Poslucháči a diváci sa môžu tešiť na vynikajúcich spevákov, zaujímavé herecké výkony podporené výrazovým tancom, na kultivovaný a profesionálny hudobný sprievod klavíra a harfy, ako aj poetickú výpravu. Rusalka Antonína Dvořáka sa predstaví na zámkoch v Sychrove, v Mělníku, na Konopišti, na Opočne a Kukse a v amfiteátri v Mikulove, po letných scénach opäť na jeseň v domovskom Divadle Na Maninách v Prahe.
Antonín Dvořák patrí k hudobnému kultúrnemu dedičstvu v Čechách, no jeho tvorba prekročila hranice českých krajov aj Európy. Začiatky jeho skladateľskej tvorby môžeme datovať do roku 1861, skladateľské prvotiny sa však nestretli s väčším verejným ohlasom. Svetovo najznámejší a najhranejší český skladateľ sa narodil 8. septembra 1841 v obci Nelahozeves ako prvý zo štrnástich detí do rodiny mäsiara a už v detskom veku sa začal učiť hre na husliach.
Jeho dielo je bohaté nielen čo do počtu (zložil približne 120 opusov), no aj rozsahom foriem. Patria k nim veľké orchestrálne diela, diela vokálno-inštrumentálne a hudobno-dramatické. Svetové publikum oslovili napríklad Dvořákove Slovanské tance, Stabat Mater, Te Deum, Biblické piesne, 9. symfónia (Z Nového sveta), či desať operných diel.
V neskoršej fáze svojej tvorby sa inšpiroval českými rozprávkami a práve v tomto období vznikli klenoty českej opery, diela ako Čert a Káča či Rusalka. Premiéra Rusalky sa uskutočnila v Národnom divadle v Prahe 31. marca 1901 s najlepšími sólistami svojej doby. Po 120 rokoch uvádzania tejto opery na prestížnych operných scénach na celom svete sa Rusalka objavila toto leto aj na českých hradoch a zámkoch. V komornej dráme lásky a zrady na pozadí dvoch svetov si divák nájde najjemnejšie nuansy tohto geniálneho Dvořákovho diela, rovnako aj v krásnom librete Jaroslava Kvapila.
Čítajte aj Zakliata Aida. Verdiho opera po 22 rokoch znova v SND
Mátlová, Pavlů, Berger, Hůlka
V letnom naštudovaní sa v úlohe Rusalky predstaví Tereza Mátlová, úlohu Princa stvárni Peter Berger, Ježibabu a Cudziu kňažnú Ester Pavlů a v úlohe Hájnika a Lovca Vladimír Chmelo, ktorý je v tejto úlohe doslova ako doma – vystupoval v nej v Metropolitnej opere v New Yorku pod taktovkou Yannicka Nézet-Séguina v réžii Otta Schenka.
Barytonista Vladimír Chmelo, pod ktorého hlasovým vedením sólisti Rusalky pracovali, stojí za nápadom celej inscenácie. O jej vzniku hovorí: „Na úplnom začiatku sme uvažovali o niekoľkých talianskych tituloch, v ktorých by našli uplatnenie aj ďalší z mojich chránencov, až kým nám nenapadla opera českému srdcu najbližšia – Rusalka. A najmä, keď do nej dorástla hlasovo Tereza Mátlová. Ester Pavlů so svojím šarmom a temperamentom je vynikajúcou kombináciou Ježibaby a Cudzej kňažnej – a keď sa k nám pridal aj Peter Berger ako Princ, bolo rozhodnuté. S koronakrízou prišla aj myšlienka komornejšej formy bez zboru a orchestra, čo sme si najprv ani nevedeli predstaviť, na druhej strane to však prinieslo väčšiu zrozumiteľnosť slova, čím sa vyzdvihla úžasná kvalita Kvapilovho libreta.“
Hlavným cieľom uvedenia scénickej podoby Rusalky bolo uplatniť spevákov, s ktorými Chmelo dlhodobo spolupracuje, pretože je presvedčený, že ak sa na javisku stretnú speváci s rovnakým spôsobom tvorenia tónu, divákovi ponúknu harmonickejší zážitok: „Prvým takýmto projektom v spolupráci s KVart Production boli koncerty v Čechách v športových halách pod názvom Belcanto v opere a muzikáli, s vynikajúcim dirigentom Leošom Svárovským a spomínanými interpretmi ako Tereza Mátlová, Peter Berger, s Danom Hůlkom a mnou. Ako sa ich spevácka technika zlepšovala, rozširovali sa aj repertoárové možnosti. Každopádne nikto by nepredpokladal, že sa podarí Danovi Hůlkovi po tridsaťročnom pôsobení v muzikáli absorbovať belcantovú techniku tak, že bude schopný spievať úlohu Filipa II. alebo Vodníka v Rusalke.“
Prečo teda navštíviť operné predstavenie? „Pretože by náš život bol chudobnejší o veľký zážitok. V dnešnej rýchlej dobe, kedy sotva vieme vydržať tri hodiny bez mobilu, je to skutočná terapia. Započúvať sa do hudby, ktorej nemusím rozumieť hneď na prvýkrát, ale vtiahne ma do sveta, kde má čas a priestor inú dimenziu, je veľké obohatenie. Myslím, že naša Rusalka bude pre mladšie či zrelšie publikum skvelou pozvánkou do sveta takzvanej „vážnej“ hudby,“ odpovedá Vladimír Chmelo.
