Nový dvojalbum je úplne iný ako váš predchádzajúci album Rock and Roll z Rači, ten bol pesničkový, nový je inštrumentálny. Čo môžu poslucháči očakávať?
Najlepšie je, ak nebudú očakávať vôbec nič a nechajú sa unášať prúdom hudby. Je to pokračovanie línie Kino pre uši, koncept hudby, ktorá je veľmi voľná a miestami aj veľmi divoká.
Čo znamená názov Zep tepi?
Je to staroegyptský výraz pre novú dobu, nový čas, myslím, že v ich prípade išlo o ich 25 600-ročný cyklus. Páčil sa mi zvuk toho slova aj jeho obsah. Keďže som prešiel veľkou krízou a musel som byť hospitalizovaný, aj pre mňa sa začala nová doba, preto som zvolil tento názov.
Foto: Slnko Records
Priznávate otvorene osobnú skúsenosť s liečením na psychiatrii, má to súvis s oným „novým začiatkom“ aj vo vašej hudbe?
Všetko so všetkým súvisí, prešiel som ťažkou depresiou, mesiac som sa liečil v nemocnici a dokopy som bol asi rok a pol na antidepresívach. Takú skúsenosť si, pochopiteľne, všimnete, nikomu to neprajem. Ďakujem všetkým doktorom a doktorkám, že ma z toho vysekali. V mojom pohľade na život sa veľa vecí zmenilo a odráža sa to aj v hudbe. Mám prichystané veci, ktoré priamo alebo nepriamo odrážajú túto skúsenosť.
Možno preto vám na tomto albume nebolo veľmi do reči? Je celý inštrumentálny.
Nie, to nie je v tom. Pre mňa nie je rozdiel, či je album spievaný, alebo inštrumentálny, je to rovnako moje vyjadrenie. Ani pri albume Rock and Roll z Rači som dopredu neplánoval, že bude pesničkový, jednoducho to tak vyšlo. Po pesničkovej platni mi pripadalo prirodzené, že neurobím to isté, ale menej očakávaný krok. Prvá časť vznikla ešte v roku 2017 a rok nato som bol hospitalizovaný, potom som sa k albumu vrátil. Materiálu som mal veľmi veľa, počas celej pandémie som denne chodil do štúdia, nahrával, mixoval a strihal a veľmi citlivo som vyberal, čo použijem. Ale do spevu mi je takmer vždy, popri týchto dvoch albumoch dokončujem tretí, ktorý sa volá Slovenský sen, a ten bude znova pesničkový.
Zdá sa, že máte toho dosť na práci…
Nenudím sa, potom sa chcem pustiť do ďalších inštrumentálnych hudieb, nahral som dvadsaťšesťminútovú skladbu pre Petra Nikla k jeho monografii, v ktorej sú jeho automatické obrazy, a robíme spolu aj ďalší projekt Zblblin, s mojou hudbou a jeho recitáciami.
Čítajte viac Slovensko je Demoland, hovorí Andrej Šeban
Hovoríte, že nepíšete noty, že aj váš album treba vnímať ako abstraktné umenie, ktoré rozumom nevysvetlíš. Aké emócie chcete poslucháčom pripraviť? Čo má hudba spoločné s vizualizáciou?
Všetko. Emočný dosah umenia je kľúčová vec, keď sa poslucháč otvorí, nechá hudbu na seba vplývať, a potom rozmýšľa, čo to s ním urobilo, aký to malo preňho význam. Niekto má konkrétne výšky tónov spojené s určitou farbou, volá sa to synestézia, a ja tiež pri hudbe vnímam konkrétne farebné obrazy. Zvuk aj svetlo sú frekvencia, v zásade nie je medzi nimi rozdiel, všetko je vlnenie. Každý pripúšťa, že v hudbe ide o akési farby, že klavír má inú farbu zvuku ako trúbka, tóny sú teda farby. Už od renesancie a špeciálne od 19. storočia v tzv. programovej hudbe v symfonických básňach skladatelia rozprávali svoje príbehy a vznikol zvukový obraz, dnes to voláme sound scapes, zvuková krajina či zvuková pláň. Nehovorím, že hudba musí v každom vyvolávať vnútorné obrazy, ale keď to niekto tak má, je to fajn. Mnohí hovoria, že to pochopili pri albume Zep tepi.
Preto hovoríte, že tvoríte „kino pre uši“?
Presne tak. Vizuálna alebo výtvarná predstava je pre mňa vodidlom pri skladaní hudby, vždy to tak bolo, len som si nebol vedomý, že idem po obrazoch. Dlho som si myslel, že to tak vnímajú všetci. Ale nevnímajú. A je to v poriadku. Neočakávam, že niekomu ponúknem ten istý vizuálny dojem, aký mám z hudby ja, to sa ani nedá, môžu si slobodne vytvoriť svoj vlastný. Istou indíciou sú názvy skladieb, ale nie sú nijako záväzné.
