Peter Lipa rád vyzlieka džezový kabát

Hovoria o ňom, že je "známy slovenský džezmen" a Slovensko mu vďačí za takmer 50 ročníkov Bratislavských jazzových dní s vynikajúcou muzikou. Vydal desiatky albumov a spolupracoval už hádam s každým, kto v hudbe čosi znamená alebo znamenať bude. Svojho času sa dostal do prvej päťky najlepších jazzových vokalistov, no dodnes sa vraj učí. Peter Lipa skladá nové piesne a praje mladým, teší sa vždy, keď stretne nový hudobný objav. A hoci sa zdá, že je s jazzom zrastený, rád vyzlieka džezový kabát.

, 05.06.2021 08:00
1
Peter Lipa je šťastný človek

Pochádzate z Prešova, prečo sa práve tam rodí tak veľa dobrých hudobníkov?

To je ťažká otázka, pretože žijem v Bratislave už vyše 50 rokov a tí, o ktorých hovoríte, sa tam narodili dávno po mne. Ale som na nich hrdý, mám rád prešovských muzikantov a o mnohých svet ešte nevie. Prečo je to tak? Asi to mesto hudbe praje, sú tam ľudia, ktorí hudbu radi počúvajú aj radi hrajú.

Vyštudovali ste stavebnú školu a zabŕdli ste aj do novinárstva, využijete niečo z toho v hudobnej kariére?

Zo stavebnej fakulty toho v muzike veľa nevyužijem, vzťah architektúry a hudby nie je až taký blízky. Ale rád spomínam na vysokoškolský život, v mnohom mi to pomohlo. Vtedy nás do prvého ročníka prijali asi sedemsto, potom sa to veľmi preriedilo, ale dôležité je, že z tých sedemsto ľudí asi tretina boli muzikanti! Preto na stavebnej a na technike všeobecne existovalo paralelne niekoľko kapiel.

Spevák a skladateľ Peter Lipa strávil veľa času... Foto: Pravda, Lubos Pilc
Peter Lipa Spevák a skladateľ Peter Lipa strávil veľa času na svojej chalupe.

Vtedy ste sa začali venovať hudbe naplno?

Áno, za prvú kapelu, v ktorej som účinkoval, vďačím „stavárom“. Akurát bubeníka sme v prvej fáze nenašli na stavebnej, ale neskôr sa už našiel aj bubeník „stavár“. Novinárstvo som študoval postgraduálne popri práci v rozhlase a tam som sa naučil pracovať s mikrofónom, komunikovať s ľuďmi, vyjadrovať sa tak, aby som vedel presne povedať, čo chcem. Takže všetko so všetkým súvisí, človek sa stále učí a nikdy nevie, kde to môže neskôr využiť.

Najbližšie máte vraj ku klaviristom, je klavír pre speváka najlepšou hudobnou oporou?

Myslím si, že áno, a je to dané aj historicky, kolegovia z vážnej hudby tiež vystupujú s klaviristami, ak nemajú k dispozícii orchester. Má to svoju logiku: hudba má tri základné prvky – melódiu, harmóniu a rytmus – a klavír vie naplniť všetky tieto tri línie. Navyše klavír je harmonicky veľmi bohatý a inšpiratívny. Druhým takým nástrojom je gitara, ale tá nemá také „pevné nohy“, má iba šesť strún a gitarista nemá možnosť zahrať všetko to, čo klavír – nevie dať desiatimi prstami naraz desať tónov. A to je veľký rozdiel.

Vy vraj ovládate viacero hudobných nástrojov, prečo ste dali prednosť spevu?

Trochu vás musím opraviť: nástroje až tak neovládam, hoci je pravda, že som to s nimi skúšal. V dvanástich som chodil na husle. V sedemnástich mi učarovala trúbka, ale rýchlo som prestal. Neskôr som k nej skúšal ekvivalent a hral som na trombóne. Ale najvernejší som bol nástroju, s ktorým prišiel na svet rock and roll – gitare. Doteraz na nej hrám, ale moje schopnosti nikdy nedosiahli takú úroveň, aby som sa mohol prezentovať ako gitarista. Pri ohníku vám niečo zahrám, ale na verejnosti to nerobím. Boli časy, kedy sa spevák neuživil v skupine len ako spevák, musel vedieť ešte na niečom hrať. Vtedy som aj ja hral na gitare aj spieval, no nemal som dosť chuti ani motivácie zlepšovať sa v tom. Svoj cieľ som videl v spievaní, a to som zdokonaľoval. No pri gitare dodnes komponujem svoje nové pesničky.

lipa na kulturu Dominik Janovsky4 Čítajte aj Petra Lipu spojil so Zuzanou Mikulcovou Nenápadný nápad

Spolupracovali ste už s mnohými kapelami, aj ste založili vlastné, čo bolo pre vás vo vašej hudobnej kariére prelomové?

