V disneyovke Na vlásku ste naspievali a nadabovali ježibabu. Nezľakli ste sa, že si o vás ľudia povedia: začínala ako šialene smutná princezná a skončila pri ježibabe?
Myslím, že nič nestojí proti ničomu, a tak je to správne. Ale v tej rozprávke som hrala dvojrolu – nielen ježibabu, ale aj ženu, ktorá sa vďaka čarovným vlasom princeznej udržiava ako mladá, krásna žena. Hrať dvojrolu je ťažšie, ale z ponuky som mala radosť, lebo rozprávka je naozaj pôvabná. Prečítala som si kritiky od obávaných znalcov a k mojej postave mali len superlatívy, takže som z toho mala ohromnú radosť. Bola to príjemná práca a veľmi ma bavila.
Čo vás bavilo?
Keďže išlo o dvojrolu, mohla som meniť farbu hlasu a štýl, aby som vystihla obe postavy, lebo každá je iná.
Je ťažšie vyjadriť postavu hlasom ako samotné spievanie?
Ľahké to nie je, a keď mi Vojta Kotek ako režisér úlohu ponúkol, hovoril: veľmi by som chcel, aby si tam nielen spievala, ale aj hrala. Musíme si urobiť kasting, či rolu zvládneš. Skúsili sme to a boli nadšení.
Nedotkli sa vás pochybnosti, či rolu zvládnete?
Nie, pretože viem, že rozprávka musí byť v poriadku aj po hereckej stránke – mňa si vybral poľský supervízor európskej premiéry tejto rozprávky. Keďže v Poľsku ma dobre poznajú, chceli, aby som to robila ja. Skúsili sme to a podarilo sa.
Mladý Vojta Kotek o vás povedal, že máte starú dobrú školu – ste pracovitá, ochotná, neprekážalo vám opakovať a opravovať, robili ste si sama zo seba žarty – myslíte, že to dnes už nie je bežné?
Neviem, s mladou generáciou veľmi do styku neprichádzam. Nedávno som mala možnosť zúčastniť sa na jednom kole SuperStar a bolo to veľmi príjemné. Ale počula som, že tí mladí ľudia ešte predsa len nemajú profesionálny prístup k veciam. Rýchly štart do výšin im trochu zamotá hlavu a zabudnú chodiť nohami po zemi. Môže sa to stať a Vojta s tým asi tiež má skúsenosti, veď pracuje s mladými a sám je mladý.
Keď už sme pri SuperStar, aké sú dnešné nádejné spevácke hviezdy? Prekvapili vás niečím?
Robila som s nimi korepetície pri klavíri a organizátori mi povedali, že decká sa na mňa strašne tešia, ale zároveň majú veľký rešpekt. Smiala som sa, či na nich pôsobím ako semetrika. Keď prišli, boli veľmi milí, každý z nich mi priniesol nejaký darček. Aj ten bláznivý chlapec Šeps mi navliekol koráliky, dostala som kvetinu, srdiečko a všelijaké milé drobnosti, potešilo ma to. Veľmi som im držala palce, lebo niektorí boli pre chorobu, žiaľ, indisponovaní a bolo poznať, že nemôžu podať stopercentný výkon. To ma mrzelo, ale snažila som sa ich neznervózňovať, nespôsobovať im traumu, ale skôr im pomôcť, ukázať, čo by si mohli skúsiť zaspievať.
Sú superstaristi iní vy v sedemnástich rokoch, keď ste zvíťazili v súťaži Hľadáme nové talenty? Sú sebavedomejší?
Sú sebavedomejší, je celkom iná doba, máme inú techniku, iné médiá. Keď som súťažila ja, televízia bola ešte v plienkach a prítomný bol len rozhlas a tlačené médiá. Naše podmienky v nijakom prípade neboli hviezdne. Nevozili nás po koncertoch audinami a nebývali sme v drahých hoteloch. Nemohli sme sa hrať na nijaké hviezdy. My sme mali taký strach! Pamätám si, že do Prahy za mnou prišla celá moja trieda zo Slatinian pri Chrudimi, bol tam ocko, ľudia z rádií a biznisu a ja som dostala hneď množstvo ponúk na spoluprácu a do divadla – do Rokoka a Semaforu. Ale ocko povedal: nie, najskôr dokončíš gymnázium a potom sa rozhodne, čo budeš robiť.
