Vaša najnovšia nahrávka Querela Pacis je vlastne nová len čiastočne. Predloha k nej vznikla už dávnejšie. Ako sa to celé stalo?
Na začiatku som dostal objednávku z putovného festivalu Europa Cantat. Potrebovali odo mňa kompozíciu, čo mala zaznieť spolu s Händlovým Utrechtským Te Deum, ktoré vzniklo pri príležitosti podpísania Utrechtského mieru. Skladba oslavovala koniec vojny a ja som mal vytvoriť akýsi novodobý pendant. No ja som chcel napísať skôr nejakú meditáciu na túto tému. Uzavretie mieru má totiž pre mňa istú sladko-trpkú príchuť, lebo mier prináša aj deľbu koristi. Hlavnou inšpiráciou boli pre mňa myšlienky Erazma Rotterdamského.
Ako sa práve Erazmus zhodoval s vaším prístupom k téme?
Festival sa konal v samotnom Utrechte, kde Erazmus študoval. Napísal o fenoméne vojny dva dôležité texty. Jeden sa volá Dulce Bellum Inexpertis alebo Vojna je sladká pre toho, kto ju sám neokúsil, no a druhým je práve Querela Pacis, teda žalospev mieru. V 16. storočí, plnom krvavých vojen, prišiel Erazmus s odvážnou tézou, že vojnu si želajú len chamtivci, ktorí chcú rozširovať svoj majetok, i keď to prekrývajú rôznymi vznešenými pohnútkami. Nevinní trpia a mierové úsilie v skutočnosti nikoho nezaujíma. To bol veľmi ojedinelý názor v časoch, keď všade zúrili vojny.
To znie celkom aktuálne…
Aj my dnes žijeme v podobných časoch. Výrazom terorizmus sa už od roku 2001 ospravedlňujú vojnové zverstvá. Práve táto paralela ma priviedla k stotožneniu s Erazmovým postojom.
Texty oratória vytvárajú akýsi príbeh naprieč dejinami, na ktorého začiatku je hlad po vojne a na konci žalospevy. Jedným z textov je napríklad aj Lamento nad skazou sumerského mesta Ur. Je tak príbeh vojny nadčasovým a ľudstvo ho ustavične opakuje?
Gruzínsky skladateľ Gija Kančeli mi kedysi povedal, že trvá len dvadsať rokov, kým ľudia zabudnú na zlé a môžu si to opäť v modernejšej podobe zopakovať. Viac ako jednu generáciu spomienka na zlo nevydrží. Lamento nad skazou mesta Ur je najstarší text na svete, ktorý hovorí o tomto veľkom zle, o zániku spoločnosti. Pochádza z Mezopotámie, zo Sumeru – kolísky ľudskej civilizácie. Zažil som šok, keď sa začalo bombardovanie Iraku, ktorý je práve na území niekdajšej Mezopotámie, a teda aj mesta Ur.
Použili ste aj texty Ámosa Komenského, k tým Erazmovým však pôsobia až protichodne…
Akoby bol Komenský v porovnaní s Erazmom vlastne vojnový štváč. Sám zažil ťažké časy protireformácie v Čechách a snažil sa burcovať Európu proti Habsburgovcom. Pritom aj veľká časť jeho rukopisov zmizla vo víre vojen.
Ako sa prenáša do hudby vojna a mier?
Rozmýšľal som predovšetkým nad výberom textov. V renesancii vznikol hudobný žáner s názvom Vojna (battaglia), kedysi som dokonca o ňom písal kandidátsku prácu. Battaglia vznikla v 16. storočí a mala ešte veľmi dlhé vyžarovanie. Motívy renesančných a barokových battaglií som čiastočne použil v štvrtej časti oratória A Gran Battaglia. Hudobný žáner Mieru nevznikol dodnes.
Čo teda pre vás znamená žalospev mieru?
Vojna prináša veľa obetí. Vojna „nevyrába“ len mŕtvych vojakov či civilistov, ale aj zabijakov či vrahov. Problém svedomia sa začne často ozývať až po vojne. Vo Vietname bojovali najmä študenti, v Iraku sú dnes dobrovoľní žoldnieri, ktorí napriek svojej profesii často páchajú samovraždy. Vojna sa sofistikovala, zblízka sa už prakticky nevraždí, no už samotná skutočnosť zabíjania im spôsobuje zúfalstvo. Gruzínsky spisovateľ Čiladze má vo svojej knihe Kam ideš, človek postavu vojnového hrdinu, ktorý zabil množstvo nepriateľov, no napokon skončil ako mrzák a až do smrti už len vyšíva. A s každou výšivkou akoby pochová jednu svoju obeť.
Odkiaľ pochádza sugestívny obrázok vojaka na prebale albumu Querela Pacis?
Je to dioráma, inštalácia z dielne austrálskeho sochára Petra Corletta na pamiatku jeho krajanov, ktorí padli v prvej svetovej vojne. Podarilo sa nám získať povolenie použiť tento motív. Ide o obraz číreho zúfalstva. Nevieme, či práve niekoho zabil alebo, naopak, práve prišiel o najlepšieho priateľa. Vojnové dokumenty nám len málokedy ukazujú takýto obraz.
