„Žijem inak ako pred rokom a pol. Medzinárodných kontaktov je stále dosť, žiaľ, veľa ľudí na svoju činnosť v muzike rezignovalo. Napríklad španielsky organizátor, s ktorým spolupracujem dlhé roky, mi hneď na začiatku pandémie povedal, že pozastavuje na dobu neurčitú svoju činnosť. Pritom nejde o malý podnik. Produkuje tri festivaly, desiatky koncertov. Ani po roku mi na otázku, či bude v činnosti pokračovať, nevie dať odpoveď. A to ide o zavedenú firmu… Je to smutné. Kontakty potrebujeme, bez nich sme odpísaní. Špeciálne na našom milom malom Slovensku.“
Teší sa z Danteho a Chicka Coreu
Možno sa s lepšou pandemickou situáciou zlepší aj medzinárodná spolupráca. „Nevideli sme sa aj s najbližšími ľuďmi a spolupracovníkmi hoci mesiac-dva. Napríklad môj syn žije vo Viedni a tiež je to problém. Ale inak sa nenudím, mám stále veľa práce a plánov. Pred sebou mám mnoho nahrávacích projektov, len každodenná príprava na ne mi zaberie niekoľko hodín. Plus vyučovanie, trochu pohybu, ale v prvom rade rodina. Ani v normálnej dobe neznášam, keď sa mrhá časom. Teraz je ho kvázi oveľa viac, ale o to lepšie ho treba využiť. Je to model aj do budúcnosti, z tejto doby sa treba poučiť!“
Eugen Prochác sa snaží udržať pevný režim a tešiť sa z maličkostí, sleduje umenie on-line. Naposledy využil možnosť pozrieť si galériu Uffizi vo Florencii. „Toto mesto milujem, takisto aj túto galériu. Pozrel som si on-line kresby k Danteho Božskej komédii. Streamovaní je kopec, veľa výborných. Ťažko si niekedy vybrať. Každú nedeľu sa teším, ako Robert Fripp, šéf skupiny King Crimson, so svojou manželkou paroduje rôzne kapely od Alice Coopera po Black Sabbath. Je to veľká zábava. Pointa je v tom, že si zo situácie urobili prču a vidno, že sú šťastní. Dojal ma aj streamovaný koncert môjho milovaného Chicka Coreu, ktorý celej planéte tak chýba.“
Čítajte aj Eugen Prochác: Termín vážna hudba je veľký omyl
Festival sa nevzdáva
Eugen Prochác sa nedávno tešil, že realizoval Festival peknej hudby, ale zarmútilo ho, že na jeho budúci ročník organizátori nedostali finančný príspevok z Fondu na podporu umenia. „Bol som aj sklamaný. Ale – čo ťa nepoloží, to ťa posilní. Kvôli tomu sa nepôjdem vešať, sú dôležitejšie veci. V budúcnosti by som sa rád menej spoliehal na túto inštitúciu, to by však musela byť situácia v kultúre iná. Škoda, že neexistuje sponzorský zákon – alfa a omega podpory kultúry, nemáme ho ani 30 rokov po revolúcii. Aspoň provizórny zákon by bol lepší ako žiadny. Samozrejme, k tomu desaťročia chýbala vôľa, hádam už je. A dôležité je vyspelejšie kultúrne povedomie. Potom by sme v takej miere nemuseli žiadať o grant. Dovtedy sa budeme musieť spoliehať na podobné organizácie ako Fond pre podporu umenia.“
Objasňuje, že tento rok sa aj o grant žiadalo on-line, priestor na vysvetlenie bol minimálny, asi desať minút: „A keď ešte k tomu haproval signál, takže času bolo ešte menej. Pritom projekt nášho festivalu je známy, má 21-ročnú históriu, svoje stále obecenstvo, množstvo jedinečných umelcov, asi to však nezavážilo. Prekvapilo ma to. Priestor pre diskusiu bol minimálny, takmer žiadny.
Čítajte aj Eugen Prochác: Violončelá znejú aj v karanténe
Vymyslieť projekt si vyžaduje čas a odpoveďou na celé toto snaženie bola jedna jediná veta komisie, v našom prípade veta o nepresvedčivosti dramaturgie v kontexte iných projektov podobného charakteru. V kontexte ktorých projektov konkrétne? Náš festival v podstate od začiatku dodržiava určitú schému – chceme predstaviť rôzne štýlové obdobia, variabilitu formácií, slovenský profilový večer, aj rockový alebo jazzový koncert atď. Od začiatku to dodržiavame. Neviem, čo sa zmenilo. Doteraz to fondu neprekážalo?“ Organizátori a fanúšikovia sú však odhodlaní v tradícii pokračovať.
„Keď som niekomu spomenul, že sme nič nedostali, či už to bola primátorka Banskej Štiavnice, akademický maliar, muzikanti, hocikto, ich prvá veta bola zhodná – po 21 rokoch? Nikto nemá nárok na podporu za zásluhy ako pred rokom 1989, ale aj tak – že by sa všetci toľké roky mýlili? Samozrejme, hľadáme iné zdroje. To sme robili aj doteraz, nečakali sme na nebeskú mannu. V covidovej dobe je objavenie sponzora ešte ťažšie ako inokedy. Ale nevzdávame sa. Som optimista. V umení sa poznáme, ale nevidíme jeden do druhého. Kolegovia, ktorí rozhodujú a grantoch a podporách, môžu mať iné názory, aj keď sa navzájom rešpektujeme. Je to dosť zložité. Preto je aj okolo grantov toľko nespokojnosti. Umenie je predsa len jedna veľká záhada.“