Takže vás nenechal myslieť si o sebe, že ste hviezda?
Nie, na to sa u nás nehralo.
Kedy ste sa vy začali cítiť ako hviezda?
Myslím, že nikdy. Samozrejme, poznám svoje spevácke a herecké kvality, ale aby som sa hrala na veľkú hviezdu, to mi nie je dané. Nie som ten typ človeka. Vždy som sa snažila byť skromná, to je podľa mňa celkom dôležitá vec.
Vy ste vo vtedajšej talentovej súťaži spievali Gershwinovu pieseň The Man I Love – poznajú dnešní superstaristi Gershwina? Stačí tomu, kto pomýšľa na hudobnú kariéru, iba orientovať sa v hudbe z rádií?
Určite by mal poznať niečo viac. Pretože každý z nich sa bude nejako formovať, hľadať si svoje ja. Zatiaľ totiž spievajú piesne iných interpretov, čo ich automaticky trochu zväzuje – aj keď sa snažia byť sami sebou, sú ovplyvnení originálom. Pre nich je dôležité, aby si našli pracovné zázemie a tím ľudí – alebo aspoň jedného človeka, ktorý im bude radiť, kadiaľ ísť. Druhý človek to vždy vidí lepšie. Aj keď spevák si nesmie nechať všetko nahovoriť, ale je dôležité mať okolo seba ľudí, čo mu pomôžu po hudobnej a manažérskej stránke. Oni sami musia byť usilovní a pracovať na sebe. A šťastie musí stáť pri nich.
Beriete ich ako svoju konkurenciu, či máte celkom odlišné publikum? Alebo sú to vaši budúci kolegovia?
Nie, konkurenciou pre mňa nie sú. Ak k tomu dôjde, pretože sú veľmi mladí, tak budú skôr kolegovia.
Na svojej webstránke spomínate, že v rokoch 2009 a 2010 ste zvíťazili v ankete GayStars Osobnosť roku. Čím ste zaujali homosexuálov?
To by ma tiež zaujímalo. Ale teším sa z každého ocenenia. Viem, že trebárs Hanka Zagorová a ja máme toto publikum celkom široké. Homosexuáli sa radi na nás hrajú, niektorí v travesty skupinách predstavujú Vondráčkovú, Zagorovú, Rottrovú či napríklad Luciu Bílú. Gayovia sa v nás vidia.
Už ako 35-ročná ste dostali titul Zaslúžilá umelkyňa. Dnes to znie trochu zvláštne – akoby už človek mal po takomto titule pomýšľať na dôchodok…
To by bolo bývalo trochu priskoro. Ale ja to beriem ako ocenenie. Získala som ho síce za minulého režimu a poznám výroky o tom, že to bolo ocenenie režimovej speváčky. Prosím vás, ja som pricestovala na festival do bieloruského Vitebska. V celom ruskojazyčnom priestore si tituly zaslúžilý či národný umelec ľudia vážia, nech už sú od kohokoľvek. Je to predsa ocenenie za prácu, nie za politický prístup. A keď som tam bola, pýtali sa ma, ako ma majú titulovať. Bolo tam totiž veľa speváckych hviezd, zaslúžilých a iných umelcov, a keď šli spievať, vždy ich ohlasovali titulmi, napríklad Národný umelec Sovietskeho zväzu. Ja som sa nechcela oháňať nijakým titulom. Ale zrazu som tam vyzerala ako popoluška, nejaká Vondráčková, tak som priznala, že mám titul zaslúžilá umelkyňa. A oni: no vidíte, prečo to skrývate? Iná krajina, iný prístup. Ja sa za ten titul absolútne nehanbím, naopak, mám ho na čestnom mieste medzi všetkými svojimi zlatými platňami a oceneniami. Je tam aj napísané, že je to za prácu doma a v zahraničí, a tam som azda niečo urobila.
Aj po získaní tohto titulu ste ustavične skúšali rôzne nové aktivity: moderovali ste, hrali ste v Troškovom Kameňáku, tancovali ste v šou Let´s Dance, mihli ste sa v slovenskom seriáli Susedia. Čo ste si ešte nevyskúšali, čo vás láka?