Oratórium malo koncertnú premiéru už na minuloročnom festivale Pohoda. Mali ste odvtedy možnosť niekde ho naživo prezentovať?
Zatiaľ nie, a veru neviem, či sa niečo také vôbec podarí. Organizačne je to zložitá záležitosť. A Pohoda vlastne nevyšla – nedomyslel sa čas nášho vystúpenia. Interpreti to celé pekne odohrali aj odspievali, ale obecenstvo z toho nič nemalo, lebo vôbec nič nebolo počuť. Organizátori nám prisľúbili, že počas nášho koncertu budú ostatné scény mlčať. To sa nepodarilo, a tak spolu s nami hrali štyri ďalšie skupiny a zneli aj „kolotoče“. V každom prípade to bol nezabudnuteľný zážitok.
Vravíte, že je Querela Pacis ukončením trilógie. Viete si predstaviť aj štvrté pokračovanie?
Prvú z mojich troch veľkých vokálno-symfonických skladieb som napísal v 80. rokoch – volala sa Orbis Sensualium Pictus a bolo to oratórium na slová Komenského. Druhou časťou bola Mater, v ktorej som sa sústredil na motív života cez obraz materstva. Mater sme nahrali s Ivou Bittovou. Querela Pacis túto trilógiu završuje a zatiaľ si neviem predstaviť akýkoľvek štvrtý diel.
Komponujete aj filmovú hudbu, pripravujete niečo nové v tejto oblasti?
Posledných jedenásť rokov mám s filmom, bohužiaľ, nepríjemné skúsenosti, tak v Česku, ako aj na Slovensku. Viac-menej som bol presvedčený, že sa už do tejto oblasti nevrátim. Tento rok ma však oslovil Martin Šulík, a tak som napísal hudbu k jeho filmu Cigán, ktorý je už hotový a onedlho by mal mať premiéru. Film vznikol v rómskej osade a hrajú v ňom Rómovia. Som šťastný, že som sa na ňom mohol podieľať.
Čo vás vzdialilo od sféry filmu, kde ste boli taký úspešný?
Problém je asi v tom, že som už starší a môj hodnotový systém sa nezhoduje s hodnotami režisérov a režisérok, s ktorými som spolupracoval. Dnes im už jednoducho nerozumiem. Umenie má podľa mňa rozširovať priestor ľudskej nezávislosti a slobody, a tak netuším, ako sa to dá skĺbiť s tým, že svojich spolupracovníkov chápu ako nahraditeľné bábky. Správať sa k spolutvorcom ako k idiotom a očakávať, že to, čo vytvoria, bude mať nádych umenia, je veľmi odvážne.
Aký je pre vás rozdiel v procese skladania vlastnej hudby a tej filmovej?
Keď skladám vlastné témy, konfrontujem sa s tradíciou európskej umelej hudby, ktorá má už takmer tisíc rokov. K všetkým tým menám a dielam musím zaujať určitý postoj. Keď robím hudbu k filmu, musím nájsť súlad s režisérom a akceptovať tradíciu filmového média. Vo filme som vlastne amatér. Neviaže ma nijaká profesionalita, takže aj moja asociatívnosť je tu oveľa voľnejšia.
Ste súčasný skladateľ a napriek tomu sa rád obklopujete starou hudbou. Máte k nej nejaký osobitný vzťah?
Zjednodušene možno povedať, že existujú dva rôzne prístupy k umeniu. Jeden chápe ako východisko aktuálnu situáciu a akcentuje avantgardný prvok. Avantgardní umelci sa potom cítia byť na čele vývoja a veria, že to, čo robia, ľudia pochopia až niekedy v budúcnosti. Druhý prístup zohľadňuje historické kontexty. Mne sa už hádam v puberte podarilo pochopiť obmedzenosť prvého prístupu. Samotná novosť býva totiž okamžite opäť prehodnocovaná. Pre mňa nemá význam dielo, ktoré neakceptuje jestvujúce poznanie ľudstva. Európsku kultúru vidím ako ustavičný rad dialógov s antikou, renesanciou a ďalšími kultúrnymi kotlami. Tento dialóg vediem rád a rád sa nechávam inšpirovať hodnotami minulosti.
Vladimír Godár sa narodil v roku 1956 v Bratislave. Hudbe sa venoval už od raného detstva, najskôr hre na klavír, neskôr aj komponovaniu. Napokon koncom 70. rokov vyštudoval kompozíciu aj na VŠMU. Hudbe sa venoval teoreticky ako vedecký pracovník, pedagóg, hudobný redaktor, ale najmä prakticky ako skladateľ pôvodnej i filmovej hudby. Doma má dvoch Českých levov za hudbu k snímkam Návrat Idiota (2000) a Slnečný štát (2005), ale aj Krištáľové krídlo za rok 2007.
