bol Stravinskij naposledy v júli 1914.
Inklinácia k talianskemu fašizmu
Presťahovaním sa do Francúzska v roku 1920 a baletom Pulcinella sa datuje začiatok druhého, takzvaného Neoklasického tvorivého obdobia Stravinského. Skladateľ, známy svojou vášňou pre cigarety a tvrdý alkohol, cestoval po Európe i Amerike, ale hlavne usilovne komponoval. Zložil operu-oratórium Oedipus Rex, operu Mavra či veľkolepú Žalmovou symfóniu.
V roku 1930 sa Stravinskij primkol k talianskemu fašizmu, o Benitovi Mussolinim povedal, že je „záchrancom Talianska a Európy“. Po jednom stretnutí s Duce mu Stravinskij povedal, že sa „cíti ako fašista“. Nacisti však jeho hudbu zaradili medzi „zvrhlé umenie“ (Entartete Kunst).
V roku 1934 získal francúzske občianstvo, o päť rokov neskôr (po sérii rodinných tragédií, keď mu umrela matka, prvá žena i dcéra) odišiel do USA, kde si v marci 1940 vzal svoju dávnu priateľku Vieru de Bossetovú (pôvodom z Ruska). Americkým občanom bol od roku 1945.
V USA prednášal na Harvardovej univerzite, dirigoval a samozrejme stále skladal – zložil okrem iného Ebony Concerto (pre jazzový orchester Woodyho Hermana), „mimoriadne dielo viery“ Svätú alebo svoju jedinú celovečernú operu Život samopašníkov.
Prísna disciplína a 18-hodinová pracovná doba
Na prahu sedemdesiatky začal v roku 1954 jeho posledné Seriálne obdobie, počas ktorého zložil napríklad skladby Septet či balet Agon. Hoci úplne zmenil štýl, „značka Stravinskij“ bola nezameniteľná.
Skladateľ, ktorý pracoval až osemnásť hodín denne a vyznával prísnu disciplínu, mal veľa priateľov najmä z umeleckých kruhov. Medzi skladateľov, ktorí boli ovplyvnení jeho prácou, patria napríklad Bohuslav Martinů, Francis Poulenc, Aaron Copland, Benjamin Britten, ale aj Philip Glass či Frank Zappa. Stravinskij je tiež autorom známej a záhadnej vety: „Hudba je svojou podstatou neschopná čokoľvek vyjadrovať.“
Večný emigrant a príslušník pravoslávnej cirkvi Stravinskij až v septembri 1962 opäť navštívil rodnú vlasť, po ktorej sa mu neustále cnelo, kde ale o ňom písali ako o „lokajovi imperializmu“ či „pätolízačovi cirkvi“.
Zomrel 4. apríla 1971 v New Yorku, pochovaný je na malebnom benátskom cintoríne svätého Michala, neďaleko svojho priateľa Ďagileva, ako si želal. Stravinskij má hviezdu na známom hollywoodskom chodníku slávy a v roku 1987 dostal posmrtne cenu Grammy za prínos hudbe.