Hádam som si vyskúšala už všetko, muzikál, film. Záleží samozrejme na ponuke. Teraz sa črtá ponuka na krásny muzikál, ktorý som videla v Anglicku. Išlo by o hlavnú úlohu, ktorá je adekvátna môjmu veku, tak to by som si rada strihla. Držte mi palce.
Zdá sa, že viete odhadnúť, čo bude in. V roku 2000 ste sa napríklad vrátili na výslnie s albumom Vodopád s moderným zvukom. Máte nos na to, čo zaberie, alebo vám niekto radí?
V prípade Vodopádu som mala tím ľudí – vybral mi ich Universal a nakrúcalo sa v belgickom štúdiu. Vtedy už síce v Česku tá technika fyzicky bola, ale nahrávanie a mixovanie ešte nemalo svetové parametre. V Belgicku sme túto platňu urobili zvukovo celkom na svetovej úrovni a všetci tu z toho boli paf. Vtedy práve prišla vlna tanečného boomu a nahromadili sa nám na to vhodné pesničky. Spolupracovala som so Stanom Šimorom, Slovákom, ktorý žije v Belgicku, vedel to naprogramovať, mal to napočúvané… naraz sa zišlo všetko tak dobre, že to oslovilo mladú generáciu tak, až som tomu sama nechcela veriť.
Ako vám napadlo vytvoriť si internetové rádio Vodopád?
To je novinka, som zatiaľ jediná žena, ktorá takéto internetové rádio má na svojej webstránke. Viem však, že také rádio má aj Olympic. Kto si naň klikne, môže ho počúvať celý deň. Zatiaľ tam máme naprogramovaných šesťsto pesničiek a bude ich ešte viac, kto má chuť hodinu počúvať Vondráčkovú, tak si to pustí. Spievam tam nielen po česky, ale aj francúzsky, rusky, nemecky, poľsky, anglicky. Sú to veci, ktoré ľudia poznajú, aj menej známe.
K internetovému rádiu vás inšpiroval Olympic?
Napadlo to moju spolupracovníčku, ktorá mi spravuje webové stránky. Zistila, že sa také niečo dá urobiť, tak sme sa do toho pustili. A ľudia Vodopád často počúvajú, z čoho mám radosť.
Nebojíte sa, že vám preto klesne predaj cédečiek?
Naopak, teraz je predsa problém, že rádiá, a najmä súkromné, si hrajú, čo chcú, a nie to, čo by sme potrebovali. A niektoré nás nehrajú vôbec, pretože majú iný štýl hudby, čo im nikto nemôže zazlievať. Takže pre mňa je to obrovská šanca spropagovať si tam, čo chcem – svoje cédečko alebo cédečko niekoho iného, jednoducho je to plus.
Vydali ste DVD Ja pôjdem ďalej. Plánujete si svoju ďalšiu cestu dopredu, alebo vás život vedie živelne?
Samozrejme, že živelne. Cesta životom sa dá regulovať len čiastočne. Prináša rôzne prekvapenia a rôzne vybočenia, vyskytnú sa situácie, ktoré človek ani nepredpokladá.
Čo bolo pre vás zatiaľ najväčšou prekážkou?
Nikdy som si takú neuvedomila. Svoju cestu určite nevnímam ako bitku. Jednoducho plynie…
Vaše DVD sa krstilo spolu s platňou Karla Černocha – prečo práve tento tandem?
Nejde o tandem v pravom zmysle slova, bol to len spoločný krst. S Karlom Černochom sme boli priatelia, spievali sme spolu niektoré duety, a tak sa ma v Supraphone opýtali, či by mi neprekážalo, keby sa zároveň s mojím DVD pokrstilo aj jeho CD in memoriam. Samozrejme, súhlasila som, lebo som Karla mala veľmi rada a vážila som si ho ako speváka aj ako človeka.
Máte veľa priateliek, jedna z nich – Olinka Matušková, bola kmotrou vášho DVD. Máte kamarátov aj medzi mužmi?