Každé jedno hudobné zoskupenie, či to bolo duo, alebo spolupráca s nejakým bigbandom, bolo pre mňa poučné a inšpiratívne, a preto dôležité. Moja prvá kapela, hoci bola amatérska, znamenala, že som prvýkrát stál na pódiu. Už to nebolo len spievanie s gitarou ako „na čundri“, ale s ľuďmi, ktorí hrali na base, na bicích a na ďalších dvoch gitarách a ja som musel spievať s nimi, bolo to pre mňa absolútne nové. Tak by som mohol pokračovať o každej z kapiel, kde som účinkoval, všade som sa niečo naučil a ešte stále sa učím. Keby som mal povedať, ktorá bola najdôležitejšia, tak asi môj vlastný projekt Combo Petra Lipu v druhej polovici 70. rokov a potom 80. roky, keď som začal pomýšľať na to, že by som písal svoje vlastné pesničky, ktoré by moji kolegovia boli ochotní akceptovať: prines to, my to zahráme a vytvoríme pieseň spolu. To bola prelomová etepa v mojom muzikantskom živote. Dovtedy som nemal žiadne nahrávky, lebo som nemohol nahrávať až do svojej štyridsiatky.

Ako hovoríte, vlastná tvorba súvisí s nahrávaním.

Chcete vytvoriť niečo nové, originálne, čo ešte nikto pred vami nevymyslel, niečo, čo je pre vás charakteristické. Zlom prišiel, keď som bol obklopený ľuďmi, ktorí už s nahrávaním mali skúsenosti a veľmi mi pomohli, keď boli ochotní so mnou komunikovať na takejto úrovni – nielen ako so spevákom, ale ako s autorom. Vtedy som bol paralelne vo dvoch skupinách: prvá bola Luboš Andršt Blues Band v Prahe, kde sa moje skladby uplatnili, a zároveň som si doma utvoril formáciu Peter Lipa Band a začali sme hrať aj moje pesničky, tam boli so mnou Andrej Šeban a Boris Urbánek ako producenti a spoluautori.

Peter Lipa

Spevák a skladateľ Peter Lipa pri práci aj pri oddychu

Fotogaléria
Spevák a skladateľ Peter Lipa pri jazere na...
So Zuzanou Mikulcovou si spolu niekoľkokrát...
+4V programe Ďakujeme, Slovensko vystúpia aj...

Prečo ste sa dostali k nahrávaniu až v štyridsiatke?

S odstupom času si myslím, že v tom boli osobné antipatie vtedajšieho vedenia Opusu. Riaditeľ ma škrtal zo všetkých dramaturgických plánov a naplno sa to potvrdilo, keď skupina Revival Jazz Band, v ktorej som účinkoval, dostala povolenie nahrávať, ale bezo mňa. Bol som členom tohto zoskupenia, účinkovali sme spolu na mnohých svetových pódiách aj v televízii. Ale keď prišlo k nahrávaniu platne, nemohli nahrávať so mnou, iba inštrumentálne skladby. Dôvody nikto nepozná. Stále sa vyhovárali, že to nechce dovoliť vtedajší námestník ministra Pavel Koyš, zašiel som teda rovno za ním opýtať sa, prečo na Slovensku nahrávať nemôžem a v Prahe môžem. On o tom nič nevedel, ani ma nepoznal, ako som aj predpokladal. Tak som nakoniec dostal šancu nahrať svoju prvú platňu aj v Bratislave, bolo to Neúprosné ráno a po nej platňu Je to stále tak, obe mali aj anglické verzie, ako bolo vtedy zvykom.

