Keď v roku 1983 na diskotéke vo východonemeckom okrese Cottbus zaznela pieseň Sonderzug nach Pankow (Špeciálny vlak do Pankowa), niekto z prítomných to udal štátnej bezpečnosti Stasi a dvaja diskdžokeji, ktorí to mali na svedomí, skončili na päť mesiacov za mrežami.
Dôvod? Skladba od západonemeckého speváka Uda Lindenberga bola vo vtedajšej NDR zakázaná. Podľa Stasi predstavoval jej text „podlé hanobenie generálneho tajomníka našej strany, ako aj spoločenských pomerov a kultúrnej politiky NDR“.
Rozširovanie tejto piesne medzi ľuďmi preto spadalo pod trestný čin urážky verejného činiteľa. O to väčšie bolo prekvapenie, keď sa tejto odsudzovanej skladbe napokon podarilo prelomiť ľady.
Túžba po koncerte za múrom
Rockový spevák, ktorý bol populárny v západnom Nemecku, dlho sníval o vystúpení v susednej socialistickej krajine. Aj v marci 1979, keď poskytol rozhovor pre západonemecké rádio SFB, opäť zopakoval, že by rád zahral fanúšikom vo východnom Berlíne.
Informáciu o tom dostal aj štátny výbor pre rozhlas v NDR. Hlavný ideológ Zjednotenej socialistickej strany (SED) Kurt Hager bol však jednoznačne proti. „Vystúpenie v NDR neprichádza do úvahy," poznačil do spisu.
Lindenberg rozhodne nepatril k umelcom, ktorého by komunisti uvítali na pódiu. Nepáčili sa im jeho poburujúce reči, štýl, akým sa prezentoval, no aj piesne ako Mädchen aus Ostberlin (Dievča z východného Berlína), ktoré chápali ako kritiku režimu a Berlínskeho múru.
Spevák sa však nevzdával. Nahnevaný z prístupu NDR sa rozhodol, že si to s nimi teda vybaví po svojom. Začiatkom roka 1983 prišiel s piesňou Sonderzug nach Pankow. (Pankow je časť východného Berlína, kde mali vily komunistickí funkcionári.)
Erich, aj ty si predsa rocker!
Ako základ Lindenbergovi poslúžila známa swingová melódia Glenna Millera z roku 1941 Chattanooga Choo Choo, na ktorú zložil ironický text. Opísal v ňom, ako sa chystá navštíviť Ericha Honeckera, aby si od neho vymohol povolenie na koncert.
„Mám fľaštičku koňaku a ten chutí lahodne. Vysŕkam ho celkom pokojne s Erichom Honeckerom a poviem: Ej, Honey, za málo peňazí zaspievam v Paláci republiky, ak ma necháte. Všetky tie šlágrové opice tam smú spievať, predniesť celý svoj šrot, iba malý Udo, iba malý Udo, ten to nesmie – a tomu nerozumieme… Och, Erich, ej, naozaj si taký neústupný škriatok? Prečo ma nenecháš spievať v štáte robotníkov a roľníkov?“ pýtal sa v piesni.
Na záver potom 70-ročnému pohlavárovi prehovoril do duše: „Honey, myslím, že si vlastne celkom v pohode. Viem, že hlboko vnútri si tiež rocker. Aj ty si predsa tajne obliekaš koženú bundu, zatváraš sa na záchode a počúvaš západné rádio.“
Pieseň sa končí vyhlásením v ruštine: „Súdruh Erich, najvyšší soviet inak nemá nič proti hosťovaniu pána Lindenberga v NDR!“
Honecker sa neurazil
Skladba vyšla ako singel vo februári 1983 a spevákovi fanúšikovia ju prijali s nadšením. V západonemeckej hitparáde sa vyšplhala na piate miesto, kde sa udržala štyri týždne.
Vo východonemeckom „štáte robotníkov a roľníkov“ sa však uznania nedočkala. Stasi ju odsúdila ako provokáciu a zaradila na zoznam zakázaných piesní.
Samotného Honeckera, ktorý bol známy ako „suchár“, sa však jej slová napodiv nijako zvlášť nedotkli. „Nerozoznal som, že by bol kvôli tej piesni nahnevaný,“ potvrdil neskôr jeho spolupracovník a nástupca Egon Krenz.
Keďže sa nič nedialo, nedočkavý Lindenberg sa v auguste písomne obrátil priamo na Honeckera. Aby ulahodil režimu, zdôraznil, že sa angažuje v mierovom hnutí, ale rozčuľuje ho, ak iní západonemeckí umelci môžu v NDR vystupovať, a on nie.