To viete, že áno. Ježišmária! Všetci chlapci, s ktorými som pracovala – Jirka Korn, Vašek Neckář, Walda Matuška, Karel Gott, Michal David… S Michalom chystáme veľké turné aj na Slovensku, v decembri v Bratislave megakonceret, taký „nabušený“ kotol pre mladých ľudí. A mohla by som pokračovať: môj kamarát je aj Miro Dvorský, Daniel Hůlka, Ježiši, ja mám kamarátov!
Máte čas dôslednejšie pestovať tieto kamarátske vzťahy?
Nemám. Mám veľmi málo času, a keď mám voľno, snažím sa venovať rodine. Mám manžela, zvieratká, záhradu, mám dom, o všetko sa musím starať. Ak si k tomu prirátate ešte umenie, tak je toho naozaj dosť a nie je to jednoduché. Mám aj otecka, ktorý už oslávil deväťdesiat rokov. Býva u nás doma, v Slatiňanoch a našťastie má pri sebe priateľku, ktorá sa oňho stará. Z toho sa teším.
Máte vraj inteligentnú kosačku, ktorá vám pokosí trávnik. Ako funguje?
Funguje výborne, ale nie vždy. Niekedy musíme aj kosiť – keď je vyššia tráva. Stane sa, že kosačka potrebuje opravu, má výpadok a tráva narastie. Potom ju však znova na trávnik pustíme a ona ho udržiava. V bazéne máme zasa čističku, ktorá vyzerá ako žaba.
Takže ste priateľka technických vymožeností?
Uľahčuje mi to prácu. Predtým som stála – ja alebo manžel – aj dve hodiny pri bazéne a ručne ho čistila. Teraz vyžmýkam filter, vysypem z vreca špinu a je to.
Vráťme sa k DVD – sú tam piesne od roku 1968 dodnes. Zostarli niektoré piesne? Ako to cítite?
Necítim, že by niečo zostarlo. Mňa to veľmi baví. Možno ľudia mojej vekovej kategórie alebo starší to budú cítiť tiež tak. Neviem, ako sa na DVD budú pozerať dnešní mladí, ak si ho vôbec pustia.
Prečo pesničky nie sú zoradené podľa rokov?
Naschvál som dramaturgiu nevolila podľa rokov, ale podľa hudobného cítenia. Nechcela som vyvolávať nostalgiu. Preto som zvolila názov Ja pôjdem ďalej – nijaké spomienky, nijaká časová chronológia, pekne si v pesničkách zalistujme podľa hudby. Začína sa to napríklad skladbou Tentokrát se budu smát já z roku 1999 s Ďurovčíkovou choreografiou, je tam slovenský a český balet. Ide o záznam zo silvestrovského programu. Na DVD sú veci, ktoré boli moderné už vtedy.
Sú tam napríklad už klipy?
Napríklad pieseň Jsem bůh i ďábel je urobená vyložene klipovým spôsobom, hoci vtedy o videoklipe nikto nič nevedel. Takže, kombinujem hudobne a myslím, že to má náboj a nikto sa nebude nudiť. Je tam aj scénka Nová známost z roku 1987 z programu Možno príde aj kúzelník, kde ma Jirka Korn akože predstavuje svojim rodičom (otca hrá Jiří Lábus). Jirka je celý nadšený svojou milou, ktorá je však ľahká deva. Je tam teda niečo aj na zasmiatie. Z Barrandova sa nám zasa podarilo získať pesničku z filmu Šíleně smutná princezna Slza z tváře padá, zo spievajúceho filmu režiséra Vladimíra Sýsa, kde som s Waldom Matuškom spievala pieseň Kam zmizel ten starý song, je tam aj scéna z filmu Sněhurka a sedm trpaslíků s Vaškom Neckářom, ktorý okolo mňa krúži na koni. Myslím si, že to je dosť pestré.
V ktorej pesničke sa najviac vidíte?
V každej. Som tam v rôznych polohách, v rôznych časových obdobiach, v rôznych módnych kreáciách, a vidím, že niektorá móda sa už vrátila aj niekoľkokrát.
Kostýmy k pesničkám si vymýšľate sama? Ovládate ručné práce?
Jednak sama, ale na DVD sú aj veci, ktoré mi šila ešte mamička. Napríklad v Televíznom klube mladých mám zelenú blúzu a tú mi šila práve ona… Aj ja ovládam ručné práce, viem aj pliesť.