Vám sa teda oplatilo ísť nie cez Košice do Prahy, ako sa hovorí, ale cez Prahu do Bratislavy…

Tá paralela je aktuálna podľa mňa aj dnes, lebo človek vo svojom lokálnom svete nikdy nedosiahne toľko, čo inde, až keď sa vráti s tým, že ide o ňom dobrý chýr, začnú si ho aj doma vážiť. Takých príkladov je v umení veľmi veľa. Aj Američania chcú hrať v New Yorku a potom sa vrátia do svojej Filadelfie a môžu tam nahrávať, lebo už niečo dosiahli vo veľkom meste. To platí aj u nás, keď sa vrátim k prešovským muzikantom, majú dobré meno na celom Slovensku, prípadne aj mimo Slovenska, a preto ich uznávajú aj doma. Tak to už býva.

Foto 01 Peter Lipa Čítajte aj Peter Lipa má Smútok vianočný

Lebo doma niekto nie je prorokom… Keď ste začínali, boli v móde anglické texty, čím vás presvedčila slovenčina?

Do štyridsiatky som spieval po anglicky a so slovenčinou som začal práve pri nahrávaní. Cítil som potrebu spievať po slovensky, lebo pesnička funguje viac, keď ľudia textu rozumejú. Uvedomil som si, že ak chcem ďalej spievať nielen po kluboch, ale aj pre širšie publikum, musím prejsť na slovenčinu, a začal som s tým pomaly koketovať. Oslovil som textárov, nemal som ani bunky, ani ambície písať texty, som viac prozaik. So slovenčinou mi veľmi pomohol Milan Lasica, spievať jeho texty bolo niečo úžasné. Vzťah k jazyku som, samozrejme, ako rozhlasový redaktor mal, ale spievať Lasicove texty a vôbec texty slovenských autorov bolo pre mňa vyznamenanie. Pracoval som opačným systémom – najprv som mal hudbu a potom texty a keď som dostal možnosť nahrať CD, povyberal som kompozície domácich aj zahraničných autorov, nebola to moja hudba, a oslovil som pánov Lasicu a Janovica, aby mi pomohli textami. Nahrávanie spôsobilo u mňa prelom od angličtiny k slovenčine a dnes už spievam v podstate celý koncert po slovensky.

Pôvabné Maturantky

Keď ste spomenuli Milana Lasicu, vaše skladby Maturantky alebo Prosperita sa stali hitmi, hojne sa hrali v rádiách, inak „džezom šmrcnuté“ skladby ostávajú trocha v úzadí. Ako sa udeje ten zázrak, že pesnička prekročí hranice svojho žánru?

Presne tak, ako ste povedali: je to zázrak a o zázraku nik nevie, ako sa vlastne udeje, na zázrak nemáme vysvetlenie a ani recept. Človek ide urobiť pesničku, ako najlepšie vie, dá jej tempo, časti, refrén, aranžmán, vydá ju a čaká, či sa ujme. Keď sa to Maturantkám či Prosperite podarilo, je to vďaka tomu, že dramaturgovia zahodili kabát, ktorý nosím celý život, a je na ňom napísané „JAZZ“. Stávalo sa mi to bežne a stáva sa to dodnes, že niektorí ľudia len čo počujú, že ide o jazz, vyľakajú sa: toto predsa nemôžeme vysielať v rádiu! Ale keď ten kabát zahodia, zistia, že je to celkom normálna hudba. Ja jazz milujem a učím sa ho spievať, ale netvrdím o sebe, že som jazzový spevák. Snažím sa roztiahnuť ruky a objímať hudbu širšie, nie iba jazz. Veď aj jazzová pesnička je v prvom rade pesnička. A niektorí to zrazu uvidia – asi tak sa robia tie zázraky…

Peter Lipa pri nahrávaní a natáčaní novej... Foto: Dominik Janovský
Peter Lipa foto Dominik Janovsky2 Peter Lipa pri nahrávaní a natáčaní novej verzie skladby Nenápadný nápad so Zuzanou Mikulcovou.

Hovoríte, že sa stále učíte spievať, ale dostali ste sa do prvej päťky európskych jazzových vokalistov. Aká je pre vás päťka najlepších hudobníkov?