A čo keby si poslucháči názvy skladieb zamenili, podobne ako povedzme názvy abstraktných obrazov na výstave moderného umenia? Zmenilo by to ich dojem z vašej hudby?
Pre mňa moje názvy „sedia ako riť na šerbeľ“, kto chce, nech sa s nimi identifikuje, kto chce, nech si vytvorí vlastné. Vydal som aj album, na ktorom názvy skladieb neboli, ale tvoriť názvy je zábava, môžem popustiť uzdu fantázii, s názvami rád žonglujem. Jedna sa volá Sám doma, tam si každý predstaví, čo chce, iná Na diskotéke s neznámou drogou, tak každý vie, čo sa deje, aj čo sa deje v skladbe Ráno po – hoci po čom, to si dosadí každý sám…
Foto: Petra Bošanská
Máte aj pesničku Sadnúť, päť! – akú známku by ste svojmu albumu dali vy?
Ja by som sa neznámkoval, ani v škole som to nemal rád. Pre mňa je to ďalší krok, teší ma, že je album na svete. Niektoré reakcie sú veľmi priaznivé, ale bývajú aj veľmi nepriaznivé, vnímam všetky, ale dnes ma už nerozhádžu ani jedny, ani druhé. Neplačem pri negatívnych ohlasoch a neskáčem po strop, keď sa album ľuďom páči.
Čítajte aj Andrej Šeban: Rád zahrám aj pre štyroch ľudí
Váš vydavateľ album prezentuje ako bizarný aj ako vesmírny, aký je pre vás?
Pre mňa je to úplne obyčajná hudba, ale fascinuje ma, ak ľudia oddeľujú „niečo vesmírne“ ako niečo, čo sa začína niekde nad stratosférou – pokiaľ si pamätám, Zem je súčasťou kozmu… Takže ak je to hudba kozmická, je to len preto, že vzniká v kozme. S vesmírom sa však spája určitý pocit tajomna a ja sa snažím otvoriť nové priestory a „vybudiť“ človeka k inému vnímaniu tejto doby aj priniesť relax.
Foto: Pravda, Lubos Pilc
Ani na inštrumentálnom albume ste sa nevyhli politike, napríklad v skladbe Pochod politických elít a ich poskokov.
Politika je súčasť života a odmietam koncepty, že do umenia politika nepatrí, akoby bola niečo osobité, oddelené. V našom prípade je v politike zberba, ktorá vystrája psie kusy, a nie je dôvod, aby nepočula spätnú väzbu. Nebudem sa tváriť, že tá banda podvodníkov nesúvisí s mojím životom, ovplyvňuje to aj môj život. Apolitické umenie neexistuje, apolitický je možno Mickey Mouse, a vlastne ani ten nie, aj tam ide o interpretáciu vzťahov.
Zep tepi má takmer 80 minút, koľko času ste mu venovali?
V mojom prípade to ide rýchlo, „hádžem to tam lopatou“, vôbec sa nebrzdím, nehodnotím, nechávam veciam voľný priebeh, ako surrealisti, keď objavili automatické písanie. A keď už nahrám toho dosť a začnem to počúvať, triedim a vyskakujú mi z toho určité celky, strihám, skracujem a predlžujem, lebo technika mi to umožňuje, občas niečo zmením a veľa odložím nabok, vyberám len to, čo ma osloví. Potom to už ide rýchlo. Ale občas sa zaseknem a som schopný nad jednou skladbou sedieť dva týždne, kým z nej nie je to, čo chcem.
Preto sú tie skladby väčšinou také krátke? Majú menej než minútu…
Neuvažujem tak, že by som vopred plánoval minutáž, to je najväčšia brzda. Najprv to musím urobiť a potom zistím, čo to je, a nie naopak. Ako hovorí Marián Varga, tvorba má byť slobodná, to je jej zmysel a účel: preniesť ten pocit slobody z hudby na ľudí, aby pocítili, že sa netreba ničoho báť, že môžeme slobodne žiť a slobodne sa vyjadrovať. Preto si pri tvorbe hranice netvorím, a keď to spravím, tak len na to, aby som ich mohol porušovať. Na albume je aj jedna dvadsaťminútová skladba. Kamene Dunaja.
Čítajte viac Andrejovi Šebanovi ukradli gitary a aparatúru v hodnote 35-tisíc eur
A máte niečo nové, čo sa týka gitár, ktoré vám ukradli? Našli sa už?
Polícia to vyšetruje, musíme čakať.
Obal albumu ste kreslili sám, čo znázorňuje?
Maľoval. Nevnímam to tak, že tento obraz by mal niečo znázorňovať. Prosto, existuje. Keď som uvažoval o obale albumu Zep Tepi, vynoril sa mi v hlave ako prvý. Nemal žiaden názov. Bolo vybavené, ďalej som to už neriešil. Vedel som, že toto je obal Zep Tepi.