Nedávno ste boli s manželom v Londýne na futbale. Iba ste ho sprevádzali, alebo ste ozaj fanúšik?
S kamarátkou sme sa rozhodli, že pôjdeme s našimi manželmi na zápas do Londýna. Mali sme aj kultúrny zážitok, boli sme na nádhernom predstavení – videli sme druhý diel Fantóma opery. Navštívili sme – ja po prvý raz – preteky chrtov. Bolo to veľmi napínavé a zaujímavé. Potom si chlapci išli po svojom a my s kamarátkou sme sa osamostatnili a išli sme šopovať. A šoping v Londýne nie je zlý!
Môže byť speváčka aj nezamilovaná? Dá sa bez lásky vôbec spievať?
Nedá. Bez lásky nejde nič. Ani spievať, ani žiť.
Mali ste také obdobie?
Mala som obdobie, keď som bola bez blízkeho človeka. Boli sme odlúčení a bolo to ťažké obdobie, ktoré som prekonala iba prácou. V nijakom prípade by som nechcela, aby sa niečo také vracalo! Chcem byť milovaná a rozmaznávaná, a to som.
Spievali ste na koncerte k narodeninám Jiřiny Bohdalovej – podľa čoho ste si vybrali pesničku, ktorou ste jej blahoželali?
Je to pesnička Zůstáváš tu se mnou, ktorú rada spievam a dúfala som, že aj text sa jej bude páčiť. Spieva sa tam: mať rád až do zbláznenia. Pýtala som sa jej, či má nejaké želanie, nechala to na mňa, tak som vybrala podľa svojho vkusu. Zablahoželala som jej spontánne, nemala som nič pripravené. Bola som veľmi rada, že jej zorganizovali takúto veľkú poctu, patrí k velikánom nášho divadla a dúfam, že nás ešte dlho bude obšťastňovať krásnymi rolami. Vie ľudí zabaviť, rozosmiať, ale aj dojať, a to nedokáže každý.
Váš brat verejne zapochyboval, či ešte vôbec žijete v realite. Dokážete niekedy hoci aj zámerne zmiznúť z reality?
Nie. Ja som práve človek, ktorý naplno žije v realite, nebudujem si žiadne vzdušné zámky ani chiméry.
Ste vraj milovníčka seriálu Dr. House. Nezohráva pritom úlohu aj to, že sa Hugh Laurie troška podobá na vášho manžela?
To mi ani nenapadlo. Mám ten seriál rada, lebo Laurie skvele hrá, má správnu mieru sarkazmu. Páči sa mi, ako je ten seriál vedený, inak seriály veľmi nemusím pozerať, lebo sa tam všetko opakuje stále dokola.
Chodíte rada na Slovensko?
Veľmi rada, celý život rada, pretože slovenské publikum je náročnejšie, temperamentnejšie, veľmi priamočiare a uvoľnené.
Ale – máte v repertoári slovenskú pesničku?
Kedysi som spievala Kľúč pod prahom, potom Klobúk prvého milovníka s Františkom Krištofom Veselým a ešte Aladinovu Lampu od Siváčka. Uvítala by som, keby mi niečo napísali. Napríklad keby niečo vyplodil Vašo Patejdl, tak to by ma potešilo! Možno sa to podarí.
Helena Vondráčková
Narodila sa 24. júla 1947 v Prahe, detstvo prežila v Slatiňanoch so sestrou Zdenou a bratom Jiřím. Jedna z najvýraznejších hviezd českého šoubiznisu sa od detstva venovala hre na klavíri, spevu, tancu, gymnastike, krasokorčuľovaniu a učila sa nemecky, anglicky a francúzsky. V 17 rokoch zvíťazila v súťaži Hledáme nové talenty. V roku 1965 nastúpila do Divadla Rokoko, kde sa stretla s Václavom Neckářom a Martou Kubišovou. O tri roky s nimi vytvorila trio The Golden Kids, po zákaze spievania pre Kubišovú sa dala na sólovú dráhu. Spolupracovala s Orchestrom Gustava Broma a Jiřím Kornom, veľa koncertovala aj v zahraničí, po revolúcii účinkovala v muzikáloch. Získala 27 slávikov, ale len jedného zlatého (1965).