Čítajte aj Táto Rusalka drogy nedostane
Na konte sopranistky Terezy Mátlovej je operných, operetných aj muzikálových speváckych rolí požehnane – bola a je Gildou v Rigolettovi, Frasquitou i Micaelou v Carmen, Violettou v Traviate, Silvou v Čardášovej princeznej či Cosettou v Bedároch. O svojich osudových úlohách a o tom, aké miesto zaberá v jej repertoári Rusalka, hovorí: „Za moju ťažiskovú úlohu som považovala pôvodne Gildu, neskôr Violettu z Traviaty, či Luciu z Lammermooru. Do Rusalky som sa vôbec nehnala, naopak, mala som pred ňou istý rešpekt. S postupom času a intenzívnou prácou na tejto úlohe s Vladimírom Chmelom si však trúfam k týmto rolám priradiť aj práve Rusalku.
Rusalka zostáva rozprávková
Rusalka a charakter tejto postavy boli pre speváčku výzvou: „Až teraz, posledný rok, keď som sa tejto nádhernej roli intenzívne venovala a pozerala na každú notu, na každú bodku, na libreto, tak som pochopila, o čom Rusalka je. Stotožnila som sa s ňou najmä preto, že osobne prechádzam istou životnou etapou, ktorá mi pomohla túto rolu emocionálne a hlasovo naplniť. Prišla nečakane, ale v ten správny čas, je to milé životné prekvapenie. Veľmi sa na túto úlohu teším.“ Za postavu Princa získal slovenský tenorista Peter Berger v roku 2006 ocenenie Literárneho fondu. Vidieť a počuť ho mohli diváci v tejto úlohe v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, na festivale v Glyndebourn, v Teatro Municipal v chilskom Santiagu a naposledy, v apríli tohto roku, aj v Boľšom teatri v Moskve.
Na svoju prvú Rusalku pred pätnástimi rokmi spomína: „Prvýkrát som Rusalku robil v Košiciach s režisérom Zdeňkom Troškom. Košickú inscenáciu som vtedy naozaj miloval, bola spravená doslova rozprávkovo a naša aktuálna Rusalka mi ju trochu pripomína. Možno je naša výprava skromnejšia a jednoduchšia, ale je dôležité priniesť divákom rozprávkovosť, ktorú očakávajú, či už na veľkej alebo menšej scéne a ktorú maestro Antonín Dvořák spolu s Jaroslavom Kvapilom vytvorili svojou hudbou a libretom. Som veľmi rád, že sa toto naštudovanie nepresúva do iných prostredí alebo koncepcie rôznych režijných experimentov, ale ostáva klasickou rozprávkou.“
Foto: Petr Mráček/KVart Production
Jeho postava Princa prešla za roky, počas ktorých túto postavu stvárňoval, svojim prirodzeným vývojom: „Môj Princ sa určite od roku 2006 vyvíjal nielen hlasovo, ale aj v psychologickom vnímaní tejto postavy. V podstate každý rok som odpremiéroval Rusalku niekde vo svete či doma. Som rád, že ma Princ sprevádza v mojom živote doteraz.
