Danubius Octet Singers je mužské spevácke okteto, zložené z profesionálnych spevákov, ktoré sa zameriava predovšetkým na interpretáciu a cappella skladieb slovenských, českých i svetových skladateľov klasickej hudby. S jeho dramaturgom a spevákom Jaroslavom Pehalom sme sa rozprávali o programe pripravovaného trnavského koncertu.
Akú úlohu hrá zborová tvorba M. Schneidra-Trnavského v repertoári Danubius Octet Singers?
Naše spevácke okteto už od svojho vzniku pred ôsmimi rokmi malo za cieľ znovuoživenie dávno zabudnutej mužskej zborovej tvorby slovenských skladateľov. Na Slovensku bola kedysi veľmi bohatá tradícia mužského zborového spievania. Raz darmo, v dobách bez televízie a internetu a bez futbalu sa chlapi radi a často stretávali v speváckych spolkoch, nacvičovali takmer každodenne a nečudo, že si skladatelia mohli pre nich dovoliť písať skladby, ktoré by dnes dali zabrať aj profesionálom. Presne takým bol aj Mikuláš Schneider-Trnavský. Keď sa dnes pozrieme napr. na jeho party v latinskej omši Missa Stella Matutina, ktorú napísal pri príležitosti vysviacky prvých slovenských biskupov v Nitre v roku 1921, žasneme nad rozsahovou, technickou aj intonačnou náročnosťou zborových partov „a cappella“ (bez nástrojového sprievodu). Z týchto a podobných skladieb nám vychádza, že určite disponoval vo svojej dobe mimoriadne vyspelým chrámovým zborom, hoci išlo v dnešnom zmysle slova o „amatérov“. Možno povedať, že čo sa týka mužskej zborovej tvorby, je Schneider-Trnavský doslova jej priekopníkom na Slovensku, podobne ako v tvorbe piesňovej, len piesňová tvorba je v ponímaní širokej hudbymilovnej verejnosti viac známa a obľúbená.
Čítajte aj Danubius Octet Singers: Hlasy musia spolu ladiť hudobne aj ľudsky
Čo na jeho zborových skladbách upúta, v čom spočíva jeho originálny kreatívny rukopis?
Fascinuje ma širokospektrálnosť jeho tvorby, ako dokáže komponovať vo viacerých štýloch, od jednoduchého, určeného doslova pre učiteľský spevokol, až po niečo totálne moderné, kde plne uplatnil náročné kompozičné postupy 20. storočia. Napríklad v smútočnom zbore „Mali sme my sokola“, ktorý napísal pri príležitosti odhalenia mohyly na Bradle v roku 1928. Pri jeho latinskej zborovej tvorbe sa zasa ocitáme úplne v inom svete, akoby skladby, ktoré neskôr vydal v spracovaní pre organ a spev v Jednotnom katolíckom spevníku mali svojich „prarodičov“ v zbierke Cantica latina pre mužský zbor, úžasný pohľad do sveta starých cirkevných tradícií. Všeobecne Trnavského tvorba je pre mňa veľkou učebnicou, a to nielen hudby, ale aj histórie a literatúry. Má v sebe akúsi nádhernú „vôňu“ starých čias, salónny esprit ale aj hlbokú mystiku.
Aké piesne si budeme môcť vypočuť na koncerte, ako ste ich vyberali z takého množstva piesní, ktoré nám skladateľ zanechal?
To množstvo je skutočne neobsiahnuteľné, bol doslova skladateľským gigantom. Do hodinového programu sa nám ale podarilo vtesnať to najzaujímavejšie z jeho mužskej zborovej tvorby a vzhľadom k tomu, že v našom oktete pôsobia speváci, z ktorých väčšina sa venuje aj sólistickej interpretácii, mohli sme si dovoliť netradične „zamiešať“ do zborového koncertu aj piesne pre sólový hlas a klavír, ktorých má Trnavský nespočetné množstvo. Trnavský s obľubou zhudobňoval texty našich známych básnikov ako Ivana Krasku, Ľudmily Podjavorinskej, Janka Jesenského, Svetozára Hurbana Vajanského a iných, a tak sú jeho piesne aj akousi učebnicou slovenskej poézie, ktorej dodáva nový šat prostredníctvom emotívnej a zároveň prekrásne spevnej melódie. Raritou bude uvedenie piesne „Kde si ty vzal, Janko“.len 20-ročného Eugena Suchoňa, ktorú v roku 1928 venoval Schneiderovi-Trnavskému ako poslucháč Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko.
Poslucháčovi ponúkneme ochutnávku takmer všetkého, čo Trnavský písal pre mužské hlasy – od zborov národných, Štefánikovských, cez zbory latinské – cirkevné, až po piesne ľúbostné, komické i smutné, melancholické – v ktorých sa odráža jedna neuveriteľná epocha a silná generácia, ktorá pomáhala nášmu národu v prvých krokoch na nohách vlastnej národnej identity a kultúry.
Mikuláš Schneider-Trnavský
Mikuláš Schneider-Trnavský sa narodil v Trnave 24. mája 1881. Matričný záznam číslo 140 uvádza meno Nicolaus Carolus Schneider, teda Mikuláš Karol Schneider, meno Mikuláš dostal po otcovi. Prímením Trnavský ho „pokrstil“ Svetozár Hurban Vajanský ako dvadsaťpäťročného so slovami, že „Slováčisko ako repa“ nemôže chodiť po svete s takým „holým nemeckým“ menom. Pod týmto menom ho pozná celý hudobný svet.