Moje vzory z čias, keď som sa priúčal, už dávno nežijú, ale ich hudba je dobrá stále. Sú to základy, ktoré na moje prekvapenie počúvajú aj dnešní mladí hudobníci a speváci. S úžasom zisťujem, že mali tie isté hudobné vzory ako ja, rastú z toho istého koreňa, naďabili na ten istý prameň, z ktorého som kedysi čerpal aj ja. Budem hovoriť možno viac o spevákoch, lebo tí sú mi najbližší, hoci mám, samozrejme, rád aj skvelých muzikantov, nech hrajú na akomkoľvek nástroji. Louis Armstrong – verejnosť pozná jeho nádherný chrapľavý hlas a jeho What a Wonderful World, ja jeho tvorbu poznám dôkladne a stále dávam klobúk dolu pred jeho interpretačnými schopnosťami, vedel spievať tak ako málokto iný. Ray Charles spojil v hudbe všetko, čo som mal rád, všetky moje ideály: dokonalý spev s veľkým nasadením a pochopením pre text, s dobrým aranžmánom, dobrým rytmom a rysmi, táto veľmi silná hudba vtedy vyhrávala rebríčky popularity. Aby som neostal len pri Američanoch, mojimi vzormi boli aj výborní anglickí speváci ako Eric Burton, Joe Cocker alebo Sting. Aj dnes sú noví a skvelí speváci, ktorí zároveň komponujú, aranžujú aj vedú svoje skupiny, sú to teda nielen speváci, ale aj muzikanti a ich spievanie je potom muzikantské spievanie: Jamie Cullum, Gregory Porter, môj objav Jon Batiste. A to už stačí, lebo sa nezastavím…

Nenápadný nápad Petra Lipu a Zuzany Mikulcovej

Založili ste tradíciu Bratislavských jazzových dní, od roku 1976 na Slovensku koncertovalo veľa slávnych svetových hviezd – ako ste ich dokázali pritiahnuť?

Aj muzikanti sú len ľudia a majú všetky vlastnosti normálnych ľudí. Ak sa podaril osobný kontakt, že som ja bol niekde vo svete, s niekým som sa stretol a vzniklo určité prepojenie, aj to sa stáva. Ale väčšinou je problém dostať sa k tým veľkým menám blízko a začať s nimi priateľskú debatu, aby prišli hrať do Bratislavy, to funguje zriedkavo. To, čo funguje vždy, je, že každý takýto umelec má svojho manažéra, ktorý ho zastupuje a bookuje mu termíny. Na nich sa obraciame a hľadáme spoločnú reč, aby sme splnili podmienky, ktoré na vystúpenie potrebujú. Keď sa nám to podarí, prídu radi, lebo aj umelec je človek a chce hrať. Celý život cvičí, dal si dokopy kapelu a je rád, že bude hrať, ak splníme jeho podmienky ak nie na sto, tak aspoň na sedemdesiat percent ich predstavy. Okrem toho sú aj trocha zvedaví, lebo pre mnohých sme stále trochu neznáme teritórium, kúsok ďalej za Viedňou… Dnes je už bežným zvykom, že sa hviezdy nezastavia len v Bratislave, ale koncertujú aj na východe, v Košiciach, v Prešove, kde už 20 – 30 rokov majú svoje jazzové festivaly. Mojím cieľom od začiatku, ešte za socializmu, bolo, aby sa Bratislavské jazzové dni dostali pod krídla umeleckej agentúry Slovkoncert, ktorá mala vyčlenené valuty na to, aby pozývala zahraničných umelcov. Keď sa mi to podarilo v piatom ročníku festivalu, ktorý má už 47 rokov, bol to prelom a mohli sme s agentúrami pracovať profesionálne.

Ktoré vystúpenia vám najviac ostali v pamäti ako veľký zážitok? Hádam okrem vášho slávneho dua s Bobbym McFerrinom…

Vždy som mal z hudby veľa napočúvané, takže z môjho pohľadu k nám prichádzali ľudia, ktorých som už dôverne poznal, cez ich hudbu. Boli to moje sny a niektoré sa mi podarilo splniť, no nie všetky. Tešil som sa, keď prišiel jeden belgický hráč na ústnej harmonike Jean Toots Thielemans, bol svetovou hviezdou, ktorého si volali Američania na všetky aktuálne a dôležité nahrávky, lebo vedel na svojom nástroji vylúdiť také tóny ako nikto iný na svete. Prišiel dominikánsky klavirista Michel Camilo v triu s basistom a bubeníkom a zahrali nádherný koncert. Vždy som bol vysadený na spevákov a volal som ich sem k nám, a podarilo sa, že prišla legenda svetového jazzového spevu Jon Hendricks. Na sklonku svojej kariéry u nás bol aj Al Jarreau, aj Bobby McFerrin, za tie roky ich bolo ich veľmi veľa, veľa dobrých spevákov aj dobrých muzikantov. A stále prichádzajú noví a s nimi nové zážitky, navyše ja som si to nemohol celkom vychutnať ako divák v hľadisku, mal som starosti, aby všetko fungovalo, ako má.