Princ ostáva pre Petra Bergera v rámci domáceho, ale aj svetového repertoáru naďalej ťažiskovou postavou: „Samozrejme si vekom uvedomujem, že pomaly budem musieť prenechať priestor aj mladším kolegom. Ale inštrumentácia, ktorú Dvořák vytvoril, potrebuje zrelého tenora po všetkých stránkach, takže myslím, že ešte pár rokov, keď pánboh dá, by som sa tejto role držal a ponúkal ju poslucháčom a divákom.“
Mezzosopranistka Ester Pavlů je absolventkou pražskej Akadémie múzických umenia HAMU. V Rusalke spieva dvojrolu Ježibaby a Cudzej kňažnej a svoju vyššiu polohu môže ukázať ako Cudzia kňažná: „Ježibaba je trošku nižší obor a Cudzia kňažná v horných polohách mierne vypätá, ale ja som vyšší mezzosoprán, takže to môj typ hlasu dokáže zvládnuť. Každá úloha má svoje časti, na ktorých som musela špeciálne pracovať, ale myslím, že to bude dobré.“
Foto: Petr Mráček/KVart Production
O spojenie oboch postáv do jednej hovorí: „Toto spojenie mám rada, pretože to môže byť práve Ježibabin zámer, že sa prevtelí do Cudzej kňažnej a pokúša Rusalku, Princa a ich lásku, či dokáže odolať jej nástrahám. Záleží aj na režisérovi, aký má zámer, či je Ježibaba naozaj stará žena s palicou alebo sa trochu podobá Kňažnej, čo je aj náš prípad.“
Ester svoje vokálne umenie zdokonaľovala v kurzoch, mimo iných aj u Evy Randovej: „Eva Randová je vynikajúca speváčka a práve ten typ hlasu, ktorá si mohla dovoliť spievať obe úlohy skvele. Hovorila mi, že sa musela po Ježibabe ešte ísť rozospievať o trošku vyššie, a po Cudzej kňažnej o trochu nižšie. Tak uvidíme, ako to zvládnem ja, ale myslím, že to bude fajn, túto rolu už som mala možnosť vyskúšať.“
Od úlohy Dona Giovanniho, ktorú spieval Daniel Hůlka v rovnomennej Mozartovej opere v Stavovskom divadle v Prahe pod debutovým režijným vedením Richarda Hesa, ubehlo minimálne osemnásť rokov.
Čítajte aj Rusalka k storočnici SND
Na otázku, ako sa vyštudovaný operný spevák, ktorý sa posledných troch desiatkach rokov venoval muzikálovým úlohám, pripravoval na úlohu Vodníka, odpovedá Hůlka: „Po toľkých rokoch by bol môj návrat do opery ťažký. Ale mám skvelého hlasového pedagóga, Vladimíra Chmela, bez neho by som veľmi pravdepodobne Vodníka spievať nemohol. Na túto úlohu sa pripravujem takmer dva roky a práca s Vladom je naozaj úžasná, pretože ovláda klasické talianske belcanto, ktoré nás všetkých učí. Len vďaka nemu spievam aj árie napríklad z Verdiho, na ktoré by som pred desiatimi rokmi ani nepomyslel.“
Foto: Petr Mráček/KVart Production
Úloha Vodníka je pre Hůlku zaujímavá po hlasovej stránke, no i ako herecká postava: „Od detstva, respektíve od tých rokov, čo som začal vnímať operu, je pre mňa Vodník jedna z najsympatickejších operných postáv. Miloval som a obdivoval v tejto úlohe opernú legendu Eduarda Hakena a pri študovaní mojej roly som ho často počúval. Vodník je postava mne blízka, je to na začiatku starostlivý otec, ktorý sa bojí o svoju dcéru, a neskôr sa za ňu postaví a tých, čo jej ublížili, potrestá. A ja, už teraz ako otec, si jeho pocity viem veľmi dobre predstaviť.“
Jedinečný zvuk harfy vytvorí v predstavení nenahraditeľnú atmosféru Dvořákovej hudby najmä v prírodných prostrediach prvého a tretieho dejstva. Absolventka pražskej HAMU, vynikajúca harfistka Markéta Doubravská, pôsobiaca v orchestri libereckej opery, už Rusalku v obsadení pre harfu a klavír robila pred časom s kolegom, klaviristom Ahmadom Hedarom, ktorý účinkuje ako hudobný sprievod aj v tejto inscenácii. Pred rokom však išlo o skrátenú verziu s iným obsadením a ako harfistka spomína, hudobne sa všetko krásne spojilo, publikum bolo nadšené.