V rodnom meste Trnava navštevoval „kinderšúle“, neskôr ľudovú školu pod vežou. Na prelome storočí absolvoval osemročné arcibiskupské gymnázium. Neskôr študoval kompozíciu na Uhorskej kráľovskej akadémii v Budapešti v triede Hansa Koesslera, ktorý ho v škole privítal so slovami: „Talent máte, ale z komponovania sa žije ťažko.“ Nasledovalo dvojročné štúdium na konzervatóriu vo Viedni v triede profesora Grädenera. Ako sám Schneider spomína, na škole sa o nich nikto nestaral a hoci štúdium vo Viedni bol jeho dávny sen, na konzervatóriu spokojný nebol, no absolvoval ho s výborným prospechom. V ďalších rokoch sa venuje štúdiu v Prahe, ďalej si rozširuje znalosti kompozície a študuje hru na organe u Karla Steckera.
M. Schneider-Trnavský bol napriek štúdiu v troch európskych metropolách a zahraničných pobytoch v Nemecku a Francúzsku lokálpatriotom. Nikdy sa z Trnavy neodsťahoval a bol s ňou spätý celý život. Takmer 50 rokov pôsobil ako regenschori, teda organista a zbormajster v Dóme svätého Mikuláša, alebo, ako hovoria domáci Trnavčania, v Hrubom kostole. Býval v neďalekom meštianskom dome, v služobnom byte, v ktorom je dnes majstrova pamätná izba.
Stal sa učiteľom hudby na dievčenskom učiteľskom ústave i gymnáziu v Trnave a od roku 1918 bol inšpektorom hudobných škôl. Je autorom učebnice spevu, ktorá vyšla v roku 1922. Po vzniku Československej republiky vnímal veľmi citlivo fakt, že na Slovensku absentuje odborné hudobné školstvo, a tak sa, spolu s Annou Zochovou-Kafendovou, Aloisom Kolískom a Milošom Ruppeldtom usiloval o založenie hudobnej školy v Bratislave. Školu otvorili v novembri 1919, neskôr sa premenovala na Hudobnú a dramatickú akadémiu a v roku 1941 dostáva názov Štátne konzervatórium v Bratislave.
Významným Schneidrovym počinom je Jednotný katolícky spevník. Z iniciatívy monsignora Jána Pöstényiho, správcu Spolku svätého Vojtecha, bol skladateľ poverený jeho zostavením, čo považoval za mimoriadnu poctu. Spevník vyšiel v roku 1937, po pätnástich rokoch práce, a nájdeme v ňom viac ako dvestodvadsať skladateľovych vlastných piesní. Niektoré piesne prevzal z prvého katolíckeho kancionálu Cantus Catholici z roku 1655. Jednotný katolícky spevník sa ako kancionál rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku používa dodnes. Za zásluhy o rozvoj cirkevnej hudby dostal skladateľ už v roku 1933 ocenenie Rytier rádu sv. Gregora, ktoré mu udelil pápež Pius XI.
V auguste 1919 sa oženil s Idou Kossaczkou, o ktorú sa počas štúdií v Prahe zaujímal aj Milan Rastislav Štefánik, v tom čase predseda študentského spolku Detvan. Všetci traja sa zvykli spolu prechádzať v lete po Petřínskych sadoch. Ida Kossaczká v Prahe trávila prázdniny a obom pánom sa pôvabná slečna páčila. Keďže Schneider-Trnavský si chcel byť v tejto citovej otázke na istom, vyzval Idu, aby sa konečne pre jedného z nich rozhodla. Tá nápadníkom oznámila, že si vyberie toho, kto jej venuje krajšiu pieseň či báseň. Štefánik na druhý deň priniesol text, Schneider báseň zhudobnil a zaspieval. Ida bola očarená textom i melódiou, že sa nakoniec nerozhodla a spoločné popoludnia pokračovali i naďalej v trojici. Ida sa stala skladateľovou manželkou až v roku 1919, po Štefánikovej tragickej smrti. V prvom vydaní zbierky Drobné kvety má Štefánik na vlastné želanie namiesto mena autora uvedené len tri hviezdičky.
Tvorba Schneidra-Trnavského je nesmierne bohatá, skladateľ sa venuje najmä piesňovej tvorbe, upravoval ľudové piesne a skladal piesne na texty slovenských básnikov, ktoré rokmi zľudoveli. Možno dnes už málokto vie, že známa pieseň Keby som bol vtáčkom pochádza práve z pera Schneidra-Trnavského. Známe sú jeho zbierky piesní napríklad Slzy a úsmevy, Zo srdca, Piesne o matke, Drobné kvety, a mnohé ďalšie.
Jediným scénickým počinom, ktorý majster napísal, je opereta Bellarosa v troch dejstvách, uvedená na javisku Slovenského národného divadla v apríli 1941, na skladateľove 60. narodeniny
Schneider-Trnavský je okrem piesní aj autorom mnohých cirkevných kompozícií, symfonickej básne Pribinov sľub, jedinej symfónie e mol – Spomienkovej (1956), premiéru mala v roku jeho 75. narodenín. V tomto roku mu udelili za celoživotné dielo titul národný umelec. O rok neskôr napísal veľké orchestrálne dielo Slovenská suita Keď sa pieseň rozozvučí.
Slovenský Schubert, majster Mikuláš Schneider-Trnavský, zomrel v máji 1958 vo veku 77 rokov v Bratislave, pochovaný je na Novom cintoríne v Trnave.