Aj v lete znie dobre Smútok vianočný

Pred zatiaľ „ostatnými“ jazzovými dňami, ktoré si diváci užili naživo, ste si pochvaľovali mladú generáciu našich hudobníkov, ktoré mená by ste nám dali do pozornosti?

Slovenská jazzová spoločnosť, ktorej som prezidentom, robí pre mladých dve veľké akcie: workshop a súťaž. Tvorivou dielňou sa snažíme nahradiť nedostatok jazzových škôl na Slovensku (na štátnom konzervatóriu sa jazz nevyučuje, iba súkromne v Topoľčanoch), jazz u nás stále nemá na ružiach ustlané. Zoznamujem sa s mladou generáciou aj pri súťaži, ktorú robíme pravidelne už 34 rokov, aj na ďalšej súťaži pre mladé skupiny počas jazzových dní. Prichádzajú tam mladí, ktorí študovali hudbu na Slovensku, v Čechách alebo inde v zahraničí, niektorí dokonca v Amerike. Hudobný fond každý rok vydáva štyri tituly jazzových CD, čo je ďalšou príležitosťou, ako sa s mladými zoznámiť. Existuje aj súťaž Jazz Esprit, kde sa každý rok vyskytne asi 20 nových titulov. Muzikantská scéna je veľmi živá a zaujímavá, človek má radosť, keď to funguje. Vždy, keď vidím mladých hudobníkov, vravím: vítam vás, noví kolegovia! Dobrých mladých muzikantov je veľa, z vokalistov je vynikajúca speváčka Kristína Mihaľová, už je pomerne známa a naspievala aj reklamnú verziu piesne Tri slová (rúško – odstup – ruky). Na Rádiu Devín som robil rozhovor s mladým gitaristom, ktorému vyšlo CD, volá sa Samo Marinčák. Ako vravím, mladých a dobrých je veľa a mám z toho radosť!

Ako ste prežívali obdobie izolácie?

Tá krivka má veľmi zvláštny charakter: najprv sme si povedali, že sa na chvíľu zavrieme a budeme sa venovať svojej práci a koníčkom doma a onedlho budeme zasa žiť tak ako predtým. To sa nestalo doteraz, tak sme si to potrebovali nejako vykompenzovať. Začal som komponovať nové pesničky, kúpil som si k tomu novú gitaru, posielal som nahrávky kolegom, oni niečo pridali, robili sme, čo sa dalo a nakoniec sme ten rok strávili celkom plodne. Takto sme nahrali pesničku Lipové blues s textom Tomáša Janovica. Minulý rok mi vyšlo CD s básňami Milana Rúfusa, ktoré zhudobnil brniansky skladateľ David Rotter. Vydal som pieseň Smútok vianočný, so Zuzkou Mikulcovou som nahral novú verziu aj video ku skladbe Nenápadný nápad. Stále sa niečo robí, ale chýba to podstatné, že človek stojí na pódiu a pred ním sú diváci. Je jedno, či ich je desať, alebo tisíc, v jednom momente im niečo zo seba odovzdáte a oni na vás reagujú. To sa skončilo a všetkým nám to chýba. Bojíme sa, či sa niečo nestane, čo je s našimi blízkymi, s našimi priateľmi, obdivujeme lekárov a zdravotníkov a nadávame na politikov, to všetko nám do života priniesla táto úplne nová a nečakaná situácia.

Dobrý muzikant vie oceniť aj ticho na chalupe... Foto: Pravda, Lubos Pilc
Peter Lipa Dobrý muzikant vie oceniť aj ticho na chalupe pri rybníku.

Čomu sa venujete teraz?

Chystám sa urobiť podcasty, ako je dnes moderné, ale budú prakticky zamerané. Prvý už mám rozpracovaný, bude o tom, ako pandémia zaúčinkovala na muzikantov v Nemecku, v Amerike, v Česku a v Anglicku. Žiadne tabuľky, ale osobné zážitky a skúsenosti. Nasledujúci podcast by sa mal venovať Slovenskému autorskému zväzu (SOZA), lebo nielen muzikanti, ale aj verejnosť je zasiahnutá predpismi a pravidlami, ktoré platia v oblasti autorských práv, tak by som to chcel trocha ozrejmiť. No a ďalší by hovoril o finančnom živote muzikanta, o praktických otázkach, ktoré musí riešiť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Lipa