„Svoje želanie v tejto piesni – vystúpiť v Paláci republiky – som myslel vážne… V každom prípade som nemal v úmysle, pán predseda štátnej rady, zdiskreditovať vás touto pesničkou,“ kajal sa.
Zároveň dodal, že je ochotný v NDR vystúpiť aj v rámci nejakého festivalu politickej piesne, pričom by sa vzdal nároku na honorár. „A o tom, čo by som zaspieval, sa dá tiež hovoriť," naznačil na záver.
Koncert za železnou oponou
Jeho list súdruhov obmäkčil. Netrvalo dlho a ozvala sa organizácia FDJ (Freie deutsche Jugend – Slobodná nemecká mládež, čo bola obdoba československého SZM).
Pozvali ho, aby sa zúčastnil na veľkom podujatí za mier vo východoberlínskom Paláci republiky, ktoré malo byť „vrcholom boja členov FDJ proti plánovanému rozmiestneniu amerických rakiet stredného doletu v západnej Európe“.
O presných podmienkach vystúpenia prišiel do NDR rokovať Lindenbergov manažér. Podľa dohody sa mal umelec počas pobytu v socialistickom štáte vyvarovať kritiky a prisľúbil, že na koncerte nezaspieva ani sporné piesne. Odmenou za to mala byť koncertná šnúra po NDR, ktorú by absolvoval v lete 1984.
Foto: SITA/AP, FRITZ REISS
Nakoniec však všetko dopadlo inak. Lindenberg síce 25. októbra 1983 naozaj odohral 20-minútový koncert v Paláci republiky, no bolo to úplne iné vystúpenie, ako si predstavoval.
Každý jeho krok strážila Stasi a fanúšikovia, ktorí by si ho radi vypočuli, museli zostať pred bránami paláca. Asi 500 ich tam večer márne skandovalo: „Chceme dovnútra! Chceme Uda!“ Zo 4 200 vstupeniek nebola totiž v predaji ani jedna, takže si ich ani nemohli zohnať. Potom proti nim zakročila ľudová polícia a asi 50 z nich zatkla.
Zato v paláci vládol počas koncertu pokoj, lebo v hľadisku sedeli len osvedčení členovia FDJ. Stasi dokonca nariadila, ako ich treba vybrať, aj čo si majú obliecť. Udelila i pokyny, akú majú robiť atmosféru. Vášnivé prejavy zakázala, povolený bol iba „zdržanlivý aplauz“.
Lindenberg však v sebe nezaprel rebela. S agentmi bezpečnosti vybabral, keď po skúške neodišiel z budovy hlavnou bránou, kde už čakali novinári, ale zadným východom za scénou. Tam naňho striehlo zhruba 150 fanúšikov, ktorí s ním zažili aspoň chvíľu slobody.
Inak sa však poslušne držal scenára. Obmedzil sa na vyhlásenia o potrebe mieru a odzbrojenia, pripomenul, že z Nemecka už nesmie vyletieť žiadna raketa – zo západného, ani z východného, ale režim v NDR nekritizoval.
Na tlačovej konferencii pred koncertom, na ktorej sa zúčastnilo takmer 130 novinárov, z toho vyše 80 zo Západu, neskrýval radosť nad prisľúbeným turné po východnom Nemecku.
Kožená bunda, píšťala a gitara
Zdalo sa, že komunistická mašinéria Lindenberga využila. Splnil, čo od neho čakala, koncert prebehol pod taktovkou Stasi, no dohodu nedodržali. Aj koncertné turné mu napokon zrušili.
Umelec však na Honeckera nezanevrel. Dokonca mu daroval koženú bundu. Hoci mu vraj sedela ako uliata, venoval ju členom FDJ. Tí ju v auguste 1987 vydražili na pomoc pre tretí svet. Získali za ňu 7 500 východonemeckých mariek.
Generálny tajomník Lindenbergovi na oplátku poslal pastiersku píšťalu, na akej za mlada hrával. A keď najvyšší predstaviteľ NDR v septembri 1987 navštívil západonemecké mesto Wuppertal, obaja sa konečne spoznali aj osobne.
Lindenberg mu tam daroval elektrickú gitaru. „Kedy znova zahráte v NDR?“ spýtal sa Honecker, ako keby nevedel, že jeho turné sami zrušili. „Znova? Chcel by som,“ reagoval spevák, načo generálny tajomník odvetil niečo v tom zmysle, že FDJ to zariadi.
Nezariadila. Lindenberg však svojim východonemeckým fanúšikom nakoniec predsa len zahral. Vysnívané turné absolvoval v januári 1990, tri mesiace po páde Berlínskeho múru.