O úlohe svojho hudobného nástroja hovorí: „Harfa v našej Rusalke hrá veľkú úlohu, napríklad keď začne harfa hrať kadencie, prichádza Rusalka na scénu. Keby túto pasáž hral len klavír, určite by to nevyznelo tak, ako sme plánovali. Harfa je predsa len v celej inscenácii iným zvukovým prvkom. Na harfe hrám v celom predstavení klasický orchestrálny part, ktorý je veľmi bohatý, Rusalka má, mimochodom, jeden z najťažších partov pre harfistky.“
Choreograf Jiří Horák sa podieľal na tanečných a pohybových častiach opery. Sám má za sebou niekoľko úspešných projektov s režisérmi operných inscenácií, okrem iných aj s Václavom Věžníkom. Spolupracoval na najväčších operách na českých scénach a niekoľko sezón vytváral choreografie k operám na Lokti. Prácu v inscenačnom tíme Rusalky rád prijal: „Vytvorili sme choreograficky dve scény pre lesné žienky, a jednu párovú choreografiu s polonézou. Čo sa týka pohybu sólistov, do toho nebolo potrebné zasahovať, režisér Brych má obrovské skúsenosti, a to najmä so spoluprácou s docentkou Mrázkovou z Brna, takže čo sa týka pohybu, je sám veľmi fundovaný a príliš spoluprácu choreografa nepotrebuje. Všetky výtvarné, tanečné a pohybové poznatky dokáže sólistom predviesť sám.“
Jaromír Brych, renomovaný operný režisér veľmi skúsene a citlivo predstavuje Rusalku ako samostatný inscenačný útvar, bez zboru či baletu a bez orchestra, ale so špičkovými spevákmi a s vynikajúcim klavírnym sprievodom a hrou na harfu: „Vznikla teda kompozícia hudby a spevu s hereckým a pohybovo výrazovým prejavom, schopná samostatného života. Premieta sa v nej hlavná os príbehu a života postav, ich vzťahy i prelínanie reality so svetom prírody, prírodných živlov a personifikovaných postáv. Keďže sa koncertné prevedenie posunulo k stvárneniu scénickému, stali sa stávajúce koncertné dámske róby a pánske smokingy príliš všeobecné. Riešiť výtvarný design len doplnkami hlavných kostýmnych znakov na tzv. koncertný základ, sa ukázalo ako úplne nedostatočné. Kostýmy preto zodpovedajú charakteru postáv, ale nie sú výtvarne zaťažkané staroromantickou patinou. Rusalku či Vodníka a Žienky riešia s poetickou ľahkosťou a u Ježibaby, Cudzej Kňažnej či Princa ich kostýmy prinášajú istú nečakanú a vítanú eleganciu a modernú formu designu. Výtvarníkom kostýmov a výtvarných doplnkov je mladý, talentovaný Lukáš Bartoň.“
Aranžmán a scénické výjavy takisto nie je možné stvárniť bez podpory aspoň v jednoduchej scénografii: „Herci potrebujú náznak prostredia, farbistý príbeh Rusalky sa len ťažko dá vyjadriť na prázdnom pódiu. Zaujímavý nápad priniesol zo zbierky svojich fotografií prírody Vladimír Chmelo. Na svojich cestách kdesi vyfotil zaujímavý veľký kameň, ktorý nás oslovil ako výtvarne, tak i svojou praktickosťou pre členitosť priestoru na scéne.“
O svojej režisérskej práci dodáva Jaromír Brych: „Režijné naštudovanie je súhrnom procesných a talentových kvalít celého súboru. Práca s takýmto skvelým spoločenstvom sólistov, výtvarníkom a ďalšími nadanými a spoľahlivými členmi tvorivého tímu je šťastie a stačí takto „len“ spoločnými silami preferovať vkus a senzitívnu umeleckú výpoveď spoločného diela nad uprednostnením osobného zviditeľnenia.“
Antonín Dvořák: Rusalka
Účinkujú: Tereza Mátlová, Peter Berger, Daniel Hůlka, Ester Pavlů, Vladimír Chmelo, Eliška Gattringerová, Nela Skarková, Markéta Dvořáková, Anita Jirovská, Pavla Mlčáková, Ahmad Hedar, Markéta Doubravská, réžia: Jaromír Brych, kostýmy: Lukáš Bartoň, choregrafie Jiří Horák, producent KVArt Production s.r.o.
